Posledný aprílový týždeň 2010 prileteli na Guadeloupe Palino Prepiak

s Alanom Bohmom

a spolu so mnou

sme tvorili posádku na plavbu do Európy. Ako inak, dva hektické dni s prenajatým autom po supermarketoch a tri dni pred koncom apríla sme sa odviazali v marine Point a Pitre na Guadeloupe a opustili idylické prostredie tohoto karibského ostrova.

Pali a Alan mali už niekoľko charterových plavieb za sebou a tak sa na lodi bez problémov vedeli orientovať. Dokonca ich miera odvahy a bola o dosť vyššia ako moja a stále chceli mať úplne vytiahnuté plachty. Ja som už bol nakazený opatrnosťou a vo všetkých krokoch, ktoré boli nad mojím levelom fungovania na oceáne, som videl riziká neskorších opráv plachiet, lanovia, oceľových lán, kormidla… proste už vtedy vo mne klíčila moja jachtárska paranoja.

A chalani akoby niekedy naozaj nemali pud sebazáchovy. Tretí deň slušne sfúklo. Kým sme dovtedy mali východný vietor okolo dvadsať uzlov, na tretí deň to bolo tridsať päť uzlov z východu so severnou odchýkou. Predná plachta bola do tretiny zrolovaná a hlavná na druhom refe. S týmito plachtami som zaľahol v noci spať. Palo s Alanom si užívali vlnitý oceán a spolu strážili noc.

Budím sa s pocitom, že niečo nie je v poriadku. Loď frčí, cez trup počujem špliechanie obtekajúcej vody. Ale všetko sa mi zdá voľajaké strnulé, kŕčovité. Ako keď ste v trabante išli sto dvadsiatkou. Ono to síce ide, ale cítite, ako sa všetko trasie a trápi. Vyjdem na palubu a vidím usmiatych, šťastných chalaňov a k tomu plné plachty. Alan sa chváli, že ideme takmer osem uzlov.

To ma dostalo. Okamžite refujem plachty a pýtam sa ich, či im je jasné, že máme pred sebou cez dvetisíc míľ a žiadny jachtársky servis po ceste. Chalani nereagujú, šťastne sa usmievajú. A ono je to naozaj nádhera. Noc, silný vietor presne z boku, vlny a dážď. A k tomu Atlantik!!! Keby z času na čas do pravoboku lode nenarazila väčšia vlna a náraz neodhodila trochu loď do boku, bola by to úplná paráda. Už vtedy som si vravel, že väčšia, ťažšia loď by ma asi ušetrila tých šokov, v priemere každých pätnásť minút.

Po tridsiatich hodinách vietor zoslabol a onedlho úplne ustal. Nasledujúce tri dni sme napredovali s použitím motora. A bola že to paráda! Po tej horskej dráhe posledných dní nám rovina ulahodila.

Barakuda, ktorú sme ulovili je ryba tuniakového typu. Mäso po odrezani od chrbtovej kosti je bez kostí a chutné. Super stejky. Keby sme ale barakudu chytili v koralových vodách Karibiku, určite by sme ju nejedli. Tu si pomôžem textom, čo som si vygúglil:

Ciguatoxín produkuje morská riasa, ktorá sa vyskytuje na koralových útesoch v tropických a subtropických vodách Karibiku, Tichého a Indického oceánu. Výskyt riasy produkujúcej toxín bol potvrdený aj v okolí Madeiry, Kanárskych ostrovov či v Stredozemnom mori. Živia sa ňou bylinožravé ryby, ktoré sú následne potravou pre väčšie mäsožravé ryby. Toxín sa tak v nich vyskytuje v oveľa koncentrovanejšej forme. Ciguatoxín môže byť prítomný u viac ako 400 druhov morských rýb žijúcich pri koralových útesoch. Najrizikovejšími rybami pre ľudí sú barakuda, kanic, morský úhor, kranas, morský vlk a jeseter.

Na barakudu som mal dodnes šťastie iba pri plavbe na Azory. Neviem prečo to tak vyšlo. Pravda, po informáciách, ktoré som medzitým nazbieral, som túto rybu radšej vždy vrátil do mora. A možno ma rozmaznal Tichý oceán. Tam, v deň, keď sme nahodili návnadu, mali sme tuniaka, alebo doradu.

Raz sme zastavili v bezvetrí, chalani sa chceli okúpať. Ale práve, keď Palino zliezal po rebríku do vody, asi päťdesiat metrov od nás sme si všimli veľryby odpočívajúce na hladine.

Z kúpania zišlo, ale o deň neskôr, aj keď mi to nebolo celkom po vôli sa chalani konečne kúpali.

Po troch dňoch sa opäť rozfúkalo, tentokrát juh-juhozápad. Vietor tak akurát, pätnásť uzlov. My sme si to “valili” piatimi uzlíkmi k nášmu cieľu, prístav Horta na ostrove Faial na Azorských ostrovoch, ktoré sú priamou čiarou od Guadeloupe vzdialené dvetisíc míľ.

Oceán kypel životom. V diaľke vyskakovala veľryba, pred loďou plávali delfíni, chalani vylovili z mora medúzu,

ale čerešničkou bolo vylovenie rybýrskeho fendra. Kým je more vlnité, vidíte len vodu. Keď je ale bezvetrie, človek sa až diví, čo všetko je na vode možné vidieť. Niežeby toho bolo veľa, ale občas je to plávajúca plastová fľaša, igrlitová taška, no a veru aj fender. A ten, čo sme my vylovili, bol samostatný mikrosvet.

Mimochodom, tento fender neskôr plával okolo sveta na Civetta II a dnes na u Dagmarky Psalmanovej na plachenici Štefánik.

Mali sme šťastie na ideálny vietor a plavbu sme si užívali. Vody sme mali dosť, aj sme si nejakú vyrobili a pretekali sme sa vo varení. Prvú loď sme stretli až po dvoch týždňoch.

Po devätnástich dňoch a dvetisíc štyristo preplávaných míľach sme konečne uvideli azorské ostrovy Pico a Faial (vľavo).

Zanedlho na to sme sa uviazali v marine Horta v meste Horta. Preplávali sme dve tretiny Atlantického oceánu na našej ceste z Karibiku do Európy.