Trip v Yosemitoch v roku 2011 bol úžasný a plný zážitkov. To nehovorím iba o lezení, piatich úžasných bivakoch, ťažkom, ale nádhernom lezení, mojom desať metrovom páde a neuveriteľnej expozícii. Tým to nekončilo. Po krátkom odpočinku na vrchole steny som si myslel, že nás čaká už iba dlhý, únavný a bolestivý zostup do doliny. Aj keď telo bolí, hlava je čistá. Pocit šťastia znižuje hmotnosť ťažkých batohov. Veď čo je to niekoľko hodín šľapanie oproti šiestim dňom v stene?

To sme netušili, že nás na zostupe čakajú chvíle obáv a strachu, že osud nám pripraví drsnú ale neskutočne krásnu skúsenosť, na ktorú dodnes spomínam.

Opäť pero Olega Fečanina:

„Tak hádam Las Vegas, nie?“ oznámi po krátkom oddychu Stenly a vykročí do doliny. Malo by sa povedať, že do horiny, pretože sme sa rozhodli nezostupovať zlaňákmi, ale turistickým chodníkom, a preto najprv musíme vyšlapať na geografický vŕšok El Capitana.

“Neboj, tých sedem míľ je v pohode,” ukľudňoval ma Stelny pri plánovaní výletu,” a okrem toho, vieš ako na teba turistky pokukujú keď si cupitáš s tými obrovskými sviňami dole chodníkom?” Stenly, odchovaný na obdive tatranských turistiek, si to chce vychutnať aj v Amerike, aj keď viem, že ma len tak chlácholí aby sme išli po chodníku. Na druhej strane mi je jasné, že ísť cez zlaňáky a exponované zostupy s 20 kilovými báglami na hrboch nie je takisto výhra a tak súhlasim. Teraz už v duchu nadávam, pretože hoci mám najmenší batoh, na vŕšok je to celkom solídna zaberačka. Všetko žrádlo sme pojedli a vodu popili, aby sme to zbytočne nevláčili a odľahčili
batohy aspoň o pár kíl. Slnko nám pečie do kešení a potíme sa ako eskimáci v Tunisku, ale po pol hodine konečne stojíme pri obrovských kamenných vrcholových mužíkoch a začíname naozaj zostupovať.

Chalani tu už boli a vedia, že nás čaká slušná turistika, ale miernym svahom sa dole šlape naozaj príjemne. “Pred dvomi rokmi tu Igor pobehoval hore-dole a zastavoval každých 20 metrov, aby niečo odfotil,” oboznamuje ma Vlado s ich predchádzajúcou skúsenosťou. “Uhmm, a ako dlho vám to trvalo?” “Vari zo sedem hodín, ale naozaj sme sa flákali.” “Hm, tak to aj tak prídeme dole až za tmy,” pozerám na hodinky, ktoré ukazujú pol štvrtej. “Aspoň budú už všetci rangeri v prdeli, a v pohode sa budeme môcť hocikde rozložiť,” doložil Stenly a zdvihol obrovskú sekvojovú šišku. “Som sľúbil
Peťovi Rimkovi, že mu niečo pekné z prírody donesiem. Dáš mi ju niekde na vrch svine?”

Stromy postupne zhustli a ako pochodujeme v tieni, začali otravovať komáre, ktorých je tu ako hadov. Samozrejme mňa. “Klídek šéfe,” krotí moje nadávky Stenly,”však je to príjemná prechádzka oproti tomu čo hovoril Maťo Heuger keď išiel tadeto v noci: ”Ty kokso, tak som sa nevybál v celej stene, ako keď som tade šlapal, ty kokso. Tma ako v rohu ty kokso, samé divné zvuky, také medvedie ty kokso, a ešte sme k tomu nevedeli či ideme dobre ty kokso, no už v živote by ma tam nikto nedostal, ty kokso.”

“Nuž, pekne to ten Maťo opísal. Ty kokso.” “Ježíš a to ideme ešte aj do kopca?” “Neboj, to su jediné dva výbehy. Tento popod Eagle Peak a potom ešte jeden úplne dole.” “Chalani nastriekajme sa proti tým sviniam, tuším
nám ostalo trochu z toho smradu.” Strekneme sa “offom” pofajčíme cigy a vyrazíme ďalej.

Ako sa prehupneme na severnú stranu, nachádzame tu čím ďalej tým viac snehu a chodník sa občas začína strácať.

“Zle ideš,” kričí Vlado na chodiacu sviňu, ktorá sa motá kdesi vpravo. Sviňa zastane, otočí sa a spredu to vyzerá ako Stenly so sviňou na chrbte. “Myslíš?” “Jasné, musíme sa tlačit viacej vľavo.” “Čo ja viem, ja by som zase išiel viacej vpravo.” “Tak sa rozdeľme a poďme 20 m od seba, hádam niekto na nejaký chodník natrafí.” Boríme sa snehom a z času na čas nachádzame
nejaké staré stopy.

Ideme chvíľku po nich, až kým sa nestratia a potom sa hľadanie začína zase.
Občas narazíme na náznaky chodníka, ale vždy sa nám stratí buď v snehu, alebo jednoducho zmizne. Darmo hľadáme nejaké turistické značky, je to tu totálna divočina.

“Ináč som si všimol vtáci, že hocikde človek turistikuje, nikde nenájde také super značenie ako na Slovensku,” poznamenávam na margo turistických značiek. “Mali by sme to exportovať do sveta, možno že by sme s tým prerazili.” “No a ozaj a to ste tu aj pred dvomi rokmi tak blúdili?” “Ale prd, vtedy to bolo úplne jednoznačné,” zahuhne Vlado. “No ale to tu neboli takéto sračky,” dodáva Stenly vyťahujúc nohy zapadnuté po kolená v snehu.

Nenapredujeme najrýchlejšie, ale chalani majú aspoň bledomodrý šajn, že kadiaľ sa má ísť. “Mali by sme prísť k takej močaristej lúčke,” prednáša Stenly “ a potom vľavo by mali byť nejaké skaly.” Potok, ktorý nám tu a tam zurčal popri ušiach sa naoazj začína rozliezať do delty a my máme
problémy napredovať ďalej. “Musíme nejako prejsť na ľavú stranu týchto
močarísk,” poznamenáva Vlado, ale vracia sa, lebo tam ho to nepustilo. Ideme nazad zo 50 metrov a skúšame preraziť tade. Našli sme spadnutý
kmeň ponad potok ale vyliezť naňho nebude jednoduché kvoli konárom čo z neho trčia. Chalani sa snažia naňho nejako dostať, ale je to pomerne komplikované s tými sviňami. “Kade sa to tam jtlačíte?” pozerám na malú
plytčinku, ktorá vedie ku kmeňu. Skočím na ňu a mierne prekvapený sa ocitám po rozkrok v ľadovej vode: “A bohatiera, zdá sa že toto nie je plytčinka, ale iba plávajuca kôra, kurva.” “Kľudne sa tu utop,” povzbudzujú ma chalani. Bolo by to celkom zábavné, keby nebolo 6 hodín večer, 10°C, a keby sme vedeli ako sa odtiaľto vymotať. Nakoniec sa nam podarí prejsť vľavo,

ale chodník nenájdeme ani po viacerých nádejných pokusoch. Len sa tak motám pomedzi stromy až dorazíme na malú lesnú čistinku. “Neviem, či by sme nemali ísť teraz už doprava,” opáči Vlado. “Alebo doľava, stále popod tie skaly,” skúša Stenly. “Ja som tu síce nikdá nebou, ale asi by sme sa mali držať potoka,” spomínam na film, ktorý som videl ako 10 ročný fafrn. Film sa volal “Zázraky sa dejú” a odvtedy mi utkvela v makovici jedna dobrá rada. Keď sa človek stratí v divočine a nájde nejaký potok, treba sa ho držať. Potok sa vleje do rieky a rieka ťa určite dovedie k ľudskýmobydliam. Teraz by nás ten potok určite mohol doviesť k vodopádom. Asi. “Najhoršie na tom je to, že síce vieme kde zhruba sme, ale nevieme ako ďalej,” poznamenáva Vlado, “keby sme si aspoň my vtáci zobrali mapu”.
Zhadzujeme batohy a z čistinky vyrazíme každý iným smerom hladať chodník. “Chalani ale, budeme na seba vykrikovať, aby sme sa nestratili,” upozorňuje nás amatérov Stenly. “To akože ešte nie sme stratení?” snažím sa byť vtipný, ale v hlasoch už cítiť napätie. “Aby sme sa ešte nestratili navzájom, ty mudrlant,” dodáva Stenly a odkráča do lesa. Po chvíľke sa všetci vraciame nazad na čistinku. “OK, bivakujeme,” navrhuje Vlado, “je 7 hodín večer a o chvíľu bude tma. Poďme zbierať drevo”. Pol hodinu zbierame drevo ako diví, aby sme cez noc veľkou vatrou plašili divé zvery a taktiež aby sme si vysušili veci. Napodiv aj chalani sú mokrí od toho brodenia sa snehom, nielen ja, čo rád po potoku chodím. Urobíme si nádhernú jánošíkovsku vatru a drevom šetriť naozaj nemusíme, lebo ho máme na dva týždne.

“Večera páni,” spustí Stenly, “hroznový cukor s príchuťou jahody. Kto bude dobrý, dostane repete. Môže dostať s príchuťou pomaranča.”

Napätie pri ohníku opadlo a okrem hroznového cukru, čo je Stenlyho obľúbená tajná zbraň, máme na žranie ešte jeden Snickers a nejaké buráky. Lesné plody zatiaľ zbierať nemusíme, ale aj tak navrhujem ako Janíčko: “Čo keby som sa vyškriabal na najvyšší strom, či neuvidím nejaké svetielko?” “Kašli na perníky,” zašomre Stenly, “daj si ešte jeden hroznový cukor”. Hroznový cukor sú vlastne len také nejaké cukríky a hlad naozaj nezaženú, ale aspoň máme čo prežúvať. “Škoda, že tu nemáme gitaru,” Stenly začína mať taborácku náladu. “Čak si môžeme zanôtiť, len tak bez gitary,” spustím: “ Táborák zvolna zahasíná, osada už jde spát.” “Čo je, čo si sa zasekol?”
“Dokelu, neviem ďalej slová.” “Tak zaspievaj Kohrdlá,” navrhuje Vlado.
“Uhmm, Kohrdlá viem.” Kohrdlá sa v skutočnosti tak nevolajú, ale kedysi
dávno som chalanom vysvetľoval, že ako malému pionierovi sa mi plietli nejaké slová a zase niektoré slová som celkom nechápal. Stále som napríklad špekuloval čo sú to tie kohrdlá v jednej pionierskej pesničke:

My sme deti slobodného kraja,
pod červenou hviezdou zrodené,
kol hrdla nám ako plameň žiaria,
pionierske šatky červené.

To “l” som tam nikdy nepočul a tak až niekedy v dospelom veku som sa dozvedel čo to tie kohrdlá vlastne sú.

“Chalani, mám nápad”, Vlado sa začne potmehútsky usmievať. “No tak už vrkni.” “Myslím, že by sme mali všetok nepotrebný bordel spáliť, aby sme to zajtra nemuseli vláčiť na hrboch” “Okay.” “Ale naozaj všetko.” Zo svíň vyhádžeme všetky smeti a postupne to nahadzujeme do ohňa. “Myslím, že u rangerov by nám ten oheň prešiel, ale že tu pálime plastikové fľaše? Nuž, neviem neviem.” nedá mi ako starému príroďákovi. “Ale však sa na to pozri,” Vlado prihadzuje galónovú fľašu do ohňa, “tá fľaša sa totálne rozloží”. Fakt je, že máme pahrebu ako na prasa a o minútu po plaste nie je ani pamiatky. “Chalani,” ozve sa po chvíli zase Vlado, “ale ja som myslel naozaj všetko”. “Však veď okay, všetko,” prikladám nejaké papiere a alumíniové sačky z polievok. “Aj hovná som myslel.” “No a čo si z jadérek?” zhrozí sa Stenly. “Čoby nie? Máme tu 5 kíl hovien a zajtra sa s tým nemusíme trepať celou dolinou,” nedá sa Vlado “a okrem toho je to bio-palivo. V Nepále používajú jačie hovná na kúrenie.” “No veď dobre, ale nie ľudské,” Stenlymu sa to stále nepáči. “Hovno ako hovno. Vari nie sme horší ako jaky,” skonštatuje Vlado a prikladá sobotňajšiu dávku do ohňa. “Ja neviem, možno že tí rangeri by nám prepáčili aj tie plastové fľašky v ohni, ale hovná?” snažím sa odtiahnuť čo najďalej od vatry. “Nelamentuj toľko a podaj piatok,” hovorí Vlado, “a vôbec to ani nesmrdí. Keď človek veľmi
nedýcha.” Stresové blúdenie v lese je zabudnuté a my si užívame celkom príjemný trampský večer.

Vlado však už myslí na neďalekú budúcnosť a vyťahuje satelitný telefón, aby zavolal po koordináty. Signál na normálny mobil tu nie je. Najprv vyplaší svoju ženu Violku s jóbovkou, že sme stratení, ale tá mu po chvíli preberania sa z ríše snov a študovania mapy povie kde zhruba sa
nachádzame. Na Slovensku sú iba 4 hodiny ráno, ovšem nejako sme si poplietli časové zóny a mysleli si že už je šesť. “Mali by sme zavolať Igorovi,” mrmle Vlado, “ten by si možno že pamätal z pred dvoch rokov kade
ísť a navyše tuším, že on má takú podrobnú mapu Yosemitského parku.”
“Okay, ale počkajme chvíľku,” odpovedá Stenly, “ nemusíme budiť pol Slovenska spolu s ovcami.” “Dobre, tak mu brnknem neskôr. Aj tak
budeme v noci občas hore, keď budeme mať služby.”

Nič nenecháme na náhodu a rozdelíme si služby na udržiavanie ohňa. Hoci
Yosemitské medvede a pumy by len tak na osobu nezaútočili, človek nikdy
nevie či im niečo nerupne v kešeni. Keď človeka môže napadnúť spáliť
vlastné hovná, medveďa v pohode môže napadnúť ochutnať to, čo ich
vykadilo. Ja mám prvú službu a Stenly s Vladom si zaliezajú do spacákov. Po chvíľke už odfukujú ako nažrané Yosemitské medvede počas zimného spanku. Hodinka prejde relatívne rýchlo a potom už prvého medveďa budím do služby. “Skúsim zavolať toho Igora,” ešte počujem Vlada mrmlať predtým ako sa ponorím do ríše snov. “Vstávaj spachtoš,” drgá ma Stenly, “si
na rade”. Spí sa tu naozaj ako v oleji, lebo som si vôbec nevšimol kedy si chalani vystriedali služby. Je nádherná jasná noc, môže byť zo 5°C nad nulov, a pri ohníku je úplne fajn. Pofajčievam, pojedávam hroznový cukor a
premýšľam nad tým, ako bolo fasa pravekým ľuďom. Žiadne mobily, žiadne mapy, žiadne počítače na ktorých človek musí pracovať aby zarábal peniaze. Jediná starosť bolo uloviť nejaké zviera, aby sa človek nažral, no a ešte udržiavať oheň, aby to zviera náhodou neulovilo jeho. Ešte jedno striedanie a začne svitať. Ráno nechávam chalanov trochu pospať, ale aby neboli zhýčkaní, tak iba 20 minút.

To už aj slniečko vykukne spoza hory a Vlado referuje čo sa dozvedel z nočných telefonátov:” Tak som volal s tým Igorom a presne vieme, kde sme. Musíme ísť zhruba ešte kilometer a pol rovno popod tie skaly vľavo a potom to nejako ohnúť doprava. Ale hovoril, že keby sme išli popri potoku, tak nás to aj tak dovedie k Yosemitskému vodopádu odkiaľ už idú serpentíny.” “No veď hej, ale popri potoku by to bola neskutočná lopota s tými sviňami,” nadhodí Stenly, “skúsme radšej hľadať nejaké chodníky.” Na raňajky si rozrežeme Snickers na tri kusy, dáme si za hrsť orieškov a vypijeme poslednú pol litrovú kolu. Aspoň trochu energie pred turistikou. Zhasíme oheň a vyrazíme dole. Tu a tam znovu nachádzame chodník, občas blúdime a z času na čas chalani rozoznávajú známe objekty, ktoré na tejto prechádzke spozorovali pred dvomi rokmi. “Jasne, pri týchto skalách sme hovorili, že by tu mohli žit pumy,” spomína Stenly. “A tu pri tomto obrovskom kmeni sme sa fotili,” kontruje Vlado. Nakoniec keď to vyzeralo, že sme znovu zablúdili, stretneme nejakých turistov. “Where are you guys heading?” spytujem sa na cieľ ich cesty. “El Capitan” Turisti maju GPS a tak asi nezablúdia. Nás nanavigujú na správny smer a ubezpečia, že je to už iba kúsok k vodopádom, aj keď trošku nejasným chodníkom. Nuž, ten nejasný chodník čo nám hovorili je nakoniec hotová autostráda, oproti tomu čo sme
doteraz prešli a to miesto stretávky s turistami bol posledný orientačný problém.

Dole serpentínami je to celkom seriózna otrava. Slnko začína pražit ako keby práve začalo leto, ale leto začne až o 3 dni.

Ku Camp 4 prídeme uťahaní ako po týždňovom výlete. Už vidíme prvé svetoznáme kempové bouldre, keď nás zastaví YOSAR – yosemitskí horskáči. Chalan v našich rokoch a mladá pipina. “Hej, odkiaľ idete chalani?” “Z El Capa.” “A kedy ste doliezli?” “Včera.” “Uhmm, a to idete až teraz?” Neviem čo si mám o týchto horskáčoch myslieť a už dumám nad tým, že sa nejakým spôsobom dozvedeli o pálení hovien. “No, my sme včera zablúdili a tak sme museli zatáboriť.” “To je okay. Ale nestretli ste niekoho?
Stratil sa nejaký turista.” Podaváme im podrobný výklad, že je to tam naozaj na stratenie a Vlado im na mape ukazuje miesto, kde sme videli
nejaké vibramkové stopy. Horskáč si všetko zapisuje, vysielačkou podáva
správy ďalej a potom nás prepúšťajú s tým, že oni idú šlapať hore. “Nakoniec nie sme až takí čuráci, keď sme sa stratili,” konštatuje Stenly,
“lebo my sme sa aj našli.” Na druhý deň sa čerstvo vysprchovaní a najedení zastavujeme na mostíku pri Tomovi Evansovi. Objednávame si u neho nejaké fotky, pokukávame po El Cape a po “našej” ceste, nezáväzne kecáme s ďalšími voľne sa ponevierajúcimi lezcami a potom váhavo sadáme do auta a vyrážame von z tohoto nádherného údolia.

Mesiac po našom výlete, len tak námatkovo zablúdim na YOSAR websajtu a dozvedám sa, že ten stratený turista sa nenašiel. “Naozaj nie sme až takí čuráci,” pomyslím si, vypnem počítač a odkráčam si zaliezť na Dallaskú lezeckú stenu.

Toľko Oleg. V texte som niektoré expresívne výrazy vymenil jemnejšími. Stratilo to síce trochu na šťave, ale skúsený čitateľ si ich dokáže domyslieť.

Nevedel som nájsť fotky zo zostupu, v počítači ich mám uložených iba zopár. Pomohol som si fotkami z obrazovky, ktoré som urobil z filmu, ktorý urobil Oleg. Z toho dôvodu sú tie fotky nekvalitné, ale aspoň čosi. Pre zvedavcov dávam link na film:

https://drive.google.com/file/d/1l-qQSlGQGnoUwaNOgbX6F3Ryx5UvPEz5/view?usp=sharing

Po tomto úžasnom dobrodružstve sme sa s Yosemitským údolím a El Capitanom rozlúčili.

Namierili sme si to do Las Vegas, grand Canyon v Arizone, zabehal som si v Monument Valley v Utahu a opäť aj na Golden Gate v San Franciscu.

Po tomto tripe som bol opäť raz presvedčený, že do Yosemitov sa už nevrátim liezť. A opäť raz som netušil, že o dva roky neskôr budem opäť v Yosemitoch visieť v nádhernej stene Half Dome.

Na tento príbeh ešte príde.