Už od januára 2009 nezaháľal. Aj keď na loď sme vyrazili až v apríli, kedy sme ju zdvihli z vody, dovtedy som svoj čas venoval študovaniu jachtárskej literatúry a zháňania komponentov na loď, o ktorých som sa dočítal, že budú na plavbe užitočné. Veci sa mi doma pomaly zbierali. So Stenlym sme nelenili ani v kondičnej a lezeckej príprave na našu životnú akciu v Yosemitoch.

Letenky do San Francisca sme si zakúpili a podarilo sa nám aj zarezervovať kempingové miesto v národnom parku v Yosemitoch, tak potrebné v celom našom logistickom ťažení. Ono to vôbec nebolo jednoduché. Stránku, kde sa dá zarezervovať miesto otvárajú každý rok 15. januára. Potiaľ v poriadku. Problém je, že v daný okamžik, teda 15. január o deviatej ráno miestneho času na stránke národného parku otvárajú rezervácie. Vtedy je za počítačom pripravených množstvo ľudí chtivých návštevy, pripravených uchmatnúť si svoje miesto v kempe.

Ani my sme nepostupovali inak. Pol hodinu pred otvorením stránky sme Stenly a ja sedeli každý za svojím počítačom, nalogovaní na príslušnej stránke. V okamihu, keď udrela nultá sekunda, 15. január 2009, deväť hodín ráno kalifornského času sa rezervácie spustili. Klikali sme ako diví, popri šokujúcom pozorovaní, ako zo stránky doslova v húfoch miznú voľné miesta. Ale predsa! Dokázali sme to! Aj keď nie priamo v údolí, tridsať kilometrov ďalej sme na dva týždne zarezervovali dve kempingové miesta. Dve preto, lebo maximum, ktoré sa dá objednať je sedem dní.

Ono sa to dalo, a bežne to lezci tak robia, urobiť aj inak. Priamo v údolí, takmer pod stenou El Capitana je vládou schválené historické dedičstvo, legendárny “Camp IV”. Tam sa netreba dopredu objednavať, iba sa stači postaviť na recepciu do rady a čakať kým sa dostaneme na rad. Kemp je určený len pre lezcov, nie pre turistov. Problém ale je, že čakať môžeme aj dva-tri dni. My sme ale chceli mať istotu.

Fajn. Kemp je vybavený a my so Stenlym sme naďalej trénovali aby sme boli akotak pripravení na stenu, pred ktorou sme mali tak obrovský rešpekt. Napokon nadišiel apríl a vyrazili sme na loď, pripraviť ju na plavbu cez oceán.

V marine Dalmacija, v chorvátskom Sukošane, kde som hosťoval už niekoľko rokov sme si nechali po zime vytiahnúť loď do suchého doku.

Kým Navrátilovci z Brna robili nový antifouling, my so Stenlym sme vyrazili liezť do neďalekéj lezeckej oblasti v Paklenici. (Na mape červená šípka.) Modrá šípka je Sukošan a značka ostrov Jabuka, kam sme plávali skúšobnú plavbu.

      Počas jari a leta 2008 som prelúskal knihu Preplávať Atlantik a aj šesťsto stranovú knihu Bobbyho Schenka o oceánskom jachtingu. Cvičil som sa pritom v nemeckom a anglickom jachtárskom jazyku. Vždy, keď som narazil na niečo, čo bolo odporúčané a čo by malo na lodi byť, zapísal som si do zoznamu aj s informáciou, kto to predáva, kde a ako to kúpim. Ono sa to nezdá, ale keď máte zoznam dvadsiatich položiek, k tomu mailovú komunikáciu, preberanie sa rôznymi špecifikáciami s vhodným rozsahom pre moju loď, k tomu faktúry, platby, pošta, alebo niekam po to zájsť, zaberie to dosť veľa času. A to ich bolo oveľa viac ako dvadsať. Napriek tomu, na prvý pohľad chaosu, ma to bavilo, cítil som sa vo svojom živle.

      Po niektorých, pomerne tvrdých, skúsenostiach v Stredozemnom mori som mal pred oceánom taký obrovský rešpekt, že som si radšej vyhradil dosť veľa času na prípravu a testovanie nových prvkov na lodi. Z domovského prístavu v Sukošane v Chorvátsku som sa rozhodol vyplávať v lete 2009. Ešte predtým som si stihol v MAXO Yachtingu rozšíriť svoje oprávnenie na oblasť plavby A – oceánska plavba.

Teraz, v apríli 2009 došlo ku aplikovaniu vecí, ktoré som si kúpil na loď. priznám sa, najväčší rébus bol pre mňa Windpilot a odsolovač.

K windpilotu: Nemal som potuchy ako funguje. Napísal som preto Petrovi Forthmanovi, konšruktérovi Windpilota. Odpoveď prišla okamžite, s požiadavkou, aby som mi poslal nákres, špecifikáciu a fotky lode. Udialo sa. Ďalší mail bol o polhodinu. “Potrebuješ Windpilot Pacific. Namontuješ ho podľa mojich pokynov, stojí to celé 3300 Eur. Po zaplatení ti posielam balík a kľudne ma kontaktuj, čo a ako ďalej.”

Tak sa aj udialo. Okrem Windpilota bola priložená aj jeho kniha, ktorú som okamžite prečítal a mnohé mi ozrejmila.

Peter Forthman bol nápomocný počas celej montáži a aj neskôr, keď som sa to učil používať. A to nielen cez mail. Okamžite dvíhal mobil, dal inštrukcie, nechal si poslielať fotky a opäť volal, či je to ok. Nemám montáž svojho Windpilota detailne zdokumentovaného, ale vyzeralo to nejako takto:

Predstavte si, že veterná ružica je nasmerovaná na vietor thranou tak, aby nekládla odpor. Ak sa loď vychýli z kurzu, zmení sa aj uhol veternej ružice k vektoru vetra. Tlak vetra vychýli ružicu na jednu zo strán, následkom čoho sa tiahlo ovládané ružicou povytiahne, alebo zatlačí. To pohne ozubeným súkolím a otočí kormidielko windpilota. To sa vplyvom prúdenia vody vychýli na stranu. Horné rameno kormidielka sa vychýli detto, na opačnú stranu a to ťahá lanká napojené na kormidlo. Voalá, a to je celý zázrak. Sila potrebná na kormidlovanie je daná prúdom vody. A tá je viac ako dostatočná (ako som sa mohol neskôr presvedčiť) na ovládanie kormidelného telesa a vrátenie lode do kurzu, respektíve do rovnakého uhlu lodi a vektora vetra. To znamená, že loď drží kurz ku vetru a nie kompasový kurz. Ak sa zmení smer vetra, zmení sa aj kurz lode. Ale na oceáne sú prevládajúce vetry, alebo pasáty a tie pravidelne dujú z jedného smeru. Teda veľkou väčšinou, vždy sa nejaká anomália ukáže.

Pár obrázkov z našej montáže a skúšky na vode:

Pri montáži sa ukázal zaujímavý moment. Na videu lanká ovládajú šekel na kormidelnom kolese. Na to je ale potrebný pevný stred kormidelného kolesa a kormidla. To ale nie je možné pri hydraulickom systéme kormidelného systému a ten som samozrejme mal. Stred je vždy niekde inde. Vyriešila to pína upevená priano na os kormidelného telesa. Dlho som špekuloval, ako tam dám pínu, keď mi zavadzal kormidelný stĺpik. Peter mi poslal veľa fotiek takzvanej bumerangovej píny a výsledok vidíte sami. Ake krásne jednoduché. Ako ja kvôli logike milujem jachting…

Od času montáže Windpilota na Civette ubehlo jedenásť rokov. Tento krásny jednoduchý systém medzitým odkormidloval šesťkrát Atlantik, okolo sveta a naposledy Atlantický okruh cez východné pobrežie USA a Kanady, Grónsko, Island až do Juhozápadného Anglicka. Pekných pár desiatok tisíc míľ… Je to člen posádky, nikdy neodvráva, nepýta jesť ani piť a nepozná únavu a spoľahlivo kormidluje aj v tvrdých podmienkach.

Nasledujúce video je urobené na Civette II, keď bol Windpilot zapojený na kormidelné koleso.

Na záver lekcie o windpilote som pripojil oficiálne video Petra Forthmanna a Windpilota. Krásne bolo, že sa ma spýtal, či môže použiť moje zábery a dal ich tam naozaj dosť. Posúďte sami…

Ozajstná motanica bola s odsoľovačom. Už pri čítaní Bobyho Schenka som pri kapitole o odsoľovačoch žasol. Hneď prvá veta ma pobavila. “Keď si kúpite a zmontujete odsoľovač, to ešte neznamená, že vám bude fungovať. A

A naozaj. Odsoľovač zmontovali podľa návodu v Avaryachte v Brne. Na lodi ale okrem nasávania morskej vody a jej nasledovného vylučovania nerobil nič. Hadička, ktorou mala vytekat sladká voda, ostala suchá. Doniesol som to nazad do Brna, nech to ešte raz prejdú. Na colnici v Slovinsku ma zdržali vyše hopdiny, skúmajúc, čo za zariadenie to vlastne mám. Mysleli si, že to je čosi na výrobu šťastia. Opäť cesta na loď a opäť nič. Nakoniec to vyriešil Stenly, ktorý celý ten systém upevnený na doske otočil o 180°. Nechápem ako a prečo, ale odvtedy zariadenie funguje a vyrobilo niekoľko tisíc litrov vody. A akej chutnej! nekecám, ako z prameňa.

Po týždni bola Civetta pripravená. Zopár detailov:

Kotva, kotevňa a vrátok, náhradná kotva s kotevným lanom

Navigačné prístroje a kapitánsky stolík s s mapami a námornými sprievodcami.

Z logu je vidno, že pred plavbou do Karibiku mala Civetta naplávaných krásnych 9645 míľ.

Náhradné oceľové laná-vanty, na každý rozmer a druh na lodi.

Vyčistený a skontrolovaný boat thruster a kormidlo,

Vodná a veterná elektráreň

Nafukovací čln a motor Honda

Bezpečnostná-safety výbava

Takto pripravenú loď sme položili na vodu, jeden deň plávali na ostrov Jabuka a späť, aby sme skontrolovali novinky. Potom sme Civettu “ustajnili” a išli domov.

Začiatkom mája sme sa ešter az vrátili na loď. Trochu sme sa motali po mori, skúšajúc všetko možné. Boli sme štyria. Môj Brat Jano, Jožko Novotný, Laco Bočkor a ja. Laco Bočkor je bývalý skvelý horolezec, ktorý mal pri výškových prácach nehodu a ostal ochrnutý od pása dole. (na fotke je na Civette II)

Lopy, tak ho kvôli veľkým dlaniam ako lopaty voláme, zvládol predĺžený víkend na lodi bez problémov. Jano surfoval, jožko s Lopym vegetili na lodi, ja som bicykloval, študoval a varil dobroty. Taky pekny predĺžený víkend. Nakoľko Jano prišiel za nami samostatne, boli sme dvoma autami. Po návrate do Sukošanu Jano vzal Jožka a my s Lopym sme chceli vyraziť tesne za nimi.

Lopy je s vozíkom na móle, loď je zamknutá a ja chystám sa prejsť z lode na mólo. Lopy mi podáva ruku. “Udržíš? pýtam sa. “Jasne!” vraví Lopy. Chytím sa jeho dlane, zatiahnem, aby som skočil na breh a v nasledujúcej chvíli obaja letíme do vody.

No čo, nevadí. Leziem na loď, pomáham Lopymu. Vozík je niekde na dne v trojmetrovej hĺbke. Horšie je, že vo vozíku sú kľúče od auta. Tie som totiž nechal v Lopyho vozíku vo vrecku, aby mi nedajbože nepadli pri mojom preliezaní na breh, do vody. V aute mám síce náhradné, ale to je zamknuté. Paráda. Do lode sa po potápačské okuliare nedostanem, aj tá je už zamknutá a kľúče od lode sú tiež v aute. Už sme totiž boli skoro na odchode a na palubu som sa ešte vrátil čosi uviazať. Od susedy si požičiavam okuliare a v gaťkách idem do čerstvej, májovej vody. Vyťahujem vozík a prehľadávam vrecko. Žiaden kľúč. Dokelu. Ponáram sa znovu na dno, vyťahujem obidva blatníky na vozík, ale žiaden kľúč som nevidel. Na dne sú veľké kameňe a hľadaný predmet je za nejakým tým šutrom schovaný. Hádam na desiaty pokus, keď už som bol odhodlaný rozbiť okienko na aute, som kľúč našiel. Síce už s nefunkčným imobilizérom, no stačil na odomknutie auta, a tam bol náhradný. (dnes, keď už je všetko bez klasického kľúča by som to okienko asi rozbiť musel…) Zasmiali sme sa nad peknou skúsenosťou a išli domov.

O týždeň som už so Stenlym Zelenským a Igorom Kollerom sedel v lietadle do San Francisca. El Capitán na nás čakal.