Známy britský jachtár rumuského pôvodu Jimmy Cornell v svojej publikácii Jachtárske cesty sveta opisuje Stredomorie ako najhorší jachtársky región na svete, z pohľadu nestálosti poveternostných podmienok. Kto zažil dlhší pobyt v pasátoch, v pravidelných vetroch na kotvišti alebo na plavbe, mu určite dá za pravdu. Severne od Stredozemného mora sú Alpy, kde sa vplyvom Golfského prúdu a bariéry Álp, pravidelne striedajú tlakové níže a výše. Sú príčinou premenlivého počasia, búrok a vetra z rôznych strán a rôznej intenzity. Ani s vlnami to nie je ideálne. Aby mohli byť stabilné, potrebujú niekoľko dní a priestor niekoľko sto míľ. Stredozemné more neponúka ani jedno ani druhé. V Stredomorí je frekvencia vĺn, teda čas, keď spadnete z vrcholu vlny do jej údolia a opäť vás to vynesie hore, v priemere šesť sekúnd, kým na oceáne jedenásť. Ak je plavidlo v smere vetra alebo vetra zo zadoboku, celkom to ide. No keď nebodaj plávate s predobočným vetrom, frekvencia sa vám javí oveľa kratšia. Je to ako v Einsteinovej teórii relativity uplatnenej v jachtingu. Pri rovnakých vlnách a vetre vnímate plavbu podľa uhla vetra k plavidlu relatívne. A veru aj časovo. Kým so zadným či zadobočným, čo aj silným vetrom, sa vám plavba môže zdať krásna a čas pri nej rýchlo beží, pri plavbe s predobočným vetrom, niekde na otvorenom priestore, keď dobre fúka, vlny sú strmé a vysoké, sa neviete dočkať, kedy sa to skončí a čas vám beží pomaly (keďže je koniec v nekonečne, relatívne dlhšie žijete). Keďže kurz lode je vtedy aj proti vlnám, ich frekvencia sa relatívne skracuje a pocit z častého stúpania lode do kopca a padania do údolia vlny býva strojcom nevoľnosti aj u odolnejších jedincov.

Dnes už viem, že toto na oceáne alebo pasátových pobrežiach oblastiach neplatí. Vietor fúka neustále z jedného smeru a vlny majú čas a priestor byť nemenné, ich frekvencia  je v priemere jedenásť sekúnd. Plavba na oceánoch je postavená na princípe plavby v pasátoch, teda v rovnakých vetroch. V praxi to znamená, že vietor je zozadu alebo zadoboku. Je to pre plavbu pohodlnejšie, šetrnejšie, bezpečnejšie. A to radšej nebudem porovnávať hustotu námorných lodí na štvorcovú míľu. Stačí informácia, že v Stredozemnom mori je takmer stále na dohľad nejaká rybárska či obchodná loď, kým na oceáne sa mi nie raz stalo, že dva týždne civilizáciu pripomínali akurát stopy prúdových lietadiel na oblohe.

      Aby som priveľmi nedramatizoval. Stredozemné more by som nemenil za nič na svete. Od neskorej jari do skorej jesene prevláda ustálené počasie, väčšinou s miernym vetrom zo severozápadu. Prístavy sú civilizované, nakupovanie bezproblémové a všade dostatok jachtárskych potrieb a služieb. Neodmysliteľným  pozitívom je členstvo všetkých krajín v Európskej únii, s výnimkou Afriky a Turecka, čo znamená voľnú plavbu bez strácania času s otravnými prihlasovacími procedúrami. Neodpustím si však posledné slovo k tejto téme. Ak by som si mal vybrať medzi víchricou v Stredozemnom mori alebo v Atlantickom oceáne, vybral by som si oceán.

  Po niektorých, pomerne tvrdých, skúsenostiach v Stredozemnom mori som mal pred oceánom taký obrovský rešpekt, že som si radšej vyhradil dosť veľa času na prípravu a testovanie nových prvkov na lodi. Z domovského prístavu v Sukošane v Chorvátsku som sa rozhodol vyplávať v lete 2009. Ešte predtým som si stihol v MAXO Yachtingu rozšíriť svoje oprávnenie na oblasť plavby A – oceánska plavba.

      V polovici júna 2009, iba desať dní po mojom návrate z Yosemitov sme spolu so starým vlkom Jožkom Varšányim, (v rokoch 1994-96 oboplával na svojej lodi “Zuzana” svet)

a Jožkom Novotným vyplávali. Zážitky zo steny El Capitan boli stále veľmi živé (vlastne sú dodnes). Vravel som si, že ak mám za sebou túto tisíc metrov vysokú stenu, niet nič, s čím by som si nevedel poradiť. Ale…

Aby nič nebolo zadarmo, po štyroch dňoch plavby pri talianskom Brindisi sme sa dostali do poctivej trojhodinovej búrky s bleskami.

Čítal som, že zasiahnutie bleskom býva také zriedkavé, že na to netreba zvlášť myslieť. Za tie tri hodiny som nadobudol presvedčenie, že náhoda bude, ak nás blesk netrafí.

      Trafil. Jožkovia boli v podpalubí a ja v kokpite. Zrazu som cítil pach spálenej elektriny a už mi to na prístrojoch začalo pípať. Radar, rýchlomer, hĺbkomer, autopilot, windmeter, autorádio – toto všetko zahučalo.  My sme boli, chvalabohu, celí a po chvíli sa búrka s nami rozlúčila.

Všetko, čo som mal doteraz za sebou zrazu stratilo význam a očakávanie budúcnosti nabralo úplne nové dimenzie. Nová skúsenosť ma z eufórie z čerstvých zážitkov dostala rýchlo späť na zem. To neznáme, čo ma čakalo, by som zhrnul do krátkej vety: Mal som plné gate.

Najprv som si myslel, že to bolo iba magnetické pole, čo mi spôsobilo škodu. Prieskum na vrchole sťažňa po pristátí na ďalší deň v marine Santa Maria di Leuca však potvrdil zásah. Čierna hviezdica na päte sťažňa a anténa vysielačky spálená na uhoľ hovorili jasnou rečou.

Moje šťastie v nešťastí bolo, že loď som mal poistenú na škody, ktoré mi mohli vzniknúť počas plavby (ekvivalent havárijnej poistky u auta). U veliteľa prístavu som nahlásil udalosť. Ten ma odporúčal za karabiniermi a tí ma zanedlho navštívili na lodi. Škody sa spísali a ja som mal dokument pre poisťovňu.

Ďalšie šťastie v nešťastí bolo tiež na horizonte. V tom čase sa stavala Civetta II. Telefonát Mišovi Navrátilovi, s ktorým som dohodol, aby vymontoval prístroje z novej lodi a s nimi priletel aj s dvoma ďalšími chalaňmi do Reggia di Calabria, kde by to celé povymieňali. Letenky som im kúpil, mali by smes sa vidieť o päť dní. Vyhol som sa tak objednávaniu nových prístrojov a čakaniu na ich dodanie minimálne dva týždne. To radšej nemyslím na ich výmenu miestnou firmou. Navrátilovci loď dokonale poznali, veď ju stavali.

Ďalšie pristátie bolo v mojej obľúbenej marine Rocella Ionica. Ach jaj, keby ma len netrafilo, aký radostný príchod by bol na toto prekrásne miesto. Smútok nám nezabránil ísť sa natlačiť pol metrovej pizze v marine. A tu som spoznal jedinečného človeka. Videl som ho iba raz v živote, ale jeho príbeh mi vyrazil dych.

Umberto nemal vtedy ani tridsaťpäť rokov. Vracal sa z plavby okolo sveta. Plával cez Atlantik, Panamu, Polynéziu, Torresovu úžinu, Indonéziu a cez Suez sa dostal do Stredozemného mora. Peniazmi príliš neoplýval, vravel, že na plavbu, ktorá trvala jedenásť  rokov, si zarábal počas nej. Dva roky strávil v Paname ako podávač lán v Panamskom kanáli. Loď mu darovala jedna marina v Španielsku. Bola železná, merala osem a pol metra. Rok si ju dával dokopy, aby si mohol splniť svoj chlapčenský sen.

      Pýtal som sa ho na búrky. Povedal, že loď je výborná, ale raz sa dostal do takej smršte, že si myslel, že je koniec. Priviazal sa v kokpite, aby išiel dole s loďou, ak by k tomu prišlo. Potom sa všetko upokojilo, vyšlo slnko a  bolo krásne. Na tie slová nikdy nezabudnem. To bolo čosi pre môj scvrknutý zadok. Umbertova loď nemala radar. Nahrádzal ho psík, ktorý je vraj spoľahlivejší, ako radar. Keď začal štekať, niečo bolo nablízku. Jeho kokpit bol chránený originálnymi bimini s bambusovou konštrukciou. Na plavbu domov mu zostávalo dvesto eur. Ale ako vravel, má plnú nádrž a plachty. Domov sa určite dostane. Potom sa usadí, ožení a už nikdy nikam nepôjde. Chcel by som ho ešte raz stretnúť. Dokázal ma úžasne inšpirovať.

V Reggiu di Calabria nastal logistický ošiaľ. Hneď po uviazaní sa v maríne nám mariner povedal, že ak všetci z lode odídeme a nikto tam nezostane, možno ju už nenájdeme (No people, no ship). No, pekne nám to začína.

Partia Navrátilovcov priletela z Brna a za dva dni vymenila radar, rýchlomer, vetromer, hĺbkomer, autopilota. Ono to ale zo začiatku nebolo vôbec idylické. Chalani leteli z Viedne do Reggia cez Rím s Air Italia. Lietadlo meškalo, spoj im uletel. Air Italia ich naložil až na druhý deň ráno, po tom, čo ich nechali prespať v hoteli pri letisku. Keď som sa s nimi zvítal v letištnej hale v Reggiu, prvá jóbovka bola, že im nedošla batožina. No to je prúser. Po spísaní protokolu o strate, keď sme už so smutnou dušičkou opúšťali halu, jeden z Mišových chalaňov kričí „veď tamto je naša anténa!“ Také bočné dvere, vedľa záchodov a skutočne tam vidieť nezameniteľnú anténu VHF, ako z nej z dverí kus trčí. Nakukneme a to čumíme. Naša celá technika pekne zložená na kope za dverami. Chalani ostali strážiť a ja som utekal k okienku oznámiť nález. Nasledovalo pokrčenie plecami, roztrhnutie zápisnice o stratenej batožine. Batožinu sme vyzdvihli a zamierili k autu. Nikto nás nezastavoval. Môj odhad je, že našu drahú techniku si už niekto odložil bokom a iba ostrý pohľad jedného z Mišových chlapcov nám ušetril veľké starosti. Aj toto je jachting, dokelu.

Týždeň, čo som strávil v Reggiu, mi nezištne pomáhal miestny taxikár Saverio Chirico, šéf cestovnej kancelárie, roznášač čerstvého chleba v marine, zabezpečovateľ ubytovania a organizátor čohokoľvek v meste a okolí v jednej osobe. Ako sa sám pochválil, je vraj členom odnože miestnej mafie a starostlivosť o turistické jachty v prístave je jeho teritóriom. Keď nemal na mňa čas, požičal mi svoj kabriolet Fiat. To bola tiež perlička. Na aute nešlo zaradiť jednotku a trojku, viete si predstaviť, že pohyb po rušnom meste bol zážitkom nielen pre mňa, ale aj troch chlapcov z Avaryachtu, ktorých som viezol z letiska, s celou kopou náhradných súčiastok. Policajti riadiaci križovatky ma zdravili v domnení, že za volantom sedí Saverio alebo jeho blízky príbuzný.

Nezabudnem na chvíľu, keď ma Saverio pozval do svojho domu na kávu. Zaviedol ma do garáže, kde pokrytý hrubou vrstvou prachu stál, zjavne nepoužívaný, nový Lincoln Continental, ešte s namontovanou poznávacou značkou štátu New York. To mi teda pekne padla sánka. V kúte bol opretý, rovnako zaprášený, úplne nový horský bicykel, ktorý mi požičal, aby som si mohol vyvetrávať hlavu. Saveriova pomoc nakoniec nebola až tak nežistná. Zapýtal si dosť, trochu som aj zažmurkal, ale dosť dobre si neviem predstaviť, ako by som si v tom talianskom bludisku, kde musí stále niekto byť na lodi, lebo „no people, no ship“, poradil. A okrem toho super skúsenosť. Podstatné bolo, že som bol pojazdný a nakoniec mi poisťovňa preplatila celú faktúra od Navrátilovcov. A kto sa môže pochváliť, že mu loď zasiahol blesk?

Všetko opäť funguje a po týždni v marine v Reggio di Calabria pokračujeme v plavbe. Jožka Novotného a Jožka Varšányiho vystriedala moja dcéra Janka s jej budúcim mužom Maťom, bratov syn Mišo a Jack a Audrey Darville z USA. Bolo nás na lodi šesť, ale úplná pohoda.

Z Chorvátska do Gibraltaru sme odliali ani nie polovicu vzdialenosti, ostali sme visieť v Reggiu di Calabria (na mape šipka).

Ale nevadí! sme živí, zdraví, plavby schopní, nezlomil nás ani úder z oblohy a pokračujeme na západ!