Po pristáti v španielskom Sotogrande dvojmesačnej prestávke sme spolu s Jožkom Varšányim, ktorý spolu s Palom Macháčkom ako prví slováci oboplávali svet, za tri týždne preplavili loď do Chorvátkeho Sukošanu. Jeseň a jar som strávil kontrolou stavby novej lode a prípravou na pokus po druhýkrát preliezť tisíc metrový žulový monolit “El Capitan” v Yosemitoch, California.

V lezeckej “posádke” bol Stenly Zelenský, Oleg Fečanin a ja.

Opäť to bolo tréningové šplhanie po lane so žumarmi na budove na Mlynských Nivoch, lezenie, kondícia, študovanie trasy a časté telefonáty s Olegom Fečaninom do Dallasu v USA, kde žil. Najmä Stenly s Olegom po telefóne rozoberali, kto polezie ktorú dĺžku. Jedna z tých obávanejších sa volá “Ucho”. Nepríjemný komín, vytláčajúci celé telo von do prázdnoty. Stenly vraví Olegovi, že to teda pôjde on. “Nejaký si smelý”, vraví Oleg. “Veď sedím vo vykúrenom aute a pijem kávičku”, odpovedá Stenly.

Opäť do bolo sedenie nad troma počítačmi, dvoma na Slovensku a jedným v Dallase, 15. januára, 2011, kedy sme sa pri rezervácii vo víre miznúcich voľných kempingových miest snažili pre seba uchmatnúť dva týždne v ktoromkoľvek kempe v Yosemitskom údolí.

A tak, po druhýkrát, v polovici mája, sme sa ocitli na letisku v San Franciscu, kde na nás už čakal Olulo. Nasledovalo prevzatie auta a po nákupe zásob Livermore, kde opäť bol najdôležitejší faktor výber dehydrovanej stravy v sáčkoch na bivaky. Zladiť, tri názory, ktoré sú výsledkom prázdneho žalúdka a pohľadu na peknú fotku pripraveného jedla na obale, zabralo dobrú hodinu. Nakoniec bol ale každý spokojný a neskôr na tých bivakoch aj tak chutilo všetko. Pomôžem si vetou, z článku o El Capitane 2009. “Stroganov, špagety, kuracie s ryžou, lasagne, špagety a čojaviemčoešte. Aha… Ešte dehydrovaná praženica. Mojím hlavným kritériom bolo dostatočné množstvo.”

Po týchto logistických manévroch sme v úžase opäť pozorovali majestátnu stenu El Capitana.

Pred dvoma rokmi sme tu liezli cestu “Triple direct”, čo je kombinácia ciest 8, 14 a 14 na fotke, tentokrát to bola len tá osmička, “Salathé Wall”

O našom lezeckom dobrodružstve vyšiel na jeseň 2011 v časopise “Horolezec” pekný článok. Napísal ho Oleg Fečanin a s jeho dovolením ho tu zverejňujem:

El Capitan – Salathe Wall

„No čo, vybodneme sa na to?“ spytujem sa Stenlyho na Heart Ledges. „Ako myslíš, vybodneme sa na to? To akože dnes?“ „Nie, myslím tak celkovo. Však si to dnes videl. Neboli sme najrýchlejší a ešte som sa stihol pohádať s Vladom,“ pozriem hore, ako Vlado zlaňuje z Mamutích terás smerom k nám. Vlado vybuchol, keď som sa mu cvakol na jeho lano a odkráčal k zlaňáku. Sme traja chlapi a máme „iba“ dve laná. Tuším sme si mali zobrať tri. „Nechajme to dozrieť,“ odpovedá Stenly, ktorý je upokojujúcim činiteľom na tomto výlete, „zajtra si dáme oddych, potom vytiahneme svine a potom sa uvidí.“

Dnes sme vyliezli úvodnú časť Salathé Wall – Freeblast a hoci to nebolo najhoršie, nebolo to celkom podľa našich predstáv.

Pravda, predstavy sa obyčajne nezhodujú s realitou, a tak s neskrývaným rozčarovaním sledujem, ako chalani zapisujú všetok materiál, čo máme tu a čo si musíme zobrať zdola. „Načo to vôbec rátate? Však dokúpime 5 zámkových karabín, zoberieme všetko z kabely v kempe a máme komplet materiál.“ Chalani našťastie ignorujú moju chronicko kverulantskú poznámku a ja si radšej cvaknem „gri-gri“ a zlaňujem dole k medveďom. O 15 minút neskôr a 300 metrov nižšie si sadám 7 metrov nad zemou na malý pilierik. Na stenu ešte svieti slnko, ale v lese je tieň a len sa to tam tak hemží krvilačnými komármi. Stenly o chvíľu dofičí dole: „Čo, medvede?“ Zvedavo poškuľuje po okolí, vidiac ma prilepeného na skale. Spolu s Vladom v kuse vyzerajú nejaké divoké zviera, foťáky pripravené namiesto koltov. „Nastav si makro, hombre. Komáre.“

Večer pri ohníku a špekáčkoch ma chalani chlácholia, že nám to nejde až tak zle a dohadujeme sa, že dáme pokus.

Však nerobíme žiadny rýchlostný rekord a či budeme v stene 5 alebo 6 dní, na tom prd záleží. Hlavne, aby sme si to užili. Najprv vytiahneme batohy na Heart Ledges, Vlado natiahne dĺžku na Lung Ledge,

tam svine necháme uležať a ešte raz zlaníme, aby sme doplnili živiny do našich prestarnutých telesných schránok. Potom sa už vraj môžem ja realizovať na Hollow Flake.

Hollow Flake je „stoper“. Stopol už množstvo „Salathéwallchtivých“ družstiev. Tridsaťmetrová sekcia pološkára-polokomín, ktorú amíci volajú offwith. Nastupuje sa do nej z pendla, a preto plno amíkov lezúcich na jednom lane spodok vôbec nezaistí, aby nemali na lane esíčko, no a potom nezaisťujú ani vrch, aby nemali na lane elko. My prefíkanci z Európy si pokojne zoberieme dve laná a pendel sa urobí na jednom a istenie na druhom. Štyri kusy na istenie na 30 metrov. To nie je také hrozné každých 7,5 metra jedno istenie. Keby som si na prvých 10 metroch nebol minul 3 kusy (2 big-bros a šestku frend), bolo by to celkom fasa. Teraz mi ostala štvorka bigbro a 20 metrov nádhernej, síce nie úplne kolmej, ale dostatočne odstrašujúcej širokej škáry, do ktorej našťastie vopchám skoro celé moje
telíčko. Adrenalín funguje bezvadne a ja som absolútne sústredený, ako sa suniem vyššie. Po piatich metroch odistím big-bro a prásknem ho do škáry. Posuniem sa o meter a pol vyššie a zistím, že na štand mám ešte 14 metrov.
Mám bobky, ale nehanbím sa za to. Odšraubujem big-bro a premiestnim ho zase tak vysoko, ako mi to mojich 168 cm dovoľuje. Vyleziem zase vyššie a zopakujem manéver s big-bro. Na štand mi ostáva zo 7 metrov a to si už trúfam preliezť bez posúvania istenia a s istotou, že aj na štande budem mať suché gate. Keď cvaknemštand, som pomerne slušne vydojený.

Doberiem obidve laná – „zelené aj čierne fix“ – zabľačím na chalanov a zapálim si cigu. Chalani majú dobrý hokej cez pendel so sviňami, ale poradia si.

„Vyzerá to dobre,“ oznámi mi Stenly ako vystrčí hlavu na Hollow Flake Ledge. Vlado sa sunie za ním, keď zrazu počujeme nepomýliteľný zvuk padajúceho materiálu. Niečo drblo do škáry Hollow Flake a bolo to niečo veľké. „Kurva, čo to bolo?“ zareaguje Vlado. „Olegove žumary,“ skonštatuje Stenly, „mal si ich cvaknuté na úväze.“

Cítim, ako mi krv odchádza z gebule a ešte šťastie, že sedím. Neviem si celkom dobre predstaviť, že budem celú stenu prusikovať. „Idem dole, kúpim žumary a ráno sa vrátim,“ oznamuje Vlado. „To je brkovina, nemáme dosť lán. To by sme museli ísť dole všetci a zase potom liezť Hollow Flake,“ nadhodí Stenly. „Poďme radšej liezť ďalej a neskôr niečo vyšpekulujeme.“ Ja nahádžem na seba matroš odporučený „Super Topom“ a vyrazím do komína za 5.7. Ešte ani nezačnem a v slizkom komíne sa mi šmykne noha. Vôbec sa neviem sústrediť a je mi blbo. Potrebujem sa dať dokopy a nemyslieť na tie sprosté žumary. „Idem ja,“ navrhne Stenly a rovno začína obúvať lezečky. „Zober si aj päťku a šestku frend,“ zamrmlem, „keď to v sprievodcovi nepíšu, zídu sa ti tam.“

Je to super, že keď je jeden člen družstva vydojený, ďalší môže ihneď zatiahnuť. Vlado sa tiež hrnul na lezenie, ale Stenly si nenechá ujsť
príležitosť napchať sa do každej pi.., ako onehdá Rudo Mihál spomínal. A tak je tam teraz Stenly nacpatý a pomaly sa sunie hore. „Tá šestka je fantastická,“ vychvaľuje najväčší komerčne vyrábaný frend a posúva si ho vyššie popri mechrení sa v úzkom komíne. Stenly s Vladom natiahnu ešte jeden a pol dĺžky nad Hollow Flake a ja zatiaľ filmujem a pripravujem bivak. Super Topo píše, že je to „poor bivy for three“, ale bol to náš najlepší bivak v stene. Vlado spal v hamaku a my so Stenlym v prírodnej vani vymodelovanej majstrom El Capitanom.

„Hm, kto vymyslel túto dehydrovanú stravu, mal by dostať Nobelovu cenu za žrádlo,“ krochká Vlado pri odjedaní svojej porcie lazane z modrého sáčka. My so Stenlym bachneme kávičku a cigaretu a spokojne sa natiahneme do vane. Vlado ešte číta pri čelovke v hamaku Da Vinciho kód v taliančine, takže keby sme po potulkách v Amerike stretli nejakých talošov,
kľudne im môžeme povedať „ciao“.

Chlapi vymysleli, že ja budem používať raz Vladove a raz Stenlyho žumary, podľa potreby, a keď máme zafixované dĺžky, ako na druhý deň ráno, tak vyžumarujem hore a spustím ich ďalšiemu členovi na repke. Nedostatok žumarov zdržuje, ale veď máme tri týždne dovolenky, nie? Horšie je, že obidvaja chalani majú šlingne na žumaroch dlhé ako pre Yetiho a ich prispôsobenie na moju nížku je mierne komplikované.

Som celkom rád, keď môžem žumary odovzdať a pustiť sa do mojej prvej C1 v stene. Nejde to tak rýchlo ako voľné lezenie, ale za hodinu a trištvrte sa mi podarilo vyliezť jeden a pol dĺžky a už pozerám dohora na „Stenlyho Ucho“.
„Ucho“ je druhý strašiak v Salathé a Stenly mi raz v zime telefonoval: „Tak Ucho môžem ísť ja, keď ty pôjdeš Hollow Flake.“ „Kúrňa, ty si nejaký odvážny,“ odpovedám do telefónu. „Však sedím vo vykúrenom aute, nie?“ zakončí Stenly. Teraz už pokukuje zo štandu do Ucha a samozrejme, že si berie náš najobľúbenejší frend v stene – Black Diamond number six, ktorý má rozpätie od 12 do 20 cm a drží ako sviňa. Neviem, ako to liezli chlapi bez takýchto frendov, ale tí asi museli mať inú morálku, než my.

„Keby som mal šesť takýchto šestiek, možno by som bol šesťkrát rýchlejší,“ ozve sa z Ucha. My s Vladom zo štandu do Ucha nevidíme, ale o to lepšie počujeme. Škrabanie, fučanie a na záver hrešenie. Ucho si to už určite vypočulo nespočetnekrát a v rôznych jazykoch. Keď vyberám materiál za Stenlym, dobre vidím, prečo. Ucho je vlhký, 15-20-metrový, kolmý, mazľavý komín, začínajúci zo 10 metrov nad štandom a končiaci takým tesným komínovým traverzom, že hlava sa už nezmestí do škáry a nohy sa hompáľajú v lufte. Obaja sme si museli dať dole prilby, aby sme sa vôbec
cez to prepchali. Vlado vyžumaroval a vytiahol svine zvonku Ucha a tým pádom bol ušetrený prepletať sa cez ľudské orgány El Capitana.

Stenly je už na dnes dostatočne vyzauškovaný, a tak Vlado nastupuje do záverečných dvoch dĺžok dnešného dňa. Najprv 50-metrová škára v uzavretom kúte, do ktorej sa aj najlepší materiál zakladá úplne nahovno, no a potom už len krátka dĺžka do dnešného bivaku v Alcove.

„Dnes už serme na to!“ hovorím, keď posledný dožumarujem do Alcove.
„Serieme až ráno,“ upresňuje Stenly a zatiaľ pripravuje kuchynský kútik, ktorý sa po raňajkách, ako čarovným prútikom premení na pojazdné WC.

Chalani sa sťažovali, že pred dvomi rokmi na Triple Direct im „shit tube“ smrdela stále niekde pri hlavách, ale teraz je to úplne v pohode. Buď žerieme lepšiu stravu, alebo amíci nasypali kvalitnejší smrad pohlcujúci prášok do sáčkov, alebo sme stratili čuch. „Neviem, ako je to s tým čuchom, ale tu to vonia ako v jaskyni,“ konštatujem ďalšie ráno pri odliezaní poza El Cap Spire. El Cap Spire je 20-metrová veža priamo v stene Kapitána a zmestí sa na ňu kompletná šestka s kormidelníkom. Ale bez člna. Čln by sa ťažko ťahal hore stenou.

Z veže sa previsnutou škárou dostávam do ďalšieho yosemitského komína, kde klasifikácia neplatí. Keď človek nájde v Yosemitoch starú 5.9, tak sa už môže začať obávať, a keď tam nájde 5.7 až 5.9 v komíne, tak dolomitská sedma je oproti tomu prechádzka ružovým sadom. V komíne znovu nachádza uplatnenie frend číslo šesť a big-bro. A vraj si za peniaze šťastie nekúpiš. Keby sme ich nekúpili, tak sme takí nešťastní, že až. Ďalšia dĺžka je krátky kút C1 a potom jeden z mála ľahkých úsekov v stene za 5.5.

Za ním už Vlado naťahuje dvojitý kút

až pod „najhoršiu dĺžku cesty“ podľa Super Topo. „The Jungle“ netreba prekladať, ale volajú ju aj „Sewer“ čiže stoka. Stenly nie je upletený z hocijakého materiálu a dobrovoľne sa na ňu podujal. „Nie je to až také zlé,“ hovorí po pár metroch, „nejaké trávy treba vytrhať, občas frenda do blata založiť, ale voda tu len mierne cvrliká, netečie prúdom“. Postupuje pomaly, no neustále a rovno natiahne aj krátku dĺžku na „Block“, aby nemusel robiť vzdušný štand v plieškových nitoch. Za hodinu a pol je na „Blocku“, čo je super výkon na najhoršiu dĺžku cesty. Vlado žumaruje hore a ťahá svine, ktoré už možnože trochu schudli z pôvodných 80 kíl.

Keď dôjdem na Block, všetci sa na seba uškŕňame a svine sa uškŕňajú najviac, lebo pri všetkej tej robote čo je s nimi, tie mrchy ani rypákom nepohli. Stenly si suší kedysi biele tričko aj gate a v zafúľanosti naše svine už určite predbehol.

V stene nám najviac času zaberie práve manipulácia s nimi. Keď hovorím nám, tak myslím Vlada a Stenlyho, lebo hoci občas pôsobím ako mŕtva váha, sám so svojimi 60 kilami s nimi ani nepohnem. Teraz na „Blocku“ však oceníme ich obsah. „Block“ je veľká kosoštvorcová polica, lenže mierne sa zvažuje von, takže Super Topo píše o „poor bivy for three“. My so svíň vytiahneme dva hamaky, tri karimatky, suché oblečenie, žrádlo, colu, sladkosti, cigarety, kávu, vodu, varič… a z Blocku urobíme super nocľaháreň.

Stenly sa uloží k balvanom na okraji, ktoré mu pomôžu proti šmýkaniu a my s Vladom si urobíme plážový veget v hamakoch. „Neviem, čo to trepali o poor bivy v tom sprievodcovi,“ skúša svoje ležovisko Stenly“, veď pred dvomi rokmi na Triple Direct bol každý bivak horší ako toto.“

Dnes sme natiahli 5 dĺžok, plus jednu krátku na El Cap Spire, no nič sme si nezafixovali na zajtra. Stenly navrhuje, aby sme zajtra fixli tri dĺžky a napozajtra to potiahli na Long Ledge. Zajtra by sme mali plážový deň, keď tu máme také pohodlie. Obáva sa, že za svetla by sme to až na Long Ledge
nestihli. „Neviem si celkom dobre predstaviť liezť Headwall s čelovkou,“
dodáva na vysvetlenie. „Takže zajtra si môžeme kľudne pospať, čo?“ opáčim a pozriem na Vlada, ktorý sa každé ráno stará o budíček.

Po večeri pri popíjaní kávy, fajčení cigariet, chrúmaní snickersov a kecaní,
s obavou poškuľujem po ďalšej dĺžke na Souis le Toit. Čítal som o nej plno reportov a hromada ľudí sa tu práskla. Navyše, dĺžka začína kolmou stienkou za 5.8. Pri tej ich klasifikácii som si už nie istý, čo to 5.8 je, ale Stenly ma upokojuje: „Oni majú dodrbanú tú klasifikáciu iba v offwithoch, škárach a v komínoch. Uvidíš, že to v pohode vybúchaš. Okrem toho to
môžeš liezť ako C1 vpravo tou škárou.“

„Idem doľava do tej stienky,“ hovorím dole chalanom druhé ráno nalezený 3 metre v škáre, „vyzerá to tam leziteľné“. „Budeš mať trenie ako sviňa,“ oznamuje Vlado. „Keď niečo dobré založím, tak si to prídem z tej škáry vybrať“. Traverzujem doľava a v stienke ma čaká naozaj krásne päťpluskové lezenie. Vyleziem zo 15 metrov, založím dva bombové frendy a spustím sa dole povyberať vercajch zo škáry. Ďalej je to nejaké C2, ale ide to úplne bez
problémov. Vidím presne, kde sa ľudia práskli a začali robiť pendel doľava. Ja pokračujem stále vyššie až k fixnutému stoperu. Visí z neho slučka a predpokladám, že aj odtiaľto niektorí robia pendel. Pozerám doľava a je mi jasné, že ak chcem zapendlovať doľava na spodok škáry, ktorá ide na štand, musím ísť ešte vyššie. Nedá sa tu už nič založiť, ale dá sa vyliezť na
„mantinel“, čiže na 10 cm širokú a pol metra dlhú lištu. Nie je to ani veľmi fyzicky náročné, treba len trochu vybalansovať telo. Vzopriem sa na rukách, ľavú nohu položím na lištu, postavím sa na nej a je to. Nad sebou mám mierne vyhĺbenie a štyri metre vľavo hore visí slučka na nenápadnom pilieriku, z ktorej sa robí ten správny pendel. Sú tu veľmi tenučké špárky a podľa reportov viem, že do nich treba strčiť „cam hooky „. Cam hook je vlastne iba kus 2 cm širokého a 10 cm dlhého, do pravého uhla zahnutého železa hrubého ako tenká skoba. Kratšia časť sa jednoducho strčí do vertikálnej špárky a drží to na páku. Urobím 2-3 kroky v camhookoch, v ktorých sa ako dobrý študent fyziky cítim úplne bezpečne a potom to už ide
voľne k pendlovej slučke. Z pendla je to už iba priamočiara škára na štand.
Bola to super dĺžka a moje včerajšie obavy pred ňou sa ukázali prehnané. Stenly mal asi pravdu s tou ich klasifikáciou. Štand Sois le Toit je nádherná, pohodlná polica v exponovanom teréne na sedenie pre troch.

Keď Vlado ku mne vyžumaroval, úplne som sa na nej udomácnil a začal sa vyhrievať na slniečku, ktoré práve vykuklo spoza hrany. Pol dvanástej.
Vlado je nažhavený na ďalšie dve dĺžky, ktoré sa obyčajne lezú so 60 metrovým lanom na jeden záťah. A tu sa nám veci začali zamotávať.
Nie v skutočnosti, ale obrazne. Hore v Headwall vidíme dvoch maníkov, ako zlaňujú smerom k nám. „Chalani,“ huláka Stenly zdola, „práve sem
dofrčali dvaja amíci. Sú neuveriteľne rýchli. Ráno štartovali z El Cap Spire.“
„A kde chcú chrápať?“ kričím nazad.„Na Long Ledge“. „Ty, Vlado?“ opáčim.
„Čo?“ „Myslím, že by sme mali urobiť taký „exchange“ s tými amíkmi.“ „O čom to tu splietaš?“ „No, že my by sme ich pustili dopredu, aby to oni stihli na Long Ledge, ale oni by nám fixli lano na tejto dĺžke, lebo my už potom nebudeme mať čas na to, aby sme to za nimi ešte liezli.“ „Hm, neviem, neviem.“ Vladovi sa to nepáči a celkom ho chápem. Ja by som tú dĺžku aj tak žumaroval, takže mne je to jedno, ale on si to chcel vyliezť. „Nebude to nešportové?“ „Zober to takto,“ skúšam argumentovať, „nie je to žiadna kľúčová dĺžka v ceste a v pohode by si ju vyliezol. Chceme sa však vyhnúť tomu, že keď budeš niekde v polovici, amíci ťa začnú predbiehať, lebo sa ponáhľajú. Navyše, v tom istom čase prifrčia tí dvaja maníci, čo zlaňujú
zhora. Nevieme, čo tu nacvičujú, ani aké majú plány. Všetko sa môže tak domotať, že sa odtiaľto do večera nepohne nikto a dopadneme v najlepšom tak, že sa budeme siedmi tlačiť v bivaku na Bloku, ak sa vôbec odtiaľto odmotáme. Všetci máme po dve laná, plus repky navyše. Vieš si predstaviť ten bordel na tomto štande pre troch, odhliadnuc od toho, že to začne byť nebezpečné, že ako a kto a kde je cvaknutý? Sme starí chruňovia a nesúťažíme tu o výstup roka, aby sme sa museli niekomu spovedať, či je niečo športové, alebo nie. Ide nám predsa o to, aby sme si tu v pohode zaliezli a urobili to najbezpečnejšie, ako sme schopní. A ja som presvedčený, že vyhnúť sa komplikáciám je to najbezpečnejšie a najrozumnejšie, čo môžeme urobiť.“ „Hmm, niečo na tom je,“ začína súhlasiť Vlado. „Jasnačka, tak ja navrhujem aby si išiel dole na Block, nech sa tu netlačíme, keď sem všetci dofujazdia.“ Vlado zlaní k Stenlymu

a ku mne doletí zhora mladé dvadsať ročné ucho z Francúzka. Budúci týždeň chcú liezť Freerider voľne, a tak tu teraz zlaňujú a nacvičujú každú dĺžku s horným istením. Nuž a Vlado sa starostil, či je niečo nešportové. Dnešní mladí si nerobia problémy s nejakou etikou a jednoducho si lezú ako sa im páči, čo je úplne „okay“. Okrem toho Amerika je slobodná krajina a nie je tu zvykom jednotlivcom prikazovať, čo a ako majú robiť. Medzi rečou s mladými Francúzmi pozorujem, ako postupuje „náš“ amík zospodu. Zdá
sa, že sa práskol a ich expresné tempo sa značne spomalilo. Francúzi nacvičujú dĺžku hore-dole a ja ich presviedčam, že Block je veľmi nepohodlný bivak. Dodávam, že pre piatich by to bol hrúzinec. Nakoniec súhlasia, že zlania až dole na El Cap Spire. Po troch hodinách klábosenia k nám nakoniec dolezie Deryl s ospravedlnením, že sa práskol. Milé.
„No a čo, idete ďalej?“ spytujem sa ho v obavách o naše pohodlné spanie.
„Jasne, chceme spať na Long Ledge.“ Na štande začne byť riadny pretlak, keď dôjde aj ďalší amík. Z nádhernej exponovanej police na sedenie pre troch sa stáva krpatý, nepohodlný štand na visenie pre piatich. Nechcem robiť ešte väčší zmätok, a tak počkám, až kým amíci nevypadnú a potom zlaním na Block k chalanom.

„Kurva, v pohode som to mohol pred tými amíkmi vyliezť,“ srdí sa Vlado .
„Hej, ale nemohli sme tušiť, že keď 5 dĺžok vylezú za štyri hodiny, tak táto jedna im bude trvať iba tri, že?“ odvrknem namosúrený, lebo ja som tam čurákoval na štande 6 hodín ako idiot. „Však keď chceš, tak si zajtra môžeš vyliezť Headwall,“ navrhujem Vladovi na zmierenie. „A nechcel to liezť Stenly?“ „Kľudne choď ty,“ odpovedá unudený Stenly, ktorý strávil oddychový deň na Bloku. Aspoň mu stihli vyschnúť všetky veci, ktoré si včera premočil v stoke. Neskôr Francúzi prefrčia okolo a naozaj idú chrápať dole. My si urobíme totálnu pohodu v nocľahárni, ktorú naštrbí iba fakt, že máme málo kávy. „Od teraz robíme degnanskú“ zahlási Stenly referujúc na zafarbenú vodu, ktorú im pred dvomi rokmi naservírovali v bufete Degnans v Yosemite Village. Ráno rýchlo vyžumarujeme pod Salathé Roof a ja sa zakvačím do rebríčkov.

Až na dva alebo tri frendy, čo som založil, bol celý Roof na Yosemitské pomery netradične vyskobovaný, a tak o chvíľku stojím na hrane a doberám
Vlada. Stenly žumaruje luftom a ani trochu mu nezávidím. Sám John Long raz liezol radšej celú cestu prvý, ako by mal žumarovať vzduchom na jedinom tenučkom lane 800 metrov nad zemou. Ako vtipne poznamenal vo svojej knižke, že nejeden chlapík žumarujúc na voľne visiacom lane 3000 stôp nad zemou, krútiac sa okolo vlastnej osi vo vzduchu, si neraz prial, aby sa jeho rodičia neboli bývali v minulosti vôbec stretli. Radšej sa prestanem pozerať na Stenlyho, zapálim cigu a doberám Vlada.

Ten už pokukuje po ďalšom postupe a ja podávam výklad: „Touto škamrou tri metre hore k nitu a potom ďalej rovno, ale už pozeraj doľava. Tam by mala byť ďalšia skrytá škára. Tá je lepšia. Potom prídu dva nity z pôvodného
štandu, no a ďalej 40 metrov rovno hore pod maličký previs. Tam je štand.“
Pokiaľ Stenly dožumaruje a vytiahne svine, Vlado je pripravený na Headwall. So Stenlym hľadáme najlepšiu konfiguráciu na vzdušnom štande, ale telá sú už slušne otlačené od sedačiek, a tak sa len mrvíme a mechríme, zatiaľ čo Vlado postupuje ďalej. Už to nemá ďaleko k dvoj-nitu.

„Ty, Stenly, nevytiahneme rebríčky a nepostavíme sa do nich? Možno to bude pohodlnejšie.“ Začnem sa bŕľať v batohu, keď zrazu počujem šuchot a škrabot a rinčanie materiálu. Kým stihnem chytiť lano, Vlado sa už hompáľa pár metrov pod nami, dole hlavou pod previsom. Gri-gri urobilo svoju prácičku a chytilo pád aj pri nepozornosti istiaceho.

„Kurva, už som to skoro mal,“ vzrušene artikuluje Vlado s poškrabaným nosom. „Kurva, vytiahnite ma hore. Idem tam zase, kurva, už som to skoro mal.“ Trochu sa opakuje, ale čo možno očakávať od človeka po tom, ako hodí desaťmetrového orla 800 m nad zemou?

Rovno tam teda nabehne a teraz už delikátne miesto prelezie bez incidentu a zapne nity. Potom je to už zase nevzrušujúce, pomalé, technické lezenie. My so Stenlym začíname klepať kosu. Síce svieti slnko, ale fúka studený vietor – od Tatier, akoby moja mama povedala. A visíme, mechríme sa, fajčíme, mrvíme sa, zase fajčíme, až Vlado konečne zakričí: „Mám štand.“

Pri žumarovaní sa dostatočne zahrejeme, ale Vlado má taký nahovno štand, že nám nie je do rehotu. Dva nové hrubé nity sú síce bombové, ale celý Headwall je previsnutý, takže Vlado v nich visí, pod ním visí Stenly, pod Stenlym svine, medzi tým všetkým je zhluk dvoch lán a jednej repky a teraz sa tam ešte hrabem ja.

„Oleg, ťahaj rovno ďalej,“ hovorí Vlado a dáva mi matroš. Tej výzve do akcie som celkom rád, lebo kvačania v sedačke som mal na dnes už dosť a ľutujem Stenlyho, ktorý strúha útrpné ksichty. Má toho visenia už plné zuby
a od rána sa vlastne nepostavil. Buď ťahá svine, alebo visí, alebo žumaruje v lufte.

„Oleg, skús si pohnúť,“ nadhodí s kyslým ksichtom, keď si zakladám prvý frend nad štandom. Na Long Ledge to mám len zo 15 metrov, a tak hádam tu nestrávim mladosť.

Preliezam malý previs a vliezam do previsnutej diery. Nedarí sa mi nič založiť do široko-ďaleko jedinej dierky po vytlčenej skobe. Skúšam najmenší mikrofrend. Nedrží. Mikrostoper. Ani trt. Cam hook. Príliš široký. Nakoniec tam vkladám ďalšiu tajnú zbraň-offset mikrofrend. Ten má jednu stranu čeľustí užšiu ako druhú a drží perfektne. Používali sme ich extenzívne hlavne na Freeblaste, ale počas celej cesty sa skoro v každej dĺžke ujali. Založím ešte zo dva frendy a potom už voľne odleziem až na Long Ledge. Zafixujem laná a sadám na policu.

Som vyfľusaný. Mal by som dnes natiahnuť ešte jednu dĺžku, no vôbec sa na to necítim. Chalani povyťahovali svine a Stenly porobil lanové zábradlie, aby sme mohli po polici pobehovať.

„No ako, ideš ďalej?“ spytuje sa Vlado. „Mal by som, ale som uťahaný ako kôň.“ „Napi sa niečoho a ja sa zatiaľ pozriem, ako to tam vyzerá.“ Až teraz som si uvedomil, že ja idiot som od raňajšej kávy nič nevypil. Je šesť hodín večer a ja šliapem na orieškoch. Vylôcham dve pollitrové fľašky coly a zožeriem jeden snickers. Vlado zatiaľ skontroloval škáru na konci Long Ledge, založil tam frenda a cvakol starý zatlčený stoper. Dáme so Stenlym ešte jednu cigu a do mňa sa prúdom vracajú sily. Určite to bude z tej cigarety. Cítim sa ako znovuzrodený a pri príjemnom večernom slniečku cvakám na seba matroš. Aj vietor od Tatier prestal fúkať. „Jeď, bejku,“ povzbudí ma Stenly a ja sa už bavkám s mikrostopermi v tenučkej škáre. Po
15 metroch škára končí a začína stienka. Z reportu viem, že tu chýba stará skoba, do ktorej sa treba postaviť a potom to odliezť voľne. Namiesto skoby zase zakladám offset mikrofrend a takto to už ide. Je to ďalších 15 metrov krásneho lezenia vo vodou vymytej vlnkovanej skale, ale pár metrov pod štandom musím použiť cam hook, aby som zbytočne neriskoval neistý
rajbasový krok. Leziem totálne na istotu a cítim sa skvele. Na štande zafixujem laná a zlaním dole k chalanom na Long Ledge.

„Dnes máme na večeru praženicu,“ oznámia pri varení ďalšej dehydrovanej pochúťky, „aj keď kuchynské priestory sa nedajú porovnať s Blockom.“
Snažím sa obísť Vlada, aby som mohol pretriediť matroš a robím pritom mierne komplikovaný manéver. „Čo, máš samovražedné sklony?“ vypytuje sa Stenly. „Iba ráno,“ odpovedám pri cvakaní jedného dejzáča a odcvakávaní druhého. Všetci v reportoch nadávajú na Block a vychvaľujú Long Ledge, ale pre nás bol Block s konfiguráciou dvoch hamakov a jedného Stenlyho, ktorý zaspí aj postojačky, úplne geniálny bivak. Nedá sa povedať, že Long Ledge je úplne zlý. Je to polica meter široká, zo 10
metrov dlhá, v ľavej časti dosť hrboľatá. Najhoršie však je, že tu sedíme ako vtáky na drôte.

Nemôžeme si tak súdružsky posedieť pri variči, ako na predošlých bivakoch. Zajtra nás čakajú už len tri dĺžky a z toho posledná je totálny utekáč. Vyzerá to dobre. Vlado ešte dočítava Da Vinciho kód a my so Stenlym pri degnanskej káve a cigarete pozorujeme svetlá áut dole v doline. Máme výhľad ako z lietadla a výhodou je, že sa nemusíme hádať o sedadlo pri okne. Potom sa už zababušíme do spacákov a chalani v momente zachrnia ako bábätká. Ja ešte chvíľku dumám nad tým, akí boli machri tí Yosemitskí lezci zo šesťdesiatych rokov, keď liezli túto cestu. Technické lezenie tu nie je extrémne ťažké, ale tie voľné úseky liezli úplne nezaistení. Žiadne obrovské frendy alebo bigbros, jednoducho sa do toho napráskali a potiahli 10, 15, 20, 30 metrov naozaj ťažkého lezenia bez istenia. Blázni. My máme komfort používania technických vymožeností tak, aby sme riziko zmenšili na minimum, no a to je super, pretože teraz aj my, obyčajný plebs, môžeme naliezť do tejto nádhernej steny a zažiť krásne dobrodružstvo.

„I fell,“ zo sna počujem niekoho lamentovať po anglicky, že drbol. Prevrátim sa nabok a z polospánku počujem, ako Stenly zamrmlal: „Kurva, nejakí amíci lezú Headwall. Bude tu husto.

Zrejme som zase zaspal, lebo ten istý nariekavý hlas sa pre zmenu kúsok odo mňa sťažuje, že je to tu preplnené: „It’s crowded here, guys.“
Pozriem na hodinky a je 2.30 ráno. Až teraz úplne docením Stenlyho fantastický nápad, radšej sa neponáhľať, spať dve noci na Blocku, fixnúť dĺžky pod Roof a potom s prehľadom vyliezť Headwall. Títo amíci od deviatej večer makali pri čelovkách a to určite po celodennom lezení predtým. Ktovie, na čom tí šlapú. Zobudíme sa ráno o piatej a amíci sedia učupení na zvyšku Long Ledge. Miesto na ležanie sa im už neušlo a boli natoľko ohľaduplní, že nás nechali chrápať. Od ich lídra sa dozvieme, že sa strepal presne v tom fleku, kde mňa zachránil čarovny offset mikrofrend. Viac už nepovedal nič. Ľahol si na miesto, ktoré som uvoľnil a rovno zachrápal. My dáme tradičné raňajky – Gyulai klobásu, polievku a degnanskú kávu a vyrazíme na záverečný úsek.

Stenly naťahuje dĺžku číslo 33, ktorá končí pod posledným previsom s komínom. Vlado sa rozhodol, že aj on si chce vyskúšať tradičný Yosemitský komín, a tak si zobral overenú výbavičku – frendy päťku a šestku a big-bro
a vyrazil. „Šesťka je príliš malá na ten komín,“ oznamuje Vlado funiac do pol tela zakliesnený v komíne. „Skús big-bro.“ Vlado sa chvíľku babre s materiálom, zatiaľ čo Stenly popri istení musí odpovedať na telefonát z domu: „Teraz nemôžem, zavolám o hodinku.“ „Bomba,“ oznámi Vlado veselším tónom a posunie sa vyššie.

„Big-bro ten problém úplne za mňa vyriešilo,“ dodáva. „Vôbec som sa nemusel pechoriť komínovou technikou. Zabral som zaňho a vyššie už sadla šestka.“ Ešte mu chvíľku vidíme trčať nohy, ale potom sa už lano pohne a je nám jasné, že je v ľahkom teréne. „Zelené aj čierne fix,“ ozve sa zhora a my vyžumarujeme z chladného tieňa na teplú, slnkom vyhriatu, obrovskú policu.

Nad nami sú už len nejaké dva hrby trojkového lezenia. Vlado rovno beží ďalej a o 10 minút je hore. Sme vyškerení od ucha k uchu, no ešte musíme vytiahnuť svine. Ťaháme o dušu, až sme nakoniec na vŕšku El Capitana všetci. Traja chlapi, dve svine a jedna „shit tube“.

El Cap je stále rovnaký ako pred piatimi
dňami, ale zato nás trochu zmenil. Sme zarastení a špinaví ako prasce, naše svine schudli a „shit tube“ stučnela.

Bolo to krásne dobrodružstvo, ale nesmútime, že je všetko za nami. Pred tým, než sa vrátime k našim každodenným povinnostiam, nám ostáva ešte dlhých sedem dní dovolenky. „Tak hádam Las Vegas, nie?“ oznámi po
krátkom oddychu Stenly a vykročí do doliny.

Poznámka. Fotky nás všetkých v stene robil Tom Evans. Každý deň v sezóne sa rozloží pri svojom karavane pod stenou a fotí lezcov v stene. Fotky, ktoré urobí zverejňuje na stránke “elcap reports” . Pred odchodom z údolia sme ho navštívili a on nám na USB dal naše fotky. Na otázku, čo mu dlžíme, si vypýtal basu piva. Bol lezec a v minulosti taktiež preliezol El Capitana. Na fotke je so svojím synom.

Vďaka Tom!