12. február 2017 – Približne pred rokom ma oslovil Jirko Denk, na fotke s manželkou Petrou,
oceánsky jachtár z Moravy. V roku 2008 doplával so svojou plachetnicou “Altego” okolo sveta z Nového Zélandu na Nový Zéland. Išiel okolo Mysu Dobrej Nádeje a Mysu Horn, pričom priplával aj k brehom Antarktídy. Teraz pracuje na knihe o českovenských moreplavcoch a ponúkol mi možnosť participovať príspevkom. Kontakt mal od Jožka Varšányho, ktorý tak isto čosi do tej knihy napíše.
Pri stretnutí u neho doma som dostal ponuku byť v posádke jeho lode “ALTEGO 2” pri plavbe z Ushuaia do Puerto Montt. Ushuaia je najjužnejšie argentínske mesto v kanáli “Beagle”, pomenovaný po slávnej lodi,
ktorá sa plavila okolo sveta v rokokoch 1831-36 a na ktorej sa plavil Charles Darwin, ktorý sa zapísal do histórie svojou teóriou evolúcie prirodzeným výberom. Plavbou v kanáli Beagle a spojovacími kanálmi ďalej na severozápad sa dá preklučkovať do Magalhesovho prieplavu, kadiaľ sa pred 500 rokmi plavili prví európania z Atlantiku do Pacifiku.
Keďze nevylučujem možnosť, že raz sa tam hádam dostanem so svojou loďou, ponuku som veľmi rád prijal. Plávať v oblasti, ktorá sa považuje za jednu z najtvrdších na svete, mať vlastnú skúsenosť s počasím, vetrami, logistikou, výberom kotvišťa a s technikou kotvenia môže byť v prípadnej budúcnosti veľkou výhodou.
Vytiahol som teda svoju knihu o Chile
a začal študovať kadiaľ to vlastne budeme plávať. Keď sa pláva na východ, v podstate je stratégia jasná. Proste sa ide s vetrom. Horšie je to opačne. V oblasti Mysu Horn je v letnom období víchrica v priemere raz týždenne a môže trvať až niekoľko dní. Našťastie pre nás jachtárov príroda zapracovala a vytvorila nám nádhernú sieť členitých kanálov, v ktorých sa môžeme posúvať prískokmi.
Ku Mysu Horn sa dá teda dostať aj vstupom z Južnéhé atlantiku do Magalhesovho prieplavu a mesta “Punta Arena” ktoré je už na území Chile, ako je vidno na mapke. Potom z Hornu do “Ushuaia” prekročením hranice naspäť do Argentíny. Pokračuje sa sieťou kanálov pri pobreží Chile až do “Puerto Montt”, odkiaľ už fúkajú pravidelné vetry, ktoré nás dostanú do teplých vôd Južného Pacifiku.
Ale pozor. Plavba v kanáloch aj keď umožní plavbu v pokojnejšej vode vôbec nie je jednoduchá. Počasie je nestabilné a vietor vie narásť do poriadnych čísel. Navigácia je náročná. Poloha GPS v elektronických mapách najmä južnejšie nesedí so skutočnosťou a treba mať neustále oči na hĺbkomere. K tomu častá slabá viditeľnosť spôsobená hmlou, alebo hustým dažďom. Výška ortuťového stĺpca na teplomeri veru nepoteší. V lodi je vlhko, voda sa kondenzuje a šaty nie a nie vysušiť. Výrazne pomôže ak je v lodi kúrenie. Progres je neustále proti vetru, temer všetko sa deje na motore, ktorý musí byť v perfektnom stave. Kotvenie býva v dobrých, krytých zátokách, ale z okolitých kopcov vie spadnúť poriadny vietor. 50 uzlov nie je ničím výnimočným. Nárazy vetra prídu nečakane a udrú plnou silou. Je nutné takmer vždy loď vyviazať lanami k brehu. K tomuto účelu je treba mať 4 x 100 metrov lana, dostatočne pevného a najlepšie takého, čo pláva na hladine. To vyžaduje položiť dingi na vodu a minimálne dvaja musia s lanami k brehu upevniť ich o kmene stromov, ktorých je naštastie dostatok. Keď sa dvíha kotva, množstvo chalúh, ktoré sa s ňou objavia na hladine jej hmotnosť minimálne zdvojnásobia. Treba byť s člnom na predku lode a nášho nepriateľa z rastlinnej ríše pracne odrezávať. Pílka na drevo to asi môže poriadne urýchliť. Predpoveď počasia veľmi pomôže, dokonca je nutná pre bezpečnosť. Vieme ju dostať iba cez Gribový súbor stiahnutý za satelitu systémom Iridium, alebo Immarsat. Stiahnutá predpoveď ale zďaleka nemusí byť pravdivá. K vetru, ktorý z mapy vieme vyčítať treba pripočítať radšej 10 až 15 uzlov navyše. Alebo aj oveľa viac. Samozrejme proti nám. Aj keď sprievodca píše, že na plavbu treba vyčleniť dva mesiace, myslím, že táto 1200 míľová etapa sa dá zvládnuť za mesiac. To ale znamená byť dva mesiace v strehu v takýchto podmienkach, keď k tomu prirátame aj etapu “Punta Arena-Mys Horn-Ushuaia”
Napriek tomu, keď už to mám teraz za sebou (plávali sme od 22. januára do 7. februára), nemôžem sa ubrániť dojmu, že to bolo čosi úžasné a neopakovateľné. Ale trochu teraz predbieham.
Z poslednej fotky vidno Ushuaiu na juhu a náš cieľ, Puerto Montt na severe, 1200 míľ plavby v opísaných podmienkach. Na detailnejšiej mape z Chílskeho spievodcu
je zrejmý progrès kanálom Beagle na západ, pričom čísla označujú kotvištia, ktoré su v sprievodcovi podrobne opísané. Čislo 10.2 je “Seno Pia”, kde sa dá doplávať priamo k ústiu ľadovca “Ventisquero”. Po vyplávaní z Beaglu sa spojovacími kanálmi smerom na SZ dopláva ku historicky známemu Magalhesovmu prieplavu.
Ma mobilnej aplikácii “Navionics” maps to vyzeralo takto.
na bode 104 sme vplávali do Magalhešovho prieplavu. Medzi bodmi 119 až 115 sa musí vyjsť spod ochrany kanálov na otvorené more a bez predpovede sa môže stať, že s nami poriadne zamáva a nepohneme sa ďalej. To si potom budeme lízať rany po tvrdom bojovom kotviacom manévri a ešte sa budeme tešiť, ako sme to všetko skvele zvládli.
Další popis cesty pridám, keď budem opisovať samotnú etapu. Najprv sa budem venovať Beaglu a spojovacím kanálom. To ale v nasledujúcom príspevku. Tak za tri dni.