25. marca až 8. mája. To bol čas, ktorý sme s Lopym – Lacom Bočkorom spolu strávili v v marine Simpson Bay, Lagúne a na francúzskej strane, Marigot, na Sin Martin a neďalekom ostrove Anquilla.
Každé ráno som si bol zabehať a potom som pomohol Lopymu do vody a späť na loď.
Prešiel som na bicykli okolo ostrova, ale nebolo to med lízať. Vo Philipsburgu, na juhu ostrova denne pristane cruis ship – výletná loď, niekedy dokonca aj tri. Z útrob týchto gigantov sa vyroja tisíce turistov chtivých po zážitkoch. Z toho profitujú aj požičovne áut, ktoré doslova zaplnia cesty. Dať si bike okolo ostrova mi stačilo jedenkrát.
Samozrejme, bolo aj dosť času venovanému lodi. Výmena oleja, čistenie spodku lode, oprava hliníkového profilu rollrefu, nejaké to doťahovanie skrutiek, ako na novom bicykli. Napokon, loď bola nová, bol to rok, čo bola položená na vodu.
Na desať dní prišla Violka s mladšiou dcérou Jankou. Na pár dní sme sa premiestnili na Anquillu, dvadsať míľ na sever vzdialený ostrov, kde sme kotvili v zátoke Sandy Ground.
a na neďalekom koralovom ostrove Sandy Island.
Nedali sme si nechať ujsť pristávanie na medzinárodnom letisku na Sin Martine. Lietadlá pristávajú tesne nad plážou, na ktorej oboch stranách sú bohato preplnené bary. Turisti sedia pri pive, mochite alebo piňakoláde, jedia hamburgery a filmujú lietadlá letiace niekoľko metrov nad ich hlavami. My sme nekonali inak, snáď s výnimkou tých hamburgerových lepeňákov.
Potiaľ v poriadku. Ono je naozaj sa na čo pozerať. Pohľad na niekoľko desať ton vážiaci stroj letiaci možno päťdesiat metrov nad našimi hlavami je úchvatný. V hlave sa vynára otázka, ako sa môže čosi také vznášať vo vzduchu. (nasledujúca fotka vznikla o tri roky neskôr, ale je úžasná)
Problém môže nastať pri štarte. Ľudia chtiví adrenalínu sa držia plota, keď štartujúci stroj spustí motory na plný výkon. Videl som, ako to zmietlo ľudí z pieskovej pláže a morská hladina ustúpila o dobré dva metre. Tí, čo stoja držiac sa plota hrajú akúsi hru sami so sebou, či sa dokážu udržať. Niekoho to z času na čas odhodí a ťažké úrazy nie sú zriedkavosťou. Ja neviem… osud vie aj bez vyhľadávania priniesť takmer vždy nečakane, nebezpečnú situáciu.
Pri presune z lagúny do Marigot Bay, na francúzskej strane ostrova sme mali záber na udici. Kým sme ale vytiahli na palubu barakudu, ktorú by sme aj tak nejedli, polovica úlovku bola ukoristená nejakým väčším predátorom.
Riešili sme dosť veľký problém. Pri začiatku plavby ešte v Stredomorí si Lopy poranil zadok. Keďže to necítil, objavil ranu až o týždeň neskôr. Na lodi veľa prúdenia vzduchu nie je, vlhka, naopak, áno. Laco nemohol ranu vetrať a tá mokvala. Vyústilo to v dosť hlboký dekubit a vyzeralo to všelijako. Pohľad do rany sa mi vôbec nepáčil. Nastalo čistenie a dezinfekcia. Keďže som nemal po ruke žiadne relevantné nástroje, pomohol som si špicatými kliešťami a malým nožíkom. Rýpal som sa mu v tom v jeho kajute, pri namierenom svetle čelovky asi pol hodiny. Laco nič tam dole necíti, nebolo treba lokálku. Aj tak som vtedy žiadnu nemal. Keď som mu to na záver dezinfikoval vodou po holení, vravel, že to už trochu cíti. Nakoniec to dezinfikoval aj po námornícky, zapil to rumom. Samotné čistenie ale nie je k ničomu, ak sa nám nepodarí ranu vysušiť. Ale ako? Aj som chlapa vytiahol na palubu k sťažni, aby mu ofukovalo riť. Laco však takto, s holou riťou nemohol byť dlho, vietor začal po chvíli studiť. Nakoniec mi napadlo kúpiť ventilátor. Vďaka tomu si Laco mohol v kajute sušiť ranu. Ten blázon mi povedal, že na to už myslel, ale nechcel míňať moje peniaze. Čo na to povedať. Asi to všetko nakoniec pomohlo, pretože dekubit sa začal hojiť a pri návrate to bola už len malá dierka.
Začiatkom mája sa Violka s Jankou rozlúčili.
Ja som začal robiť nákupy, ktoré Lopy na lodi, pokiaľ nebol so mnou, ukladal. Zanedlho mal prísť Jožko Varšányi s Gabom Szárkom. Čakala nás plavba do Európy.