Spomienky – Civetta, 2009 – Z Kanárskych ostrovov na západ do Karibiku

Po priplávaní na ostrov Gran Canaria sme loď nechali v marine Pasito Blanco na juhu ostrova, kde bola uviazaná v októbri a novembri.

My sme odleteli domov a týždeň pred koncom novembra sme boli späť na lodi. Okamžite nastal ten typický zásobovací chaos. Prenajatie auta, niekoľko návštev supermarketu, ukladanie zásob, doplnenie plynu. Ja som si stihol zabicyklovať a každé ráno zabehať. Veď tri týždne budeme iba na lodi bez možnosti vystúpiť a to si teda veľmi nezabehám. Chcel som sa čo najviac uťahať, akoby do zásoby.

Boli sme štyria. Jožko Novotný, Stenly Zelenský, Števo Porvazník a ja.

Boli sme plní očakávania. Každý sme strávili na lodi viac dní bez pristátia, ale oceán…. ajajajaj!!! Loď sme ale poznali dokonale a bola perfektne vybavená. S Jožkom a Stenlym sme sa poznali takmer tridsať rokov, strávili sme na spoločnom lane mnoho výstupov a ani v jachtingu sme neboli spolu prvýkrát. Vlastne…. Tak trochu sme sa považovali za ostrieľaných jachtárov, veď sme priplávali až sem a v tom čase som mal naplávaných slušných dvadsať päť tisíc námorných míľ.

Napokon nadišiel den D, 1. decembra 2009. Môj brat Jano bol akurát na Gran Canaria surfovať a s Milošom Nespalom, naším spoločným kamarátom sa s nami prišli rozlúčiť.

Potom sa už odviazanie sa nedalo viac odkladať a okolo obeda sme sa odrazili od móla.

Prvých desať míľ sme išli s použitím motora. Akoby v závetrí ostrova, vietor bol slabý a všelijako sa točil. Potom ale začalo duť. Slušných dvadsať päť uzlov. Vietor takmer zozadu, nám umožnil vystrieť predné plachty na motýľa s pomocou pňov. Miesto hlavnej sme natiahli na sťažeň stabilizačnú plachtu. Tá moja je rovnakého tvaru ako hlavná, iba menšia a je upevnená lanami v troch bodoch.

Stabilizačná plachta je, ako vraví jej názov, určená na stabilizovanie nakláňania lode zboka na bok vo vlnách. Plocha plachty je dostatočne veľká aby svojou plochou pôsobila proti kývaniu sa lode a súčasne nie dosť veľká, aby brala vietor predným plachtám, keď sa loď vychýli z kurzu, do momentu, kým ju veterné kormidlo nevráti na správny vektor priblíženia. Na túto múdrosť som samozrejme neprišiel sám. Poradil mi to prvý slovák, čo oboplával svet, Jožko Varšányi. Spolu sme sa plavili na začiatku tohoto dobrodružstva z Chorvátska do neslávne známeho mesta Reggio di Calabria, keď nás trafilo z oblohy. Iba na okraj… na to neslávne mesto doteraz veľmi rád spomínam, boli to úžasné okamihy s miestnym mafiánom Saveriom Sirricom.

Dodnes si pamätám, keď som sa po prvej noci na ocáne prebudil a vybehol do kokpitu, kde dával pozor Stenly. “A máme prvú noc” vravím. Predstava, že nás ich čaká minimálne ešte dvadsať sa rovnala nekonečnu, teda vlastne večnému životu. No… a bolo to pred jedenástimi rokmi. Milujem relativitu. Tri týždne sa mi zdalo ako večnosť a jedenásť rokov je sťaby okamih. Ha!… ale koľko večností som medzitým zažil…

Dvadsaťpäť uzlový vietor nám fúkal takmer týždeň. Plachty stále v tej istej polohe, akurát som každý deň povoľoval a priťahoval oťaže, laná ku predným plachtám, aby tieto nepracovali v kladkách na jednom mieste. Mohli by sa predrať. Aj to som sa dočítal v knihe od Annie Hammick, Ako preplávať Atlantik. Hneď druhý deň sa okolo nás doslova bláznilo stádo delfínov.

Pomaly sme sa prispôsobili dennému režimu. Trojhodinové služby, varenie, pečenie chleba, zatiaľ iba v pekárničke. Umývanie sa v morskej vode, čítanie, rozjímanie, klábosenie, spestrenie stravy čerstvou rybou a čas nám začal plynúť rýchlejšie.

Dnes by som sa už asi nedokázal prinútiť ku každodennému zisťovaniu polohy astronavigáciou. My sme ale vtedy konečne mohli merať sextantom a z tabuliek počítať našu polohu na šírom oceáne.

Pri výpočtoch som si pomáhal postupom, ktorý som si urobil počas štúdia knihy o astronavigácii od Bobyho Schenka. Vyzerajú komplikovane, ale keď ste v téme, výrazne urýchľujú postup.

Samozrejme, mali sme digitálne mapy, GPS navigáciu a poznali sme každý okamih našu polohu. Ale v astronavigácii sme sa dokázali trafiť k polohe GPS na 5 míľ. Nás to napĺňalo radosťou a hrdosťou. Aj dnes mám na lodi sextant, a tabulky, a verím že postup, ktorý mám by ma dokázal vrátiť do témy. Dnes sú už aplikácie do mobilu a Ipadu, či tabletu, ktoré spočítajú polohu za nás. Stačí len namerať uhly. Mám v Ipade dokonca aplikáciu sextant. Viem s ňou zamerať akékoľvek vesmírne teleso, lebo v aplikácii sextant sú viditeľné v každej našej zemepisnej polohe tak ako všetvi poznáme aplikáciu hviezdy.

Po týždni sme preplávali v dobrom vetre tisíc míľ a aj sme to oslávili.

Takmer na dvadsiatej rovnobežke sme už nemali decembrovú rannú čerstvosť ako na Kanárskych ostrovoch. Niekedy som aj pol dna strávil v pižamku.

Čo ma prekvapilo, more bolo úplne prázdne. Okrem jednej plachetnice hneď druhý deň po vyplávaní

sme týždeň nevideli žiadnu loď a tak to malo ostať aj ďalších osem dní.

Po týždni začal vietor slabnúť a fúkal trochu aj zo severu a tak sme zložili stabilizačnú plachtu a vytiahli hlavnú.

Nasledujúce tri dni fúkalo a nefúkalo. V snahe napredovať iba na plachtách sme zrazu urobili denne osemdesiat míľ oproti predošlým sto tridsiatim. V lanoví to občas búchalo, ako plachta na vlne spľasla a opäť sa napla. Strašný zvuk, neustále sa opakujúci. Vtedy sme ešte nesťahovali predpoveď počasia zo satelitu, cez komprimovaný súbor. Našou rosničkou bol Oleg Fečanin, sediaci v USA, Dalas. Volali sme mu presne určenú hodinu každý deň. On už bol plný informácií po tom, čo prelúskal niekoľko serverov.

Ten deň, 11. december nám neurobil radosť. “Chalani, nasledujúce dni úplné bezvetrie. Možno aj týždeň. Snažte sa ísť trochu viac na juh, tam to predsa len o pár dní trochu sfúkne” Dokelu… Poďme počítať. V nádrži máme dvesto litrov nafty a Ďalších sto v bandaskách. Pri spotrebe nášho motora Yanmar, trojvalec o výkone 40 PS a spotrebe 50 l /deň vieme motorovať šesť dní. Zdalnivo krátko, ale keď to štartujete, robíte to s vedomím, že minimálne najbližšie štyri dni nemusíte prijať žiadne dôležité rozhodnutie. A za ten čas sa môže udiať strašne veľa.

Aby to nebolo len tak, pri poslednom pohľade na roztiahnuté predné plachty ma zamrazilo.

Ojeee ojeee ojeee ojeee…. Slučky ktoré držia krúžok sú predraté. Na druhej strane sú ešte v horšom stave. Tak tu sme na trenie a odieranie úplne zabudli, ako je zrejmé z obrázku. No nič. Plachty sme dali dole a Jožko Novotný sa pustil do šitia.

Voilá…

Jožko predviedol fantastickú zručnosť a trpezlivosť Každý steh musel byť urobený pomocou klieští cez dve vrstvy plochej slučky, nie práve tenkej plachty a modrej vrstvy slúžiacej ako UV filter.

To už bezvetrie fúkalo v plnej sile a oceán nabral neuveriteľnú formu a farby.

Aby sme ušetrili čo najviac paliva, išli sme na 1400 nastavili sme otáčky motora na čo najmenej a napredovali sme štyrmi uzlami. Vyzeralo to o pár dní viac ako na tri týždne, v bezvetrí sme napredovali päť dní a iba predpoveď skorého vetra od Olega nás presvedčila ísť s naftou na posledných tridsať litrov a nečakať na vietor húpajúc sa na vlnách čakajúc na oslobodzujúci vietor.

Dočkali sme sa. Začalo fúkať rovno do chrbta. Vetrík pätnásť uzlov nás pomaly tlačil k vytúženému cieľu. Pôvodne sme chceli Vianoce osláviť v Karibiku, ale nestihli sme to. Dva dni pred pristátím sme ulovili vianočného “kapra” v podobe tuniaka a urobili sme si super vianočnú oceánsku večeru.

Po dvadsiatich šiestich dňoch na mori, sme 27. decembra 2009 uvideli ostrov Svätá Lucia a o niekoľko hodín sme sa uviazali v Rodney Bay Marina.

Na Ďalší deň priletela Violka a o trochu neskôr sme spoločne na lodi oslávili príchod nového roku.

Boli sme šťastní, preplávali sme Atlantický Oceán a to nie je malý cieľ. To som ešte netušil, že ešte v tej istej marine, zanedlho dostanem do hlavy ďalšieho, obrovského chrobáka.

Kto má chuť, tu je krátky 14 minútový film o plavbe.

https://drive.google.com/drive/folders/0B4Em_Go2OAQwTllUazBxREgtanc?usp=sharing