20. február (vložené) – Plavba Magalhesovým kanálom, kde sme má ten istý charakter, ako v Beagli a v spojovacích kanáloch.
Všade okolo nas takmer panenská krajina a hory. Pohľad na okolie je vždy iný a predsa tá divokosť je rovnaká. Etapa cez Magalhesov kanál (bod 104) až po Puerto Eden (bod 61). je vyznačená v v mapkách “Navionics”.
a v skiciach pilota Chile.
Po tom, čo sme kotvili pri mieste s tabuľami lodí, bod 103, čo tadiaľ preplávali bola ďalšia plavba Magalhesom proti silnému vetru a išlo to veľmi pomaly. Dokonca až tak, že sme prešli iba 30 míľ a museli sme opäť 25 januára kotviť v zátoke Fortesque, na severnej strane kanála, približne v bode 101. Bolo to bez uväzovania, zátoka bola dosť veľká.
Trochu odbočím: Ešte pred vstupom do Magalhesovho kanála, počas nočnej plavby v kanáli “Brecknock” som mal možnosť čeliť nepresnosti s GPS polohou na mape. Podľa satelitnej navigácie sme plávali v strede kanála. Pokrytie majákmi v celej oblasti Chílskych kanálov je veľmi slušné a tak takmer stále niečo bliká. Pohľad na neprerušované svetlo vpredu v kanáli jednoznačne signalizuje loď. nakoniec sa z toho vykľuje obrovská výletná loď, cruiser aký býva k videniu v Stredozemnom mori. A už praská vo vysielačke. Kormidelník na cruiseri ma žiada, aby som uhol doľava a minieme sa po pravoboku. Ok, jasne. Je obrovský, je to pasažierska loď a veľa priestoru v úzkom kanáli nemá. Uhýbam teda a naša veľmi korektná komunikácia s ďakovaním končí. Nastavujem kurz späť do stredu kanála posupným vrátením sa do kurzu. Ale keďže v tmavej noci nie je nič vidieť a viem o nepresnosti GPS navigácie, sledujem hĺbkomer. A už je to tu. Hĺbka prudko klesá a zrazu mám pod sebou 10 metrov. Vypínam autopilota, točím prudko doprava a otáčky motora dávam na voľnobeh. Vybieha Jirko a po kuknutí do počítača, a po chvíli zisťujeme, že sme šli rovno na útesy. No… Naozaj je treba sa mať na pozore a asi aj pomôže radar, ktorý Jirko, zapína. Zachováva kľud aj napriek tomu že si je vedomý nedávnej kritickej situácie.
Ako veľmi je nepresná navigácia je vidieť práve zo vstupu do zátoky Fortesque. Mapka ukazuje že sme, vstupovali v pol metrovej hĺbke, v
v skutočnosti sme šli v strede.
Práve z týchto dôvodov je dôležité vyhnúť sa nočnej plavbe. Keby sme museli v noci sa ísť niekde schovať, nechcem si predstaviť, ako by sme tam išli za tmy.
A presne taká situácia nastala dva dni neskôr. Po tom, čo sme museli v zátoke Fortesque prekotviť, lebo vietor padajúci z kopcov mal silu 50 uzlov a posúval nás na kotve, sme sa už v kľude vyspali. Ráno opäť pracné odrezávanie vegetácie z kotvy, vyrazili sme a prespali o 40 míľ ďalej na kotvišti “Bahia Boria”. O šiestej ráno opäť budíček, známa ranná činnosť
a vyrazili sme. Spočiatku to vyzeralo na pekný deň.
Ono to na fotke nie je poriadne vidieť, ale pridulo.
V kanáloch, ani v širokom, akým je Magalhes sa vlny nespravia, ale vetromer hovorí jasne.
Napredovanie je pomalé, čosi pod 2 uzle. Hľadáme teda úkryt v zátoke “Puerto Angosto” (bod 97). Vstup do zátoky je úzky a treba preplávať takmer míľu na kotvište v západnom konci zátoky.
Tá necelá míľa ma naučila, že podmienky v kanáloch dokážu byť naozaj veľmi surové. Vietor v úzkom kanáli padajúci zo strmých svahov naberá na neskutočnej sile. Loďou to hádže a Jirko bravúrne kormidluje s použitím vyších otáčok na motore. Nárazy vetra sú každých pár sekúnd a mne začína zvierať sediace svaly.
Vnútri v zátoke vietor ustáva, kotvíme a uväzujeme sa o breh.
A aj keď to ešte stále poriadne sfúkne, po piatich vyviazaniach sa na breh nastáva idylka. Diecčatá varia,
malá Hanička pozerá rozprávku
a and obrazovkou PC, na ktorej sa odvíja detský príbeh z rozprávky pre Haničku svieti údaj o maximálnom vetre pri vstupe na kotvište.
Pohľad vonku na výjazd z kotvišťa tiež pôsobí ukľudňujúco.
Nasledujúci deň čakáme, kým vietor v kanáli trochu ustane a o deň neskôr, 29. januára už plávame nonstop do Puerto Eden. Okrem pravidelných denných a nočných služieb pri kormidle
mám čas aj na štúdium.
A opäť panoráma okolo nás vo mne vzbudzuje úctu k prírode.
Je pomerne chladno, ale mám dobré oblečenie. Spodné prádlo, primaloftový komplet, teplá čelenka a poruke je aj jachtárske oblečenie do mokra a vetra. Lubo je na tom takisto.
Všade naokolo sú vodopády a potoky.
Do Puerto Eden vchádzame ráno 1. februára.
Už pracujem na ďalšom pokračovaní.