Niekedy okolo 10. mája 2009 sme Igor Koller, Stenly Zelenský a ja nastúpili vo Viedni do lietadla a s jedným prestupom v Londýne sme v ten istý deň, ale s posunom dvanásť hodín pristáli v San Franciscu. Nasledovalo prevzatie auta a plní emócií sme vyrazili. Zastavili sme sa v mestečku Livermore, kde sme v horolezeckom obchode dokúpili chýbajúcu výstroj, ale hlavne dehydrovanú stravu v sáčkoch. S tým sme asi zabili najviac času. Koľko a akých porcií sme kúpili bolo výsledkom troch názorov. Stroganov, špagety, kuracie s ryžou, lasagne, špagety a čojaviemčoešte. Mojím hlavným kritériom bolo dostatočné množstvo.

Po prespatí v jednom z hotelov sme pokračovali dvesto kilometrov na východ, kým sa nám nezjavil tento pohľad.

No tak toto nám vyrazilo dych. Veľmi nám toho dychu nepridalo, ani keď sme sa priblížili bližšie, postavili stan a išli sa pozrieť pod stenu. Pohľad zdola na tisíc metrov vysokú kolmú a v hornej polovici previsnutú stenu nám na morálke veľmi nepridáva.

Autom sme vybehli aj na vyhliadku, z ktorej vidíme druhú najväčšiu stenu v údolí, Half Dome. To som ešte netušil, že v roku 2013 tam budem visieť…

So súhlasom Igora Kollera uvediem text, ktorý napísal a ktorý vyšiel v časopise “Jamesák” na jeseň 2009. Názov časopisu Jamesák je odvododený od originálu slova IAMES. Okrem toho, že je to názov slovenského horolezeckého zväzu, je to skratka slov Idealizmus-Alpinizmus-Moralita-Entuziazmus- Solidarita. Aj keď bol článok obohatený fotkami, ja ich tu predsa len vsuniem viac, tak, aby korešpondovali s dejom. V texte v zátvorkách je vysvetlenie termínu pre laikov.

Nech sa páči, Igor Koller:

Vždy som si hovoril, že do Yosemitov sa pôjdem pozrieť až na svojom lezeckom dôchodku, odchod do ktorého ešte stále odkladám.

Začiatkom roka však prišli za mnou starí kamaráti Vlado Porvazník a Stenly Zelenský so zaujímavým návrhom a hneď bolo všetko inak. „Igor, chceli by sme zdolať El Capitana. Nelezieme už toľko ako ty, tak by si nám mohol v stene trochu pomôcť.“ Tak tomu sa ťažko odoláva. „Veľmi rád pôjdem, ak nebudem v čase odletu práve niekde v nemocnici…, veď viete, ako sa mi v poslednej dobe darí.“ Nakoniec sa zadarilo a bol z toho jeden z najpohodovejších výjazdov, aké som kedy zažil, plný zážitkov, stresov, ale hlavne pozitívnych emócií. A píšem tieto riadky aj ako odkaz mladým lezcom: Neváhajte a choďte do Yosemitov! Je to absolútne špecifická lezecká oblasť, ktorá vás nesmierne obohatí, lezecky rovnako ako trebárs pieskovcové oblasti. A prírodou a krajinou sú Yosemity a ich okolie celkom jedinečné, lebo mnohé veci nájdete na svete akurát tam.

Náš plán bol jasný, preliezť hlavnú stenu El Capa čo najjednoduchšou a najprijateľnejšou cestou, čo najbezpečnejšie a štýlom zodpovedajúcim našim schopnostiam. Z tohto hľadiska bol výber jednoznačný – Triple Direct. (Kombinácia ciest 8, 13, 14 na obrázkoch)

V ceste sú police, kde sa dá bivakovať bez portaledge, cesta je menej frekventovaná ako Nos, a pritom horná tretina vedie práve cez najpôsobivejšie a najťažšie časti Nosa, ako je Great Roof či Changing Corners. A ešte tu bol jeden historický moment spred vyše tridsiatich rokov, z čias, keď sme všetci pôsobili v bratislavskej Lokomotíve. V roku 1978 preliezli túto cestu Ivan Dieška, môj horolezecký učiteľ, sprevádzaný Andrejom Belicom, mojím dlhoročným spolulezcom a Džonkym Porvazníkom, Vladovým bratom. Mal som tam byť vtedy s nimi, ale my sme čakali narodenie prvého prírastku do rodiny. Tak sa tá návšteva Yosemitov trochu posunula… Aj keď sú Yosemity a El Cap notoricky známe, dobré rady sú na nezaplatenie. Bez kvalitného materiálu a správnej techniky i taktiky
sa príšerne natrápite a v lepšom prípade len neuspejete. Nás perfektne pripravili, vyradili i materiálom pomohli Maťko Heuger, Ivko Štefanský a Vlado Linek, na mieste kopu vecí pripravil Oleg Fečanin žijúci v štátoch
– všetkým veľká vďaka! A my sme mohli potrénovať, cibriť žumarovanie, lebo v týchto stenách sú niektoré veci rovnako dôležité ako samotné lezenie. Potom už nasledovalo klasická preprava do San Francisca, prvý vážnejší stres na letisku, keď sa zdalo, že alergénmi a klímou rozkýchaný Stenly zostane v karanténe s nosičmi mexickej chrípky. Prvý americký motel ako vystrihnutý zo starých filmov. Pár desiatok míľ z tieňa mrakodrapov a sme na Divokom západe, vyprahnutá, rozľahlá krajina, krúžiace orly. A časový posun. Dobre sa letí na západ, stále je deň, idete
spať už o desiatej, ale doma je sedem hodín ráno. Vlastne taký dlhší žúrik, prvý sa dá, po druhom som na šrot a tretí deň sa len tak plahočíme po Údolí, akosi ani nepotrebujeme liezť. Zato sa zoznamujeme s miestnou flórou a faunov. Najskôr miestne veveričky čítajú na našom stole v kempe Jamesák,

potom miestne jelene, oproti po stredovej čiare v jemnom pokluse vlk (pred autom odbočil v pohode do lesa)… prvý medveď na sto metrov, potom
druhý na dvadsať, tretí na meter kontroluje naše batohy, štvrtý chce pomôcť s ťahaním svíň…

Fakt milé, len sme trochu znervózneli, keď sme si čítali o 160 incidentoch s medveďmi od začiatku tohto roku. Nakoniec sa dostaneme aj k lezeniu a zistíme to, čo nám všetci hovorili: Yosemitská žula je trochu hladšia, škáry sú dlhé a často namáhavé, rajbasy môžu byť zaujímavé a frendom
treba veriť. Stupeň 5.9 v stene Five Books celkom ide, až na toho freesólistu, čo sa s mobilom v ruke prehnal popri nás. Nádherná Nutcracker, 5.8 môže byť celkom ťažké (neskôr zisťujeme, že až skoro neleziteľné…). Moje ďalšie snahy o rozliezanie usmerňujú chalani:

„Však si môžeme dať pár prvých dĺžok Freeblastu.“ Aby ste rozumeli, náš Triple direct na El Capa vedie najskôr na Mamutie police cestou Salathé Wall (na obrázku steny č.8), potom stred cestou Muir Wall (č. 13) a záver od Camp IV Nosom (č.14). Z Mamutích terás sú zlaňáky a fixy rovno pod stenu, ťahajú sa tade hladkými platňami svine do mnohých ciest, no a táto časť Salathé sa lezie aj ako samostatná vec pod názvom Freeblast. No proste už tam musíme byť, a hoci nikto o tom nehovorí, všetci myslíme na to isté. Keby to náhodou dobre išlo, tých dĺžok by mohlo byť aj viac, možno až na nejaké tie óóóbrovskéééé terasy. Takže nejdeme strašne skoro, ale ani neskoro. Chceme tam byť prví a aj doobedňajší chládok nie je na zahodenie.

Prvá dĺžka za 5.10c je päťhviezdičková, vraj jedna z najkrajších škárok v oblasti. Neprepočítavajte obťažnosť na naše stupne, lebo budete zaskočení. Zabojoval som si, ale paráda! Potom ručná škára, tiež nádhera, no a v tretej dĺžke zisťujem, že v 5.11b by som sa pri voľnom lezení dosť zdržiaval, ak by som to v súčasnej forme vôbec dal.

Štvrtá dĺžka opäť krása za 5.10c, trošku mi rastú krídla. Aby sa hneď v rajbase ďalšej dĺžky zmenili na pristrihnuté krídelká… Kedysi sa vlasová
trhlinka liezla po rarpoch, potom po skobách stále väčších a väčších, teraz voľne po tých dierkach od skôb, kde sa snažíte zakladať aj všetky svoje istenia. Jáj, aby som nezabudol, dnešná yosemitská etika hovorí, že až na menej lezené hákovačky sa všetko lezie bez kladiva s vlastným zakladaním, dĺžky bežne 50 m aj viac, skobu nájdete tak raz za tri dĺžky. To sú tie špecifiká. Tak hurá do toho, ide to, istenia dobré. Som v polke dĺžky a do dierky nejde nič založiť, vystúpam do rajbasu, však pôjde do druhej, zase nič, ani do tretej… Všetky mikrofrendy sme nezobrali, do pár dĺžok netreba, že. Asi šesť metrov nad posledným mikročokom preliezam cez maličký previs, dierky sú ako zakliate. Viem, že možností veľa nie je, alebo vyliezť k spásonosnému nitu, alebo…, aúúú, to by bol šmirgeľ. Posledné metre sú samozrejme najťažšie, vyše desať metrov rajbasu za 5.10d bez istenia. To som si dal! Našťastie nasleduje nitový rebrík a pokračuje aj v nasledujúcej dĺžke, tak len teda hore, sem sa už nechcem vrátiť. Ale aby som mal malú príučku, odskakujem v pohodlných lezečkách, ktoré v rajbasoch až tak nedržia, asi meter nad nitom, a dostávam taký knokaut do zubov, že to nechápem. Ale dá sa, vlastnou expreskou, zub vydržal ešte desať dní, z pery mi tečie krv. Som rád, že Vlado vôbec neváha, ide dopredu, jeho väčšia výška pomôže vyriešiť nity ďalej od seba, dokonca pokračuje ako prvý aj ďalšiu dĺžku.

Obdivujem ho, že má takú guráž pri jeho súčasnom občasnom lezení, a zároveň sa bojím, aby nie ideálne frendy vydržali. Odporný Half Dollar (názov skalného útvaru v stene) a jeho slizký komín za 5.8 vybojujem a posledné dve dĺžky za 5.7 na Mamutie terasy vyvádza Stenly. Hurá, máme to za sebou! Všetko vrátane lana tu nechávame – škoda to zase ťahať vo sviniach – a fičíme po fixoch (natiahnuté fixné laná slúžiace všetkým a zjednodušujúce logistiku) na večeru.

Tak takto sme začali našu cestu. Pokračovali sme naozaj per partes. Pocvičili sme s ťahaním svíň na Mamutie terasy, natiahli dve dĺžky z Muiru

a odišli na výlet do národného parku pozrieť sekvoje.

Treba sa povenovať aj americkým kamarátom. Lenže predpovede počasia nebudú dobré donekonečna, musíme sa poponáhľať do steny a taktike „útok z chodu“ budú ľahko rozumieť hlavne tí, ktorí stihli absolvovať nejaký ten rok v zelenej uniforme. V lezeckej praxi to vyzerá tak, že sa poobede prirútite autom do Údolia, dáte poslednú hnusnú kávu v Degnanse,
potraviny nahádžete do lockerov na parkovisku pod stenou, aby miestni chlpáči neboli prežratí a našli ste si celé auto, nasadíte žumary a večer si usteliete nad Mamutími terasami a v noci sa snažíte vytráviť hnusné
americké jedlá z doliny.

Dobrý postup, kto by si kazil ráno skorým vstávaním a šplhaním, keď môže začať rovno liezť. Máme veľké oči a dúfame, že do večera dosiahneme Camp IV. (Skalná polica vhodná na prespatie) El Cap si myslí niečo iné, v 5.12 toho
voľne veľa neuleziem, jáj, keby nebolo treba zakladať tie istenia. Hladučký komín v 14. dĺžke s koncom za 5.8 ma zase privádza do vývrtky, nie a nie sa dostať z rebríčkov k voľnému lezeniu. Technická 50-metrová dĺžka za C2 mi dáva riadne zabrať, hoci si neberiem všetok materiál, ovešaný frendami sa
už na štande ťažko hýbe.

Prax s takýmto lezením chýba, ide to pomaly, chlapci si zgustnú so sviňami (pomenovanie batohov, ktoré ťaháme)

a dlhý traverz s kyvadlami je stále pred nami. Odchádzajúci deň, kvapky dažďa a búrky naokolo nás zaháňajú zlaniť na Gray Ledges, kde v spoločnosti mladých amíkov bivakujeme. Oni na portaledgi, my rozhádzaní po poličkách. Iba raz som ležal slušne, inak sa tlačíte, krútite alebo šmýkate
po šikmine visiac v slučke či zahryznutý v nejakej trhline.

Ale aká romantika, v diaľke sa blýska, teplá polievočka chutí, ráno kávička ešte lepšie. Moje „kakauko“ sa stratilo už prvú noc a odvtedy sa na všetky veci, ktoré sa nedajú nájsť hovorí – „Bude to niekde pri kakauku…“(Vysypali sme ho z hĺbky svine až na vrchole, ale ako potešilo!) A stále naberáte nové skúsenosti. Ako správne pripraviť dehydrovanú stravu, ako baliť drobnosti
do rozpadávajúcich sa amerických igelitiek (asi ekologické, ktoré sa za týždeň rovno vyparia), ako sa vykadiť do sáčku, posunúť parťákovi na ďalšie použitie, vytlačiť z neho vzduch, odložiť do špeciálnej žltej kadibudky, ktorá sa hompáľa pod sviňami, v bivaku ju vždy máte pri hlave a vonia ako sto rokov nevyprázdnené chemické WC. Presný postup pre našich metodikov pripravíme, príslušné video je natočené.

Druhý deň v stene ďakujeme počasiu, že nás nepustilo do traverzu. To by bola bývala ťažká noc. Kyvadielka sú hravé, on sight sa málokedy zadarí, ešteže nadávok máme slušnú zásobu.

Tieň steny nám ukazuje, že záver Nosu bude celkom do kopca. Už dnes sa
doňho pustíme, lebo v Campe IV sme skoro poobede. A hneď Great Roof, asi najznámejšia dĺžka v stene. Vyzerá impozantne a vzbudzuje vo mne akýsi tajný vnútorný rešpekt nevyplývajúci zo žiadnych reálnych skutočností. Škára je spočiatku veľmi slušná, staré stabilné čoky napriek tomu potešia a hoci vyššie je to trochu komplikovanejšie, napätie opadáva. Traverz doprava na štand popod strechu nie je už technicky žiaden problém, expozícia na konci privádza do eufórie.

Len človeku nejde do hlavy, ako to Lyn Hill a tých pár ďalších šamanov dali voľne. Zatiaľ čo Vlado oddychuje, číta a fotí v Camp IV, Stenly dolieza plný emócií ku mne. Je nádherné visieť v tejto stene. Sme teraz priamo nad naším zaparkovaným autom, trafili sme taký dobrý výsek medzi stromami, že ho celý čas vidíme. Vzniká z toho ďalšia pekná replika: „Zabudol si si niečo v aute? Žiaden problém, máme ho na skok“. O tom, ako ďaleko sa dá „dočúrať“ a ako si Stenly zgustne pri odhadzovaní špakov ani nehovorím.

Tretí deň sme už celkom zabehnutí do tých balení, žumarovaní a popoliezaní. Vychutnám si voľnú škáru Pancake Flake.

Za chvíľu si nás vychutná neznáma americká dvojka lezúca Nos za deň. Beh po vertikále, frendy len v rukách, rebríčky by zdržiavali. Stihli prehodiť pár viet a zmizli z dohľadu. „V Yosemitoch neprší“, komentoval našu snahu o čo najväčšiu bezpečnosť pri objednávke nepremokavých pohotovostných ždiarákov Jarýk Stejskal. Boli sme radi, že sme ich mali. Každý deň spŕchlo, búrky s lejakmi nás obchádzali doslova o chlp. Lialo na Half Dome, ale aj naproti na Katedrálach. V Campe 5 (opäť pomenovanie vhodného miesta na bivak) to vyzeralo na dlhší oddych.

Našťastie zase vyšlo slnko, ktoré ma tak zničilo, že som bojoval aj v škárkach za 5.7. „Dobrý frend si si založil, ale nabudúce si ho kľudne aj cvakni na lano…,“ bol Stenlyho komentár po príchode na štand. Mne nie je najlepšie, čaká ma Glowering Spot, kde svoj pokus o Nos skončil Duško Myslivec, stále sme si v kempe ten príbeh z Jamesáka čítali. Aj chalani hovorili, že tam čoky moc nedržia a dolu polica… Prvý stoper zapadol štandovo, druhý mikročok rovnako, hneď sa lepšie dýcha. Perfektný materiál tu lezenie riadne uľahčuje, keď poviem, že značky Black Daimond, lebo nejde o žiadnu reklamu a znalí veci vedia, o čom hovorím. Polica na konci je odrezaná ako nožom a ja som rád, že Vlado je ochotný vytiahnuť dĺžku do nášho posledného bivaku v Camp VI (detto ako Kemp IV a V).

Posledný deň v stene, akosi cítime, že sa treba ponáhľať, že počasie sa horší. Že búrky i tie nepredpovedané sú zlé, že štatistika mŕtvych nie je vymyslená. Changing Corners sú úžasné, aj keď dajú zabrať. Je tam všetko: Voľné lezenie v stene a škáre na začiatku, nepríjemný prehup cez hranu v strede s nasledujúcimi delikátnymi mikrofrendami, úžasná kútová škára na záver. Nezdržujeme sa, no i tak fotíme a hlavne vnímame tú vzdušnosť, známu sloniu nohu nástupového piliera s mravčekami lezcov, nádhernú lúku ohraničenú oblúkom Merced river.

Sme dve ľahké dĺžky pod vrškom, keď nás dobehne najsilnejšia búrka. Vietor zovšadiaľ, voda lieta rovnako zhora aj zdola a ochladenie o dvadsať stupňov skoro k nule hlava ani telo nechápu.

Vieme, že sa už hore dostaneme, ale dušičky máme celkom malé. Znovu máme šťastie, Vlado naťahuje krásnu škáru a kým sa ja pustím do záverečného nitového rebríka svieti slnko a rovnako sa na nás troch šťastných bláznov usmieva aj na vrchole.

Tak ďakujeme El Cap za tento super scenár, ktorý si nám pripravil. Vybáli sme do sýtosti, rovnako ako nasmiali a natešili. Lebo sme boli skutočný tím, kde nezáležalo na tom, či niekto viac lezie na prvom konci, či sa niekto viac natrápi s ťahaním báglov. Lebo to všetko bolo rovnako dôležité na to, aby sme sa s rezervou dostali na koniec cesty, splnili si malé chlapčenské sny a užili nádherný romantický bivak na vrchole El Capitana.

Toľko Igor Koller.

Ešte niekoľko mojich postrehov:

Keď som ťahal dĺžku do Kempu VI, kde sme štvrtýkrát bivakovali, sa Igor pýtal Stana, ktorý si čosi rukou nahmatával na nohaviciach. Čo robíš, Stenly? Otázka bola namierená na to, či ma Stenly istí pozorne. Škriabem si vajcia, znela odpoveď. A ten pobyt v stene. Takmer som sa musel štípať, či sa mi to nesníva. Naozaj som tu, v Yosemitoch a dotýkam sa skaly El Capitana? Alebo sa prechádzam po Mesiaci? V mojom ponímaní to nebol rozdiel, jedno aj druhé bolo pre mňa donedávna rovnako abstraktné. Čo ma najviac prekvapilo, boli tie štyri bivaky v stene. V mojich spomienkach bol akýkoľvek bivak v minulosti v znamení zimy, hladu, smädu, nevyspatia sa a nepohodlia. Tu bolo všetko naopak. Neboli sme smädní, hladní, bolo nám príjemne teplo, relatívne dobre sme spali. Dokonca, každý večer som pociťoval v žalúdku pocit sýtosti.  Vďačili sme za to dehydrovanej strave. Do ľahkého vrecúška s polotovarom stačilo naliať vriacu vodu a zrazu sme mali stroganov, dusené hovädzie s ryžou, špagety, kuracie a všeličo iné. A chutilo to. No a tých somarín, čo sme na bivakoch nastvárali. Nádhera.  Na záver, keď sme už boli v San Franciscu, nevynechal som jedinečnú príležitosť, zabehať si na moste “Golden Gate”, brány z Pacifiku do zátoky v ktorej leží tak slávne mesto.

Po prelezení El Capitana som vedel, že môj život to zmení. Bol som rozhodnutý liezť už iba na cvičných skalkách a umelých stenách. Raz stačilo. To som ešte vtedy netušil, že do Yosemitov sa vrátim v rokoch 2011, 2013, 2016. Zažil som prekrásne chvíle opäť s Igorom Kollerom a Stenlym Zelenským, Olegom Fečaninom a Ivom Špillerom. Ale to sú príbehy, ktoré vyrozprávam inokedy.

Dva týždne po návrate domov som sa plavil s prvou Civettou z Chorvátska do Karibiku. Zdalo sa mi, že najhoršiu výzvu mám za sebou, veď som dostal svoje telo cez stenu El Capitana. Príroda je však mocná, presvedčila ma, že môže byť aj horšie. Pri talianskom Brindisi, ešte v Jadranskom mori, nám do sťažňa v búrke udrel blesk a zhoreli nám všetky prístroje. To je už tiež iný príbeh, ktorý vyrozprávam najbližšie.