28. Mája 2017 – Severozápadný prieplav je morská cesta na sever od severnej Ameriky, ktorá spája Atlantický oceán s Tichým. V sprievodcovi, ktorého som už spomínal
som sa dočítal, že cesta z východu na západ je definovaná z Labradorského mora cez Lancaster Sound, do Amundsenového zálivu a Beaufortového mora. Odtiaľ cez Čukotské more a Beringov prieplav do Pacifiku. Mňa zaújmajú všetky informácie od Grónskeho Nooku do Nome na Aljaške, hneď južne od Beringovho prieplavu. Ešte raz foto.
Celá trasa sa nachádza nad Severným polárnym kruhom. Takmer celý rok je trasa zablokovaná ľadom a navigovať cez ňu je možné iba niekoľko týždňov v roku a to v dobrom roku. Sú roky, kedy sa plavba nedá realizovať vôbec.
V poslednej dobe je množstvo úvah o zmene klímy, ktorá umožnila tadiaľ plávať aj súkromným jachtám. Akokoľvek, od prvej Amundsenovej preplavby do jari 2013 iba 134 plavidiel navigovalo úspešne cez prieplav, ale kníh o tom bolo popísaných omnoho viac.
Satelity a moderná komunikácia umožňuje byť denne informovaný o počasí, predpovedi a stave ľadu veľmi kvalitne. Ako inak, sme v pobrežných vodách Kanady a USA. Pobrežné stráže oboch krajín vrelo odporúčajú počas preplavby tieto informácie záskavať a pracovať s nimi.
Severozápadný prieplav ma fascinujúcu históriu. O existencii prieplavu sa špekulovalo už od Stredoveku. Po prvýkrát sa nad ním seriózne uvažovaloku koncu 15. storočia, keď v roku 1493 pápež Alexander VI rozdelil svet medzi Španielsko a Portugalsko.
Toto delenie bránilo ostatným národom ku prístupu na lukratívne trhy v Ázii. V roku 1497 Henrich VII vyslal Johna Cabota hľadať priamu cestu z Atlantiku do Pacifiku, ktorú pomenoval “Severozápadný prieplav”. Takto vznikol názov prieplavu. Cabot našiel vstup do rieky Svätého Lavrinca
cez po ňom pomenovaný Cabotov prieplav. Niekoľko nasledujúcich expedícií objavilo mnoho riek a zálivov na sever od Hudsonovho zálivu. Najsevernejšie sa dostal v polovici 16. storočia Martin Frobisher, ktorý dosiahol južný breh Baffinovho ostrova. Dnes je jeho portrét na kanadských poštových známkach.
Niekoľko expedícii sa o úspech snažilo opačným smerom, z Pacifiku do Atlanntiku. V polovici 18. storočia, “Ruská veľká severná expedícia” objavila niekoľko Aleutských ostrovov. O úspech zo západu sa pokúšali aj španieli. V Pacifiku sa najvyššie sa dostal James Cook pri svojej treťej plavbe okolo sveta, keď dosiahol 70. rovnobežku.
Začiatkom 19. storočia progres význačne pokročil. Niekoľko expedícií vedených bádateľmi ako John Ross, William Parry, James Ross, John Franklin, Peter Dease, Thomas Simpson, Robert McClure a ďalší, ktorých mená sú navždy spomenuté v mapách tejto oblasti, sa dostalo naozaj ďaleko, či už po vode, alebo po súši.
Najznámejšia a zároveň najsmutnejšie preslávená je expedícia Johna Franklinav roku 1845.
Dve lode, HMS Terror a HMS Erebus s viac ako sto ľuďmi na palube zmizli na dlhé desaťročia. Ich osud sa postupne dostával na svetlo celé desaťročia a vlastne iba nedávno sa zistili príčiny toho, prečo bola expedícia odsúdená na smrť prakticky v deň vyplávania. Záchranné expedície ale zmapovali oblasť a vyznačili cestu pre eventuálnu úspešnú expedíciu.
Prvý zlom nastal v roku 1854. Jedna z expedícií pátrajúca po Franklinových lodiach vedená Robertom McClurem plávajúca z Pacifiku dosiahla v roku 1851 Bank Island. Cesta bola ale permanentne zamrznutá expedícia ostala v pasci ľadu tri roky. Objavili ale dnes nazvaný “McClureho prieplav”, po ktrorom bol možný pohyb iba na sánkach.
McClure a jeho ľudia boli náhodne zachránení v roku 1854 ďalšiou záchrannou expedíciou z lode HMS “Resolute”, vedenou Edwardom Belcherom, ktorá postupovala po zamrznutom mori na sánkach z východu. Tak sa vlastne prvýkrát prepojili ľudské cesty nad Severnou Amerikou. A Robert McClure bol oslavovaný ako objaviteľ Severozápadného prieplavu.
Objavovanie pokračuje ešte v tom istom roku, 1854, kedy John Rae, pôvodom z Orkejských ostrovov na sever od Škótska, objavil “Lancaster Sound”, “Dolphin a Union Strait” ktoré boli ľahšie preplaviteľné. Po pobreží cestoval so psím záprahom a priniesol aj prvé správy a stratenej Franklinovej expedícii. Od miestnych obyvateľov, Innuitov sa dozvedel o osude expedície a aj o možnosti kanibalizmu v posádke Terroru a Erebusu. Pre vtedajšiu londýnsku spoločnosť to bolo šokujúce a neakceptovateľné až do takej miery, že tá jeho objavy odmietala až do jeho smrti a nedostalo sa mu uznania, ktoré si zaslúžil.
Dejiny objavovania Severozápadného prieplavu ukončil nórsky polárny bádateľ Roald Amundsen. Životopis tohoto človka je tak neuveriteľný, že by si zaslúžil samostatnú kapitolu. V roku 1903 vyplával so šiestimi členmi posádky na 47 tonovej rybárskej plachetnici “GJOA”. Po troch zimách v ľade počas preplavby to dokázal. Objavením a preplávaním Severozápadnej cesty sa otvorila éra ďalších preplavieb, ale o tom neskôr.
Možno som nudný vo svojich príspevkoch, ale ako študujem to, čo ma čaká, akoby som objavil novú planétu. Úplne ma to pohltilo. Aby som nezabudol. Na stránke
http://worldsailing.guru/default.aspx
sú všetky informácie o plavbe kapitána Charlieho Simona a lode Celebrate okolo Severnej Ameriky. Sú aj na Facebooku a aj na stránke.
http://www.sailblogs.com/member/celebrate/423784
Neskutočne ma baví história. Najbližšie sa chcem venovať Franklinovej a Amundsenovej wxpedícii.