Ostrov Arran

Ralf už predošlý deň naznačoval, že bicykel, ktorý plánujem na ostrove sa jeho týkať nebude. Tých dvadsať kilometrov hore a dole po kopcoch v Plymouthe mu stačilo. Keď som mu ale na mape ukazoval, že v kratšej polovici je pálenica Whisky “LAGG”, Jeho rozhodnutie nejsť, začalo stáť na vratkých nohách. Pôvodne som plánoval prejsť okolo celého ostrova, ale keď to vyšlo na deväťdesiat kilometrov a 1500 výškových metrov, svoje plány som redukoval na polovicu.

Bolo pomerne chladno a pri protivetre a občas jemného mrholenia to bolo cítiť. Radosť z toho, že som tu a že som v pohybe, mi to ale skaziť nijako nemohlo. Okrem toho žiadna tragédia. Počas celého tripu som si iba dva razy utieral okuliare.

Po dvadsiatich štyroch kilometroch sme boli na mieste spojenom s bohatou a slávnou históriou Škótska.

Pálenica Lagg robí Whisky od roku 1825 a prešla mnohými etapami, vrátane pašeráctva, zavretia, sťahovania sa a znovu otvorenia. Ako to už býva pri produkte, po ktorom je dopyt, výrobcovi sa darí a ostatné je vecou optimalizácie nákladov, reklamy a odporúčanej striedmosti pri opakovanom používaní (požití) produktu. V letáku, ktorý som dostal je zdôrazňovaná neustála kontrola kvality čuchom, zrakom a chuťou od svojho založenia až po dnes.

Desteleria je hrdá na návštevu kráľovny v roku 1997.

Pre Covid sú návštevy stále obmedzené a tak sme sa pohybovali iba vo vstupnej hale a v obchode so suvenírmi. Trochu sme si oddýchli, kúpil som si pohárik, sadli sme na náš povoz a pokračovali v okružnej jazde.

Pri pohľade na nádherne zelené okolie ma napadá, ako sa asi cítili vikingovia, keď sem pred viac ako 1200 rokmi prišli zo svojej divoke krajiny. Cestou míňame nemalé množstvo fariem, všade poriadok.

Záverečné prevýšenie dalo zabrať a o ďalšiu polhodinku sme boli opäť pri lodi. Keď sme odchádzali, bol príliv. Čln sme vytiahli radšej na sucho s dostatočnou rezervou, no a keď sme prišli, vrcholil odliv.

Bol to opäť jeden z tých vydarených bicyklov, ktoré som dal na rôznych miestach po celom svete.

Štvrtok ráno nefúkalo, prišiel čas vyskúšať dron. Štart aj pristátie dopadli dobre. Dron som si vzal malý, váži o jeden gram menej, ako dvesto päťdesiat, čo je povolená hranica, kedy sa dron považuje za hračku a nie za lietajúci, pilotovaný stroj, na ktorý treba vo Veľkej Británii licenciu.

Ralf spravil na raňajky už tradičné vajíčka a odviazali sme sa z bójky.

Ralf vymenil plynovú fľašu a konečne, po viac ako dvoch rokoch sme vytiahli hlavnú plachtu. Je síce pokrčená, ako keď ja vytiahnem zo skrine po dlhom čase moje tričko zložené do komínka, ale to sa nepočíta. Lazybag má na jednom metri rozpáraný zips, ale inak je všetko v poriadku. Teda…. vyzerá…

Míňali sme aj zopár rybárskych člnov a to sa teda mám na pozore. Mám pocit, že tie ich siete sú nastražené hlavne na nás….

pobrežie je sýto zelené, radosť pozerať.

Ako sa blížime do kanála Firth of Clyde, premávka hustne. Okrem množstva plachetníc pláva okolo nás ponorka, trajekt a výletná loď.

Je tu živo. V sprievodcovi o Škótsku som čítal, že táto časť pobrežia je “najhustejšia”. Čím viac na sever, tým bude redšie… My si to ale užívame na prednej plachte, motkajúc sa troma uzlami. Hladina je rovná, motor nehučí a okrem pozorovania okolia a občasného prehodenia plachty na druhú stranu mám dosť času na čítanie knihy o stavbe Titanicu.

Telefón do mariny, kde mi povedali, že sa mám uviazať na mieste H11 a 19. augusta 2021 o šiestej večer, po preplávaní 34 míľ, sa uväzujeme v marina RHU, približne šesťdesiat kilometrov od Glasgowa