Po týždni v Sotogrande, kedy som si aj ja ešte stihol na pár dní odskočiť domov, sme boli na lodi štyria, pripravení vyplávať. Lopy, môj brat Jano a Jack Darwille, ktorý na túto plavbu priletel z Kentucky v USA.

S Jackom sme sa spolu plavili v Stredozemnom mori v minulých rokoch a Jack si chcel vyskúšať Atlantik. Jano, ktorý mal vždy problém s morskou chorobou sa nechal presvečiť, že kombinácia plavby so zadným vetrom a scopolaminu jeho problém vyrieši.

Jano aj Jack samozrejme nemohli vynechať návštevu Gibraltáru. Ja už ako ostrieľaný sprievodca som sa pridal a nechýbal ani Lopy. Anglická nákupná zóna, historické miesta, námestie s výberom reštaurácií, výhľad z kopca a samozrejme opice. Všetky fotky už boli viac-menej zverejnené, ale stáli obyvatelia “skaly” ma vždy zaujmú.

V polovici februára sme sa odviazali z mariny v Sotogrande. Vypočítali sme si to tak, aby sme po oboplávaní Gibraltaru mali slabnúci prílivový protiprúd.

S vetrom dvadsať uzlov v chrbte nebol problém vymeniť Stredozemné vody za Atlantické. Tak, ako pred vyše dvoma rokmi, aj teraz nás vietor a prúd doslova vypľul zo zátky Gibraltárskej úžiny. Skúsenosti sme už mali a overenou metódou sme prekrižovali systém separovanej dopravy a začali sa vzdiaľovať od Marockého pobrežia, ktoré sme mali dvadsať míľ od nás na ľavoboku.

Po siedmych dňoch plavby sme sa uviazali už pre nás v známej marine Las Palmas na Gran Canaria.

Plavba bola príjemná, vietor zadný pravobok, okolo pätnásť uzlov. Dosť sme používali Genaker.

Genaker mal 107 m2. Na pätnásť metrovú loď je to aj trochu málo, ale niet divu. Pôvodne bol ušitý pre Civettu, ktorá bola o tri metre kratšia. Keď som ju predával, plachty mi bolo ľúto, veď nebola v cene. Na Civette II sa tento genaker ukázal mimoriadne užitočný. Dobre sa s ním pracovalo, žiaden problém vytiahnúť a ani zložiť dole.

Na tejto etape sa mi podarilo pokaziť elektrický autopilot. Keď som zatiahol ovládacie lanká na windpilote a nechal ním kormidlovať loď, zabudol som vypnúť elektrický autopilot. Nastal súboj dvoch autopilotov, keďže tieto nie sú synchronizované. Vyhral Windpilot. Elektrický autopilot Lewmar Mamba, inak veľká spokojnosť, nevydržal a zlomila sa os motora.

Našťastie, v Las Palmas sa mi podarilo nájsť servis, kde to dali dokopy. A keďže prístroj bol ešte v záruke, oprava mi bola neskôr preplatená. Zase som z toho vyšiel so skúsenosťou a celkom lacno. Odvtedy, vždy keď spúšťam windpilot, aj dvakrát sa pozriem na budík autopilota, či je určite vypnutý. Opäť jedna z mnohých skúseností nabratých na vlastnej chybe. Ale tak to už býva, však?

V marine las Palmas sme boli svedkami nepríjemnej udalosti. Na móle kde sme boli uviazaní, a nielen na našom, si jachtári nechávali opreté bicykle o stojany s elektrikou a vodou. A to aj napriek upozorneniu, aby to nerobili.

Niet divu. Majitelia plachetníc sa veľmi neplavili, v podstate na móle s malými výnimkami strávili celú sezónu. Vlastne, loď bola ich obytným prívesom so sťažňom. No a na nákupy chodili na bicykloch. Alebo aj na kávičku, či najesť sa. Jedného rána na mólo prišiel riadne nabrúsený manažér mariny a s krikom a hnevom všetky bicykle pozhadzoval na mólo. So slovami, že bicykle tam nemajú čo hľadať, rázne opustil mólo. Po chvíli boli bicykle opäť opreté o stojany, akoby sa nič nestalo. Manažérovi sa tiež nebolo čo diviť. Deň predtým na jednej lodi takmer vypukol požiar. Niečo sa tam varilo a zapálil sa olej. Z okien sa valil dym a vyzeralo to všelijako. Nakoniec sa hrozba podarila uhasiť svojpomocne, ale na povrch vystúpil problém s prístupom v čase núdze. Cez mólo posiate bicyklami by to asi bolo dosť komplikované

Ta ma privádza k spomienkam na mladosť, keď sme robili horolezectvo. Na Popradskom plese vo Vysokých tatrách sme často prespávali na chodbách horského hotela, čo sa samozrejme nie každému páčilo. V reštaurácii mali music box. Za korunu sme si mohli pustiť pod voľbou E5 (to si pamätám dodnes) “Olympic-Slzy tvý mámy”. Dodnes nechápem, ako to tá platňa mohla vydržať hrať toľkokrát. No a prišli sme na to, že keď sme zozadu buchli päsťou do tej bedne, spustila sa možnosť voľby a my sme ušetrili korunu. Riaditeľovi hotela sa to vôbec nepáčilo a tak jednu noc natĺkol cez zadnú stenu hudobnej skrine stenu klince, aby sme nemohli do toho trieskať. Výsledok sa dostavil okamžite. Začali sme do toho kopať.

Aké je z toho poučenie? Asi nebyť manažérom mariny, alebo riaditeľom horského hotela v bývalom socialistickom Československu. Niektoré zákazy sú asi nevymožiteľné a možno by bolo lepšie predchádzať vzniku príležitosti. (to som ale zasa bohovsky múdry…)

Ešte pred odletom Jana sme si prenajali auto a pozreli si vnútrozemie tohto úžasne krásneho, divokého, sopečného ostrova.

Jano odletel domov a nahradil ho Alan Bohm, ktorý sa na Civette plavil z Quadeloupe na Azorské ostrovy. Po nabratí proviantu sme Alan, Lopy, Jack a ja boli pripravení vyplávať na Atlantik.

Ráno, 4. marca 2012 sme sa odviazali z mariny Las Palmas na Gran Canaria, nabrali kurz na juhozápad a poobede sa nám na horizonte strácal obrys ostrova. Čakala nás nádherná trojtýždňová plavba Atlantickým oceánom na Karibský ostrov Sin Martin.

Na plavbe oceánom veľa stretnutí s inými loďami niet. Jedno ráno sa spustil AIS alarm. Odkaz je jasný, nablízku je loď. Jack má službu v kokpite, kuká do obrazovky navigácie a nič nevidí. Za pár sekúnd stojím vedľa neho a čumím okolo seba. Je ráno, ešte sa celkom nerozvidnelo, nad hladinou je akýsi opar. Pohľad na obrazovku ihneď vyrieši rébus. Jack má nastavený rozsah 600 míľ. Keď na osem palcovej obrazovke ja natrieskaných 600 míľ, loď niekde vedľa nás vo vzdialenosti dve míle asi nemôžeme vidieť. Po zozumovaní je to jasné. Predbieha nás menšia športová plachetnica.

Dopadlo to dobre. Chlapci prefrčali okolo nás a my sme sa vrátili do nášho stereotypu. Horšie by bolo, keby to bola veľká loď na kolíznom kurze. Vtedy môžu byť dôležité sekundy a nesprávne nastavená obrazovka nás môže o ne obrať.

Keď som pri tom Jackovi. Jack sa veľmi čudoval, keď som dával do nádoby vajce, horčicu, soľ, cukor a lyžičku octu a chystal som sa to mixovať. Kuká na mňa s otázkou v očiach. “Majonéza”, vravím. “Ty vieš robiť majonézu?” pýta sa s údivom. “Ty si američan, že?” podpichujem ho. Vysvetľujem mu, že majonéza sa nerobí tak, že sa kúpi v obchode, je na to recept. Jack po ochutnaní uznanlivo kýve hlavou. “Veď tá je lepšia ako Hellmans”, vraví. “Hej, ale táto je light”, odpovedám.

S Alanom bol iný zážitok. Rozhodol sa, že bude živý iba z ovsených vločiek. Ešte z Bratislavy mi napísal mail a poprosil ma, aby som ich kúpil desať kíl. Na deň si naplánoval pol kila tejto dobroty. A nie hocijako. Jedol to nasucho a zapíjal vodou. Vydržal to tri dni. Štvrtý deň sa rozhodol odmeniť sa konzervou údených šprot, samozrejme bez chleba, ten si zatiaľ nezaslúžil. S úžasom som ho sledoval, ako doslova vypil aj poslednú kvapku oleja z konzervy. No ale keď sme večer robili vyprážaný syr a k tomu som namiešal bohovskú tatárku, bol koniec. Zopár kíl tých ovsákov som mal na lodi ešte hádam aj rok. Tuniaka si Alan už poriadne vychutnal. Vlastne my všetci.

Čiernym bodom programu bolo rozpojenie sa hliníkového profilu rollrefu prednej plachty. Našťastie sa to stalo dva dni pred pristátím. Po uviazaní sa v Simson Bay marina sme to opravovali jeden celý deň.

Preplávali sme Atlantický oceán. Trvalo to prekrásnych 21 dní. (modrá línia)

Jack aj Alan odleteli domov a my sme s Lopym ostali sami. Čakalo nás päť týždňov v Karibiku. Po opustení mariny Simson Bay (červená šipka) sme vačšinu času sme strávili na kotve v lagúne ostrova (modrá šipka) vedľa slávneho letiska “Princess Juliana International Airport” s najkratšou pristávacou dráhou na svete pre veľké dopravné lietadlá (žltá šipka)