30. september 2016 – Ahojte. Vždy keď kuknem na stránku Civetta 2, poteším sa, že ešte stále niekto ju navštevuje. Pokúsim sa ju teda trocha oživiť. Rozmýšľal som nad témou dlhší čas. A keďže som bol v nedávnej minulosti zopárkrát oslovený, aby som poradil pri výbere lode, skúsim odštartovať diskusiu o zriadení si vlastnej lode. Mám samozrejme na mysli plachetnicu. Možno, ba pravdepodobne sa téma neuchytí, ale za pokus nič nedám.

Keď som začínal, hodne som čítal o tom, ako by mala a nemala vlastná loď vyzerať. Medzitým utieklo hodne vody pod kýlom a ja budem rád, ak moje skúsenosti niekomu pomôžu.

Uvádzam tu kapitolu z mojej knihy, ktorá popisuje plavbu okolo sveta a ktorá je ešte stále na korekcii. Jedna zverejnená kapitola nič nepokazí. Treba si uvedomiť, že text je tak trochu aj pre laikov. Pri tvorbe tohoto textu som veľa múdrosti použil z knihy Boby “Schenk – Blauwasser segeln”. Táto kniha ma veľmi usmernila aj pri výbere Civetta2.

Kto by mal otázky, či niečo k téme, dajte to do “guestbook”, alebo na mail:

civetta2@mail.telekom.sk

Ja to tu zverejním a zareagujem. Vďaka, Vlado Porvazník

Tu je kapitola o mojom obstaraní si lode –
Keď kupujete auto akejkoľvek značky, môžete viac menej očakávať v danej cenovej triede rovnakú kvalitu. Autá sú vyrábané na výrobnej linke a chyby sú vychytané. Navyše máte na auto štandardnú alebo nadštandardnú záruku aj záručný servis a v servisoch si ich dokážete pružne uplatniť.

Ale ako postupovať pri výbere lode? Aj keď máte finančné prostriedky, samotné odhodlanie nechať si postaviť novú loď ešte nič neznamená. Ten, kto sa rozhodne kúpiť si novú alebo staršiu loď, už zrejme nejakú predstavu má. Problém však môže vzniknúť, ak je táto predstava taká presná, že dokáže odbúrať všetky argumenty proti kúpe. A tých býva vždy veľa.

Rovnako ako autá, aj plachetnice sú kategorizované. Či už značkou, cenou, vybavením či stupňom opotrebovania. Dôležité je uvedomiť si, na akú oblasť plavby naše plavidlo chceme. Loď, ktorá je vynikajúca pri pobrežnej plavbe na Jadrane, nebude asi vhodná na oceánsku plavbu – nie kvôli trupu, oplachteniu alebo sile motora, ale kvôli nádržiam na vodu a naftu, priestorom pre odsoľovač, náhradným dielom, plachtám, takeláži a mnohým iným veciam. Kvôli kóji, kde sa dá spať, keď je vonku športové počasie, ukotveniu Windpilota, umiestneniu solárnych panelov, alebo vodného generátora vrátane káblovania. Kvôli dieselovému generátoru a baterkám, ochrane pred vetrom a slnkom v kokpite. Priestorom pre náhradné plynové bomby, vhodnej chladničke, priestorom pre nápoje a potraviny na tri týždne. Na toto všetko výrobca sériových typov plachetníc nemyslí. Iste, každá loď sa dá dovybaviť, ale je to cesta tvrdých a  vôbec nie lacných kompromisov. A nielen z finančného hľadiska. Pre nutné dovybavenie elektrotechnikou a úpravami pre zásoby vody, stravy a paliva sa vždy vzdáte priestorov v lodi, a tak drasticky obmedzíte svoj životný priestor, súkromie a častokrát aj bezpečnosť.

Prečo? Nespočetne veľa plachetníc vozí naftu v bandaskách priviazaných na zábradlí. Ak je na každej strane lode 200 litrov nafty navyše, potom je narušená kalkulovaná stabilita lode. A to je iba jeden z mnohých príkladov. Samozrejme aj s loďou so základným vybavením sa dá preplávať Atlantik, po ktorom sa plavia posádky na požičaných lodiach do Karibiku a potom ich najatí kapitáni severnou cestou preplavia nazad. Tri týždne so zadobočným či zadným vetrom v pasátoch sa dajú v pohode vydržať. Ja však píšem o plavidle, ktoré je domovom a ktoré po preplavbe nikomu neodovzdám, ale musím si ho sám dať do poriadku. S ktorým sa dostanem z času načas aj do tvrdých podmienok a čím bezohľadnejší je môj spôsob plavby voči plachtám, takeláži, kormidlu, motoru, či lanoviu, tým viac opráv ma skôr či neskôr čaká.

Jednu vec môžem poradiť okamžite: pri výbere lode nikdy nedajte na radu predajcu akejkoľvek značky, či už sa jedná o starú, alebo novú loď. Citujem Bobyho Schenka:

„Výrobca lodí a predajca veľmi pravdepodobne nemajú skúsenosti z oceánskej plavby a rozbúreného mora. Na rozdiel od predajcov áut nie sú odborníci. Záujemca má za sebou skoro určite viac preplávaných míľ ako predajca.“

Moja osobná skúsenosť z Dusseldorfu: obzeral som nádhernú francúzku hliníkovú 45 stopovú – 14 metrovú plachetnicu značky „Alulex“. Usporiadanie kajút pôsobilo prakticky, vybavenie bolo vcelku dobré, cena porovnateľne lepšia ako susedné lode rovnakej triedy veľkých značiek. Čo mi však prekážalo bol sklápací kýl. Výhodou je väčšia rezerva v plytkej vode, nevýhodou je stabilita. Preto má loď na dne olovený balast. To by neprekážalo. Sila motoru päťdesiatpäť konských síl sa mi však zdala byť nedostatočná. Tak som sa predajcu v obleku, ktorý ma sprevádzal pri prehliadke, spýtal, či je možné mať v tejto lodi aj motor o sile sedemdesiatpäť HP. Odpoveď ma šokovala. Vraj to nie je možné, pretože to môže narušiť vyváženosť a teda stabilitu lode. Neviem, aký je rozdiel v hmotnosti obidvoch motorov, keď rozdiel vo výkone robí turbo. Navyše ja predsa budem mať na palube od dvoch až do osem ľudí a to stabilite neublíži? Poďakoval som sa a odišiel. Ak mi zástupca spoločnosti, ktorý ponúka špičkové výrobky nevie zdôvodniť takú triviálnosť, aké budú odborné debaty v budúcnosti ohľadom opráv, záruky, náhradných dielov alebo dovybavenia lode?

V inej renomovanej spoločnosti mi tvrdili, že veterné kormidlo je nezmysel, veď mám elektrické. Moja otázka o výrobe elektriny na oceáne, ked elektrický autopilot minie takmer polovicu dennej spotreby, ich zjavne zaskočila. Elektrina bola pre nich na oceáne zrejme tak samozrejmá vec akou je vodovod s tečúcou vodou v ich dome.

Opäť mi pomohol Boby Schenk. Jeho kniha

bola mojím hlavným poradcom. Môj preklad:

„Ak sa rozhodnete nechať si postaviť novú loď, dobre si rozmyslite kde. Malé lodné spoločnosti môžu byť rizikom, nemusia byť finančne zdravé. Vaše peniaze použijú inde a vy ste bez prostriedkov a lode. Ale ani veľké spoločnosti nie sú zárukou vašej spokojnosti. Ak si pozriete desať rokov starý katalóg výrobcov lodí, zistíte, že mnohé z nich už neexistujú. A ak je aj spoločnosť zdravá a postaví vám loď, to ešte neznamená, že všetko je super. Zvyk je taký, že tretinu zaplatíte pri podpise zmluvy, tretinu po začatí prác a pred dokončením musíte mať splatených 95%. Zvyšok pri prevzatí. To nie je nefér, spoločnosť musí dať peniaze do obehu. Ale hneď po zaplatení prvej tretiny ste vydaný napospas dodávateľovi. Môže sa stať, že vám nedovolia pozrieť sa počas stavby na loď, ale vy musíte ďalej platiť.

Ak aj počas stavby lode všetko prebieha normálne, na konci môžete zažiť nemilé prekvapenie. Staviteľ má vašich 95% a loď stojí hotová na jeho pozemku. Niekoľko vecí nie je ale urobených podľa vašej predstavy, ktorú ste si aj zazmluvnili. Nemáte žiadnu možnosť staviteľa prinútiť, aby dal veci do poriadku, on vždy ťahá za dlhší koniec lana. Ak vám to aj nakoniec urobí, ale priplatíte si. Pokiaľ si kupujete loď v zahraničí, preštudujte si obchodný zákonník danej krajiny. Minimálne budete lepšie pripravený na vyjednávanie.“

Keď som tento odsek čítal prvýkrát, nechcelo sa mi veriť. Medzitým som trochu zmúdrel a mám viac skúseností, aj keď v mojom prípade sa žiaden z týchto hororových scenárov nenaplnil. Poznám však tri prípady zo Slovenska, keď si našinci objednali loď u zahraničného staviteľa a tí by určite potvrdili skúsenosti Boby Schenka. Ďalšia veta z jeho knihy:

„Mnohí odborníci, ktorí vám idú poradiť, sa v prvom rade zaujímajú o vybavenie lode a možnosť dovybavenia. Zvyčajne sa jedná o impozantný zoznam, ktorý vás ohromí. Nenechajte sa tým oslniť. Dovybavenie zdvihne cenu do výšok a vašu peňaženku vrhne do priepasti. Niektoré vybavenie je tak zriedkavé, že výrobca nemá s jeho montážou veľa skúseností. Zariadenie potom nefunguje a vy si to musíte pracne a niekedy aj draho spojazdniť sami “.

Ja sa pamätám na montáž odsoľovača na Civette. To bol doslova pôrod. Všetko bolo zložené podľa návodu a nepracovalo to. Niekoľkokrát som to niesol z Chorvátska do Avaryachtu do Brna nech to dajú do poriadku, no žiadna úprava ani vylepšenia nepomáhali. Raz ma slovinskí colníci odstavili a dôkladne prehľadali celé auto. Nevedeli pochopiť, že sa jedná a zariadenie na loď, veď kto by potreboval odsoľovač v Jadranskom mori? Mysleli si, že je to nejaké zariadenie na výrobu chemického šťastia. Nakoniec celú túto opravársku dilemu vyriešil Stenly Zelenský, ktorý celý stroj otočil o 180 stupňov. Dodnes nechápem prečo a ako, no odvtedy toto zariadenie vyrobilo tisíce litrov pitnej vody a mám ho na Civette 2 doteraz.

Boby Schenk: „Všetky problémy s výberom staviteľa a dovybavenia sa dajú prekonať. Omnoho dôležitejší je výber trupu, jeho štruktúra a celková koncepcia. Ukotvenie a uchytenie sťažňa, plocha oplachtenia, poloha višní, kormidelný systém. Aký je kýl a jeho pomer k hmotnosti celej lodi? Aký druh motora a jeho výkon? Aký je prístup k nemu pri údržbe a oprave? Aká je nádrž a spotreba? Z akého materiálu bude loď? Aká bude jej dĺžka?“

O mojej budúcej lodi som už mal vytvorenú celkom jasnú predstavu. Nechcel som hliník, pretože je to podľa mňa materiál príliš citlivý na údržbu. Chcel som laminát s kevlarom v trupe. Mal som predstavu o rozložení kajút. A mal som skúsenosti z oceánskej plavby. Nič nemohlo viac ovplyvniť moje rozhodnutia ako skutočná plavba oceánom so všetkou potrebnou logistikou – práve tá odhalila slabiny a ukázala silné stránky Civetty.

Pri Janate, mojej prvej 6 a pol metrovej plachetnice som nemal ani potuchy, čo od nej môžem čakať a čo mám požadovať. Druhá, Jamisona a tretia Civetta boli vybavovné postupne, podľa potrieb, ktoré vyplynuli z mojich skúseností. A veril som, že Civetta 2 je posledná nadstavba, čo sa mi zatiaľ aj potvrdilo.

Worldcruisig má dlhý zoznam bezpečnostných, záchranných a komunikačných prostriedkov, ktoré musia byť na palube. Bez nich by sa Civetta 2 nemohla pridať. Bolo mi jasné, že ak splním ich podmienky, moje vybavenie lode bude v súlade so všetkými požiadavkami a predpismi o bezpečnosti a plavbe na mori.

Podmienky boli jasné. Kto však splní moje nároky tak, aby som vyšiel so svojím rozpočtom? Nová loď so všetkými prístrojmi a vybavením sa dá objednať na kľúč a samozrejme je lacnejšie, keď sa už od začiatku začne stavať s kompletným vybavením. Ale cena novej lode vybavenej na oceánsku plavbu je aj tak závratná.

Zvažoval som aj možnosť kúpiť ojazdenú loď. Študoval som stránky bazárov po celej Európe a aj v Amerike a zopár ponúk ma zaujalo. Ale raz to bolo ďaleko, inokedy sa mi nepáčila komunikácia, či spôsob platby a prevzatia lode, alebo chceli sprostredkovatelia príliš vysokú odmenu. Dokonca sa mi stalo, že som cúvol od dohodnutej kúpy 45 stopovej Hallberg Rassy v Španielsku po tom, čo som si nechal naceniť v miestnom jachtárskom servise dovybavenie. Nebol som spokojný ani s objemom naftovej a vodnej nádrže.

Čo teraz? Nikde som nemohol nájsť ponuku, ktorá by ma plne uspokojila. A opäť ma posunul ďalej Boby Schenk:

„Medzi jachtármi panuje empirická skúsenosť, že ideálna loď neexistuje. Skúsený oceánsky jachtár vie, že ak je so svojou loďou spokojný na 80%, je to optimálne!“

Riešenie mi ponúkol Avaryacht: poľskú licencovanú loď, 45 stopovú jednosťažňovú plachetnicu Yanmor. Forma, v ktorej bol vyhotovený trup, je stará cez 40 rokov a teda sa vôbec nejednalo o módnu novinku. O to lepšie. Vypuklé brucho, ladné tvary a skosený predok. Zúžená zadná časť lode. Skvelé miesto pre windpilot. Do trupu sa na moju požiadavku vložila vrstva kevlaru. Cena lode so všetkými mojimi požiadavkami, od začiatku stavby až po spustenie na vodu, bola o 20% nižšia ako v iných lodiarskych spoločnostiach a bola stanovená pevne aj s kompletným vybavením. S Navrátilovcami z Avaryachtu som už mal z minulosti dobré skúsenosti. Debata s nimi je tvrdá a svojej pravdy sa nevzdávajú ľahko. Ale vždy si vedeli dostáť svojho slova, riešili reklamácie, vedeli komunikovať na diaľku a pomôcť, keď som mal počas plavby problém. Brno je neďaleko Bratislavy a tak som mohol chodiť na stavbu pozerať a ak bolo treba, usmerňovať veci. Žiadny problém v rečovej bariére, žiadny problém v zákonoch.
Aká dlhá má byť naša plachetnica? To je veľmi ťažká otázka.

Trup mojej lode má presne 13,60 metra celkovej dĺžky.

Boby Schenk v knihe „Blauwasser segeln“  spomína svojho priateľa Erica, ktorý so svojou sedem a pol metrovou loďou „Wanderer II“ plával cez Atlantik a späť. Potom si nechal postaviť „Wanderer III“ s dĺžkou 9,2 metra a so svojou ženou na tejto plachetnici oboplával dva razy svet. O desať rokov neskôr kúpili šestnásťmetrovú jachtu, s ktorou opäť oboplávali svet. Eric mal viac ako sedemdesiat rokov, keď sa rozhodol pre novú trinásťmetrovú loď. Prvá a druhá boli z dreva, tretia zo železa a posledná bola laminátová. Ďalej Boby Schenk píše:

„A tým sú viac menej stanovené hranice veľkosti oceánskej jachty. Malé lode dávajú malý komfort. Prevádzka je samozrejme lacnejšia, nehovoriac o obsluhe a manévrovateľnosti. Ale sú pomalšie. Vysoké more spôsobené silným vetrom je pre takúto veľkosť nebezpečné. Predstavte si ten rozdiel, keď sa zalievaní vlnami po kolenách plazíte k prednej plachte, a keď k nej kráčate po palube veľkej lode s takmer suchými nohami.“

Netreba sa ale nechať odradiť. Ak máte možnosť plaviť sa na osemmetrovej lodi, plavte sa. Na búrlivom mori sa dá plachtiť defenzívne, teda s vetrom a vlnami. Ale s malou plachetnicou sa plachtí defenzívne prakticky v každom počasí.

Argumentom proti veľkému plavidlu môže byť problém s manévrovaním a pristávaním v prístavoch. Kým malé jachty sú bezpečne uviazané v nejakom kúte aj v nákladnom prístave, veľká jachta má problém. Ale nie je to úplne pravda. Reč je o oceánskom jachtingu. V Karibiku, Pacifiku a Indickom oceáne, jachtárske prístavy takmer vôbec neexistujú a nie je kde pristáť. Stojí sa v krytých zátokách, alebo lagúnach na kotve.

Údržba veľkej jachty je drahá. Viac farby, viac metrov reťaze, viac náhradných dielov a platenej práce. Obmedzené možnosti pre opravy, alebo vyzdvihnutie z vody, plus cena za žeriav. Keď sme už pri žeriave – napríklad medzi Panamou a Austráliou, ktoré sú od seba vzdialené 7000 námorných míľ, možno štyri žeriavy schopné zdvihnúť 16 metrovú jachtu. Na toto všetko treba myslieť pri rozhodovaní sa o veľkosti lode.

Zhrnuté v dvoch vetách: malá loď je menej bezpečná, poskytuje málo komfortu, ale jej prevádzka je lacná. Veľká loď je bezpečná a pohodlná, ale drahá.

Aj keby ste boli finančne dobre zabezpečení, peniaze vám nepomôžu ak nebudete mať možnosť zdvihnúť vašu jachtu z vody pre jej veľkosť a hmotnosť. To môže znamenať v najlepšom prípade veľký problém, v najhošom prerušenie či skončenie plavby. A sme pri ideálnej veľkosti plávajúceho domova – 12 až 14 metrov.

Ale predsa ešte jedna štatistika z knihy Bobyho Schenka:

Najväčšiou tragédiou pretekárskeho jachtingu bola Regata „Fastnet“, ktorá štartovala z Covesu na juhu Anglicka do Írska a späť do anglického Plymouthu. V orkáne o sile desať stupňov v škále Bouforta zomrelo pätnásť ľudí a bolo stratených či prevrátených dvadsaťštyri jácht. Preteky boli v šiestich kategóriách:

 

       Dĺžka               Štartovalo             Dokončilo

0   viac ako 16 metrov         14                 13

I    13 – 16 metrov                56                 36

II   12 – 13 metrov             53                   23

III  11 – 12 metrov              64                   6

IV  10 – 11 metrov              58                   6

V    8 – 10 metrov               58                     1

Toto nepotrebuje komentár.
Po dlhom váhaní a prehodnocovaní som sa s malou dušičkou rozhodol pre Avaryacht. Nebola to ľahká voľba, ale urobil som dobre. Ako píše Boby Schenk, jachta je dobrá ak sme s ňou spokojní na 80%. To je aj môj prípad.