Prijatie rozhodnutia pokúsiť sa preplávať Atlantický oceán časom vo mne iba silnelo. Neznamenalo to však obmedzenie pobytu na lodi, aj keď som už dosť času venoval lezeniu na cvičných skalách. Niežeby som bol špičkový lezec – od toho som mal vždy ďaleko – ale zlepšoval som sa. Hlavne, bavil ma ten úžasný, mnohostranný pohyb. K tomu ešte viac pribudli kondičné tréningy. Hlavne beh a bicykel, časom sa k tomu pridali korčule. Každodenné ranné cviky na chrbticu som obohatil klikmi. Ja som taký magor, ktorý si vedie záznamy o všetkom, teda aj o cvičení. Vec má praktický význam. Keď necvičím, je prázdna stránka a to ma núti cviky spätne vykonať. Tento systém som si zaviedol od roku 2002, keď som mal mohutne načatú chrbticu. Môžem zodpovedne prehlásiť, že do dnešného dňa som nevynechal ani jediné ráno. Nekecám.

Ale späť k jachtingu. V apríli som so svojou dcérou Natáliou, bratovým synom Mišom a bratrancom Tomym

plával zo Sukošanu (veď kam inam?) na Tremiti a späť. Plavba obsahovala všetko. Krásny jachting so zadobočným vetrom smerom tam, dvojdňový pobyt na rybárskej bójke a kúpanie sa v studenom, aprílovom Jadrane na Tremitoch.

Plavba naspäť bola náročnejšia. Fúkal severozápad, dvadsať uzlov mali sme teda vietor ostro z predného ľavoboku a dosť nás pohúpalo. Tomyho chytila morská choroba a tých sto míľ preležal s bielou farbou na tvári v kokpite. Nemohol si ani vychutnať krásneho tuniaka, čo sme vytiahli.

Ďalšia, prekrásna akcia sa uskutočnila s Jožkom Novotným a Števom Porvazníkom o mesiac neskôr.

Takmer 1800 míľ dlhá plavba na taliansky ostrov Pantelleria a späť. Plavba tam bola nonstop. Keďže som pomýšľal na ten Atlantik, povedal som si, že treba si zvykať na dlhší pobyt na lodi bez pristátia. Naspäť sme sa zastavili na Malte, Peloponéze, Jónskych ostrovoch a Tremitoch.

Na Pantelleriu to išlo ako po masle, celý čas na plachtách. Radosť žiť. Pod Sicíliou poriadne prifúklo, tridsať uzlov. Ale bolo to do chrbta, tak sme si to užívali, na rozdiel od rôznych okrídlencov, ktorí si hľadali na lodi útočište. Asi tak to vyzerá na Atlantiku, vravel som si. Už som vedel, že princíp plavby cez Atlantický oceán spočíva vo využití pasátových, či prevládajúcich vetroch, ktoré fúkajú zozadu, alebo zo zadoboku.

Náš šesť dní dlhý bežný deň-noc režim, sme okorenili každodennou astronavigáciou, striedaním služieb cez noc aj deň, kontrolou všetkého možného na lodi tak, ako som to čítal v knihe od Annie Hammick, “Ako preplávať Atlantik”. Akoby taká prvá generálka na veľkú plavbu. Po šiestich dňoch na plachtách sme sa uviazali v prístave na Pantellerii.

Hlavný prístav, kam sme si to namierili, je na severozápadnom cípe ostrova. Keď som sa hlásil cez vysielačku, došlo k malému nedorozumeniu. Chlap na druhom konci zle rozumel, slovu Slovakia. Zrazu počujem vo vysielačke zhrozený zvýšený hlas. “SOMALIA???” Ihneď ho opravujem, ale to nezabránilo tomu, aby nášmu uviazaniu sa na móle neasistovali tri autá carabinierov a asi desať ozbrojených mužov v parádnych farebných uniformách. Samozrejme, za chvíľu sa všetko vyjasnilo a my sme ostali na móle sami.

Keďže sme si neboli istí, že loď by bola bez našej prítomnosti v bezpečí, rozhodli sme sa, že niekto vždy bude na palube. Ono to asi nebolo potrebné, ale moja opatrnosť ma opäť držala v ostražitosti.

Na Pantellerii sme dvakrát prespali. So Števom sme na bicykloch vyšli na najvyšší bod ostrova, “Montagna Grande” 836 metrov nad morom. Na mapke je vrch označený šípkou, detto prístav.

Bol to prekrásny trip a ostrov je naozaj kultivovaný a čistý. Architektúra už pripomínala blízkosť Afriky a vidíme aj developerskú činnosť.

Pri troche šťastia sa dá z vrcholu vidieť Afrika aj brehy Sicílie. My sme to šťastie mali, aj keď to na fotkách nie je veľmi vidieť.

Dole kopcom to už išlo ľahko.

Po dvoch dňoch na tomto úžasnom ostrove sme sa opäť raz odviazali. Nechcelo sa nám, ale o deň neskôr mal do Valetty na Malte priletieť Stenly, ktorý striedal Jožka Novotného. Ten mal odletieť domov tou istou linkou.

Tento kút Stredozemného mora na mňa hlboko zapôsobil. Mal som pocit, že sme niekde v Afrike, ale bolo to Taliansko. Krásna krajina, obrábané políčka, poriadok všade, kam som sa dostal. Nebol som ale z odchodu smutný. Veď o rok chcem do Gibraltaru a ďalej, tak toto bude určite po ceste. To som vtedy nevedel, že pri mojich ďalších plavbách cez Stredomorie vietor vyjde tak, že budem plávať severne od Sicílie. A tých plavieb bolo sedem. No… veď ja sa tam vrátim. Pravda, tých miest, kam som si sľúbil ísť, alebo sa tam vrátiť, je akosi priveľa. Ale ja to nevzdám.

Z Pantellerie na Maltu je to 140 míľ. Vyplávali sme ráno a očakávali sme tridsať hodinovú plavbu. Vietor nebol žiaden, plávali sme s použitím motora po rovnej hladine. Nad ránom sa motor z ničoho nič odmlčal. Mal som službu, tak som nakopol prívesný, 10 koňový motor Tohatsu, ktorý sa na kľudnej hladine dal použiť. Počkal som, kým sa zobudia chalani a začali sme problém riešiť. Po asi hodine mudrovania a vylučovania možností sme prišli na ucpatú hadičku z hlavnej nádrže. Števo to so svojimi mohutnými pľúcami prefúkol. Motor opäť naštartoval, mne zasa raz spadol kameň zo srdca. 12 míľ pred Maltou, pri vstupe do teritoriálnych vôd ostrova Malta sme autorite prístavu ohlásili náš príchod. Nasledovalo stretnutie s člnom, ktorý na nás pred vstupom do mariny čakal, uviazanie sa, príchod colníkov a policajtov a vyrazili sme do ulíc.

Večer Jožko odišiel taxíkom a o hodinu na to už stál pri lodi Stenly. Na ďalšie ráno sme plávali na východ. Ďalšia destinácia je marina Kalamata, v rovnomennom meste na juhu Peloponézskeho ostrova v Grécku.

Takmer 400 míľová etapa trvala necelé štyri dni. Opäť nám prial vietor. Fúkal zo západu, tak sme to mali do chrbta a ja som mohol trénovať plavbu s dvoma prednými plachtami rozvinutými do motýľa.

Najprv to vyzeralo na poriadny zmätok. Po vyplábaní z Valetty vidím v diaľke pred sebou nákladnú loď. hneď vedľa druhú a ešte ďalšie. Dokelu, to je Cargo Regata? Zapínam radar a po chvíli sa skľudňujem. Lode sa nepohybujú, sú na kotve. Je ich tam okolo desať. Tým že fúka západný vietor a my ideme východným kurzom, sa nám kotviace lode ukazujú predkom vyzeralo to tak, akoby plávali. No… ako ľahko sa dá pomýliť.

Zvyšok prebehol sčasti na plachtách, sčasti na motore. Noci boli úžasné. Mesiac bol v splne a plavba vyzerala ako v rozprávke.

Štvrtý deň pred svitaním sme sa uviazali v marine Kalamata na Peloponéze.

Zvyšok dňa sme strávili nakupovaním, kávičkami v miestnych kaviarničkách a dospávaním. Ale ten nasledujúci deň sa podaril. Opäť prekrásny bicykel po okolitých kopcoch.

Radosť zo skvelej túry a zdravej večera nepokazil ani dosť drsný pád, ktorý som vyfasoval pri záverečnom zjazde.

Desať dňová plavba na sever bola plná prestávok. Kotvili sme v zátoke Navajo, známej aj ako “Zátoka vraku” na ostrove Zakyntos. Na ostrove nie je problém stretnúť plávajúcu korytnačku.

Kotvili sme na Itake, stáli v marine Levkas a vyvádzali na útesoch. nakoniec to celé skončilo v chorvátskom Sukošane, pod Zadarom. Celý tento úžasný trip trval jeden mesiac. Popravde… ktorý z tých tripov nebol úžasný?