Nedávno som videl prekrásny film z roku 1994. Mal veľmi jednoduchý názov, „IQ“. V hlavnej úlohe hral  Walther Matthau, Tim Robins a Meg Ryan. Walther Matthau hrá Alberta Einsteina vo veľmi pokročilom veku a spolu s ďalšími troma vedcami by mohli mať dokopy toľko rokov, čo dá štvrť tisícročia. Nechcem opisovať dej filmu, ale veľmi som sa pobavil na ich dialógoch, ten kto písal scenár, musel mať skvelý zmysel pre humor a hlavne pre relativitu.

Jedna z debát starých pánov spočívala v polemike existencie času.

• Strácame čas
• Ako môžeš strácať niečo, čo neexistuje
• Odkedy neexistuje čas?
• To neviem, ak neexistuje, nie je odkedy
• Zas jedna bláznivá teória…
• Tak mi povedz presný čas. Vidíš, to nemôžeš
• Prečo?
• Pretože kým to povieš, budúcnosť sa stane minulosťou. A preto nemôže byť ani prítomnosť. A preto neexistuje čas.

No…. asi na tom niečo bude, polemika je to nádherná. Ale ako potom môžem spomínať na to, čo sa udialo tento rok, alebo po minulé roky, ak neexistuje čas? A ako by som sa potom mohol tešiť na to, čo ma čaká v blízkej budúcnosti, pri poslednej časti môjho tohtoročného tripu? V každom prípade, film ma rozosmieval celý čas… Podobných rozhovorov je tam strašne veľa. Ale poďme už naspäť do blízkej minulosti.

9. septembra 2022 sme s Júliou Kvartovou, Braňom Zemanovičom a Lubom Šoltísom leteli do Oslo.

Naposledy, keď som s Violkou a Ivetkou odchádzal z výstavy Fram a Gjoa, mal som pocit, že sa tam ešte musím vrátiť. Teraz som to využil a opäť, sa deň zdržíme v Oslo, aby som sa mohol podeliť s pocitmi a urobiť nenásilnú prednášku mojej posádke o lodiach Fram a Gjoa.

Hneď oproti je ďalšia výstava, Kon-Tiki. Vo Wikipédii sa píše, že „Kon-Tiki bola plť z balzového dreva, na ktorej sa v roku 1947 nórsky antropológ, zoológ, spisovateľ a cestovateľ Thor Heyerdahl s piatimi ďalšími mužmi preplavil Tichý oceán z juhoamerického Peru až do Polynézie. Plť bola pomenovaná podľa boha Viracochu, ktorý bol v mytológii starých Inkov bohom slnka. Jeho pôvodné meno malo byť Kon-Tiki.

Heyerdahl bol presvedčený, že ľudia z Južnej Ameriky mohli osídliť Polynéziu ešte v období pred Kolumbom. Cieľom jeho expedície bolo ukázať, že plavba z Južnej Ameriky do Polynézie je možná aj bez moderného vybavenia, čo by podporilo jeho teóriu o jej osídlení. Jeho expedícia takto doplávať dokázala, hoci oproti starým Inkom disponovala niekoľkými výdobytkami modernej doby (rádiom, hodinami, námornou mapou, sextantom či kovovými nožmi).

Expedícia Kon-Tiki bola sponzorovaná ako zo súkromných zdrojov, tak z darov a vybavenia armády USA. Heyerdahl s jeho malou skupinou dorazil do Peru, kde s podporou miestnych úradov zostrojili plť z balzového dreva (bez jediného klinca alebo skrutky) tak, ako to len bolo podľa nákresov španielskych conquistadorov možné. Na cestu sa vydali 28. apríla 1947. Heyerdahl a jeho päť spoločníkov prešlo na plti za 101 dní plavby viac než 6 800 km. 7. augusta 1947 bola plavba ukončená za pomerne drastických okolností na útese Raroia.

Kniha Thora Heyerdahla o jeho expedícii sa stala svetovým bestsellerom, bola preložená do 70 jazykov a celosvetovo sa predalo cez 50 000 000 výtlačkov. Po prvýkrát bola publikovaná v roku 1950 pod názvom Expedícia Kon-Tiki: Na plti cez južné more. Originál plte Kon-Tiki je dnes možné vidieť v múzeu Kon-Tiki v nórskom Osle.“

A tu sme ju aj videli.

10. septembra 2022, po prespatí v Oslo a hodinovom lete sa ocitáme na Civette, v meste Bodo.

Keď som pred naposledy odchádzal z lode, všimol som si v niektorých odkladacích priestorov solídne množstvo skondenzovanej vody v bočnej kajute. Vtedy už nebol čas to vysušiť a dnes je to prvá vec, ktorá sa urobila. Popri tom som skontroloval stav náhradných častí na motor a oceľové laná na pevné lanovie.

Nasledoval nákup proviantu, ktorý sme samozrejme vykonali hladní. Ráno, 10. septembra sme opustili Bodó a vyrazili pomedzi ostrovy a fjordy prekrásneho Nórskeho pobrežia na juhozápad.  

V ten deň sme prekročili severný polárny kruh.

Po šesťdesiatich šiestich míľach veľmi prevažne s použitím motora sme sa uviazali v Tonnes marina, jednej z početných pitoreskných marín, ktoré v hojnom počte lemujú Nórske pobrežie.

Prevláda bezvetrie, alebo len slabý vietor, ktorý sa ihneď snažíme využiť, väčšinou bez úspechu. Nemôžeme chcieť všetko, tento rok počasie a podmienky Civette priali. Našou úlohou je prepraviť sa do miesta nášho zimného odpočinku, ktoré pravdepodobne bude v Ost-West kanáli, ktorý spája Hamburg s Kielom v Nemecku. Konkrétne miesto ešte neviem, aj keď už existuje. Ale o tom neskôr. Po šesťdesiatich dvoch míľach sa uväzujeme na móle v mestečku Bronnoysund. Bolo trochu aj plachtenia, ale opäť mal hlavné slovo motor.

Mólo zíva prázdnotou, všade je vidieť koniec krátkej, jachtárskej sezóny.

Tak ako naposledy, aj teraz platím poplatok cca 20 Eur za miesto a elektriku. Zatvárame sa vo vnútri, vyváraním si vykúrime priestor, prípadne si vypomôžeme elektrickým ohrievačom. Najeme sa, klábosíme a ukladáme sa spať.

13 septembra sme dali „iba“ štyridsať štyri míľ. Ráno som si bol zabehať, odišli sme o hodinku neskôr. Disciplína zjavne upadá. Ale nevadí, času máme dosť a počasie ako-tak praje. Hlavne nás netrápi nesprávny vietor. Sme na móle v marinke Ottersoy, oproti je prístav Rorvik.

Dnes máme boloňské špagety. Ako dezert nám slúžia pralinky, čo som doniesol z firmy.

Za tri dni sme stosedemdesiat míľ bližšie ku Stavangeru,

kde sa stretnem s Erlingom Kleinbergom a jeho rodinou, s ktorým sme zdieľali plavbu a kotvištia počas plavby okolo sveta, on na plachetnici Saphir.

Denný kolobeh je daný, približujeme sa a posádka si to užíva.