Sme v Škótsku. Na Ostrov Arran, sme priplávali o šiestej večer, po desať hodinovej plavbe z mariny Bangor.

S odchodom sme veľmi neotáľali. V marine bolo všetko vyrovnané, a o pol ôsmej sme opúšťali mólo.

Prekrižovali sme trasu trajektov z Belfastu do Škótska

a namierili si to do severného kanála, najužšie miesto medzi Írskym ostrovom a Škótskom. Večer predchádzajúceho dňa sa mi podaril solídny kúsok. Spálil som chleba na uhoľ. Vyprážaný syr ma natoľko zaujal, že som úplne zabudol na chlieb v rúre. Aj sa mi zdalo, že tu čosi prihára, ale bol som tak zaujatý písaním článku, že až Ralf ma upozornil na uhlíkovú stopu v mojej rúre. No nič, stáva sa. Hneď ráno, kým Ralf ešte spal, som sa pustil do reparátu. Načasované to bolo na chlp.

Ralf urobil praženičku a sotva sme ju stihli zjesť, udrel severovýchod aj s vlnami, ktoré z oceána nemali pred sebou žiadnu prekážku.

Po troch hodinách hojdania sa míňame “Ailsa Craig” strmý ostrov ležiaci asi osem míľ od škótskych brehov, na začiatku kanála “Firth of Clyde” Sme v škótskych vodách.

Medzi oceánom a nami je opäť zem. Vietor poľavuje, vlny umožňujú pohyb po lodi aj bez pridržiavania sa. Blížime sa k nášmu ostrovu a míňajúc po pravoboku Holy Island, ktorý zátoku v Lamiash chráni pred vetrami. Chytáme bójku a uväzujeme sa.

Je utorok, 17. augusta 2021. To čo som dva roky plánoval a realita okolo mňa odkladala, sa stáva skutočnosťou. Ostrov Arran, Śkótsko