Po jarnej plavbe do Jónskeho mora a užívaní si letného a jesenného jachtingu v Chorvátsku, snažiac sa nájsť slabé miesta novej lode, bola Civetta II v októbri vytiahnutá z vody v Sukošane pri Zadare a po natretí nového antifoulingu 2. januára 2012, opäť položená na vodu.

Už o tri dni neskôr, 5. januára 2012, sme zo Sukošanu vyplávali na moju druhú plavbu cez Stredozemné more a Gibraltársku úžinu na Kanárske ostrovy, Karibik a cez Azorské ostrovy späť. Plán bol získať ďalšie skúsenosti, osvojiť si loď a zistiť, čím ju ešte bude treba vybaviť na plavbu okolo sveta, na ktorú som sa už pomaly chystal.

V posádke sme boli štyria. Stenly Zelenský, ktorý už mal za sebou plavbu do Karibiku,

plával cez Stredozemné more a vystúpil v Sotogrande, takmer pod Gibraltárskou skalou. Na týždeň s nami išiel Mišo Navrátil z Avaryachtu, aby si vyskúšal loď, ktorá bola postavená jeho firmou.

Posledný v posádke bol Ladislav Bočkor.

Laco je môj dlhoročný priateľ zo stredného Slovenska, s fantastickou povahou. Skromný, šíriaci dobrú náladu, obetavý, férový a pracovitý. Býval vynikajúcim horolezcom. Je ale pripútaný na invalidný vozík. Pred rokmi mal pri oprave kostola nehodu, spadol z veľkej výšky. Za možnosť ďalej žiť zaplatil, a stále platí veľkú daň. Je ochrnutý od pása dole. Napriek tomuto hendikepu sa nevzdal aktívneho života. V zime brázdi svahy na monolyži a v lete maká na horskom bicykli. Nie na takom ako bežne poznáme, ale na ktorom takmer leží, kormidluje a pedáluje rukami. Dvakrát sa s ním pokúsil vyjsť s pomocou priateľov na najvyššiu horu v Afrike, na Kilimandžáro. Iba rozbité suťovište pod vrcholom mu v tom zabránilo. Voláme ho Lopata alebo Lopy, pre jeho obrovské ruky, veľké ako lopaty.

Raz sme spolu debatovali a spomínali, keď mi napadlo pozvať ho na plavbu. Bol to náhly impulz, a aj som sa potom obával, či som neprestrelil. Lopy napriek svojmu obmedzeniu dokázal vo svojej kajute sám existovať, bez pomoci nastúpiť do invalidného kresla a s ním sa pohybovať v salóne s kuchyňou.

S výstupom na palubu to bolo horšie, vyťahovali sme ho a mohol tam zotrvať iba niekoľko hodín denne. Varil však vynikajúco a pomáhal pri pravidelnej údržbe motora a iného vybavenia lode. Raz dokázal s pilníkom a šmirgľovým papierom hodiny upraviť súčiastku na veterné kormidlo.

A bol vynikajúcim spoločníkom. Naše večerné rozhovory bývali plné spomienok na staré dobré horolezecké časy. Statočne vydržal celých šesť a pol mesiaca.

Lopy nebol na lodi prvýkrát. Bol už na Civette v roku 2009. Aj keď o príbehu odchodu z lode som tu nedávno písal, predsa mi len nedá a zopakujem to:

Lopy je s vozíkom na móle, loď je zamknutá a ja chystám sa prejsť z lode na mólo. Lopy mi podáva ruku. “Udržíš? pýtam sa. “Jasne!” vraví Lopy. Chytím sa jeho dlane, zatiahnem, aby som skočil na breh a v nasledujúcej chvíli obaja letíme do vody.

No čo, nevadí. Leziem na loď, pomáham Lopymu. Vozík je niekde na dne v trojmetrovej hĺbke. Horšie je, že vo vozíku sú kľúče od auta. Tie som totiž nechal v Lopyho vozíku vo vrecku, aby mi nedajbože nepadli pri mojom preliezaní na breh, do vody. V aute mám síce náhradné, ale to je zamknuté. Paráda. Do lode sa po potápačské okuliare nedostanem, aj tá je už zamknutá a kľúče od lode sú tiež v aute. Už sme totiž boli skoro na odchode a na palubu som sa ešte vrátil čosi uviazať. Od susedy si požičiavam okuliare a v gaťkách idem do čerstvej, májovej vody. Vyťahujem vozík a prehľadávam vrecko. Žiaden kľúč. Dokelu. Ponáram sa znovu na dno, vyťahujem obidva blatníky na vozík, ale žiaden kľúč som nevidel. Na dne sú veľké kameňe a hľadaný predmet je za nejakým tým šutrom schovaný. Hádam na desiaty pokus, keď už som bol odhodlaný rozbiť okienko na aute, som kľúč našiel. Síce už s nefunkčným imobilizérom, no stačil na odomknutie auta, a tam bol náhradný. (dnes, keď už je všetko bez klasického kľúča by som to okienko asi rozbiť musel…) Zasmiali sme sa nad peknou skúsenosťou a išli domov.

V tomto článku čerpám mnoho viet z knihy “Oboplával som svet”. Tu je celý odsek, veď čo budem vymýšľať niečo, čo už bolo napísané:

O Stredozemnom mori Bobby Schenk píše, že je to najhorší jachtársky revír na sve- te. Počasie tu ovplyvňujú striedajúce sa tlakové výše a níže v Alpách, nestabilné, menia- ce sa vetry. Keď príde veľmi zlé počasie, búrky s bleskami môžu byť také, aké som nikde inde doteraz nevidel. Vlny zo všetkých strán, odrážajúce sa od brehov Stredozemného mora, cítite aj ďaleko od brehu, ako keď rozhojdáte hrniec plný vody. Aj keď tu prevláda mierne počasie, najmä v lete, v porovnaní s pasátovými oblasťami, kde vládnu väčšinu času pravidelné vetry a počasie, je to náročná oblasť. Treba stále sledovať počasie, smer a silu vetra. Priamo od toho je závislá bezpečnosť plavby a kotvíšť. A Jadranské more mi takmer vždy dalo zabrať. Veľakrát mi riadne dalo poza uši, a ešte som mal v živej pamäti zásah bleskom na Civette, na začiatku prvej plavby do Karibiku. Ani teraz to nebolo inak.

Podľa predpovede som čakal silný mistrál, severný vietor so silou 40 uzlov. Považoval som to za dobrú príležitosť zviezť sa trochu divoko s vetrom na juh Talianska, do Brin- disi. Nakoniec z toho bola päťdesiatka, ktorá udrela hodinu pred polnocou a my sme s prírodným živlom zvádzali tvrdý boj. Vlny boli vysoké a ostré. Držať sa ľavobokom na vietor bolo mimoriadne náročné, do lode stále narážali strmé vodné steny. V kokpite sa dalo vydržať, celý sme ho zakryli, až kým ďalšiu noc neprišla vlna, ktorá prerazila plátenú stenu a celý ho zaliala. Keďže sme zabudli osadiť zábranu do kajuty, do lode vniklo, podľa môjho odhadu, asi 500 litrov vody. Ja som pritom preletel krížom cez celý salón a narazil som si predlaktie tak silno, až som si myslel, že je zlomené. Oblial ma studený pot a súčasne ma chytila zimnica. Stenly s Mišom vládli lodi ďalšie dve hodiny a pumpovali vodu, kým som bol opäť schopný sa pridať. Po návrate domov, o polroka neskôr, röntgen ukázal, že som mal prasknutú kosť. Keď sme po štyridsiatich hodinách v noci pristáli v marine v Brindisi, ráno nám nechceli uveriť, že sme prišli z Chorvátska. Ani som sa im nečudoval.

Napriek tomu bola plavba cez Jadran a zvyšok cesty až do Gibraltáru jedinečným zážitkom.

More prázdne, okrem sporadickej lodnej prepravy sme nevideli jedinú jachtu. Nádherné rána, keď na kotve pri východe slnka ranný opar zakrýval hladinu. Prázdne a lacné mariny. Zima z hladiny mora nás nútila teplo sa obliekať, čiapka bola samozrejmosťou. Na lodi máme naftové kúrenie a aj v uzatvorenom kokpite sa dalo slušne existovať. Každý večer mal svoju romantiku, a či na kotve alebo na móle v tichej a prázdnej marine, sme sa pretekali vo varení dobrôt. Hádam iba na Malorke, v marine Palma Malorca, bolo rušno ako vždy. Plávanie v Stredozemnom mori v zime by som si kedykoľvek rád zopakoval, ako cieľ sám o sebe by to bola určite nádhera.

Koncom Januára sme boli opäť v Sotogrande, neďaleko Hranice s Britskou ríšou, pod “Skalou”, ako ju volajú obyvatelia Gibraltáru.

Mišo Navrátil sa rozlúčil ešte na Sardínii a Stenly odletel z Malagy dva dni po uviazaní sa v Sotogrande. To sme stihli ísť do Gibraltáru, na ktorého ynovuvidenie som sa veľmi tešil.

S Lopym sme čakali na príchod novej posádky. Zatiaľ sme sa zásobovali. Lopy na vozíku rukami posúval kolesá, ja vedľa neho, sme dvakrát denne išli do tri kilometre vzdialeného supermarketu. Predtým ranný beh, veci okolo lode a tri dni čakania uplynuli ako voda.