Po dvoch super dňoch na Bermude sme boli opäť pod plachtami, s východným kurzom. Prvých osem dní sa nevymykalo ničím z bežného života. Na lodi vládne prísna disciplína, služby si poctivo striedame s Gabom a Jožkom každé tri hodiny. Máme rešpekt, predsa len nie sme v oblasti pasátov, ale dosť vyššie na sever. Sledujem po očku Jožka Varšányiho. Je to slovenská jachtárska legenda, má za sebou plavbu okolo sveta. Vyzerá, ako by bol k lodi prirastený. Nemá kľudu, upratuje, sleduje navigačné prístroje, a okukáva loď. Jediné, do čoho sa nepúšťa je varenie. Od toho je tu Lopy a ja.

Lopy opäť zapadol do svojho režimu. Služby sa jeho samozrejme netýkajú. Ráno na posteli cvičí, ja mu pomáham s hygienou, vylievam to, čo jeho močové ústrojenstvo vyprodukovalo za noc. Oblieka sa a z postele bez cudzej pomoci sadá na vozík. V kuchynskom drese spácha hygienu a na tri hodiny ho vytiahneme na palubu. Potom nazad do podpalubia a ide pod ventilátor sušiť si ranu na zadku. Každý deň kontrolujem, ako sa hojí diera z dekubitu, čo tam má. Vyzerá to stále lepšie, urobila sa mu konečne chrasta a otvor sa zmenšuje. Potom opäť vylieza z kajuty a púšťa sa do varenia. Obdivujem toho chlapa. Predtým, než som ho mal na lodi, ma nikdy nenapadlo, aké to majú vozíčkari komplikované. Na to, aby som ja obriadil svoje telo, potrebujem denne možno hodinu. To mám na mysli obliekanie sa, hygiena a vysedávanie na záchode…, no dobre, možno hodinu a pol. To sa za deň asi aj nazbiera. Ale Lopy potrebuje na toto všetko dobrých šesť hodín každučký deň. Dokelu. Žiadna sranda. Ale on všetko zvláda so svojím optimizmom. Aj keď je v ňom, niekde v jeho duši frustrácia a ona určite je, nedáva to na sebe vidieť. A to ten chalan bol paraolympionik v slalome na monolyži a dvakrát bol na Kilimandžáre a od vrcholu he delilo iba pár desiatok suťového terénu pod vrcholom.

Ráno, 26. mája sťahujem predpoveď, ostatne ako každý deň. Ajajaj! To nevyzerá dobre. Od západu sa na nás valí tlaková níž a s ňou silný vietor. Rýchlo robím prepočet. Nad nami to bude pri tejto rýchlosti za dva dni a chytí nás to naplno. Ale ak okamžite pôjdeme na juhozápad, malo by nás to o tie dva dni iba liznúť. Okamžite mením kurz nastavením iného uhlu vetra k lodi na windpilote. Nevšímam si pri tom pripomienku Jožka, že Azory sú od nás vľavo.

Na mape našej trasy na Azorský ostrov Faial je vidieť, ako sme zmenili kurz na juh, následne sa plavili na východ na okraji tlakovej níže a po jej prejdení sme si to namierili na severovýchod.

Ono nás to nakoniec naozaj “iba” lizlo. Ale stálo to za to. Víchrica prišla 28. mája podvečer a vydržala cez noc až do obeda druhého dňa v nezmenenej sile, 50 uzlov. Bolo to zozadu, dobre, že sme išli na juh dva dni predtým. Veterné kormidlo si s tým všetkým fantasticky poradilo.

Radšej si nechcem predstaviť, ako by to vyzeralo, keby sme neuhli na juh. Stiahol som predpoveď a podľa meteorologickej mapy, v strede cyklóny, mal byť vietor sedemdesiat uzlov. A opäť sa jožko Varšányi podivoval, že tomu by nikdy neveril, že tá prepoveď tak presne vyjde.

V to ráno mi Lopy vravel, že by chcel ísť na palubu, pozrieť sa ako také more vyzerá. Nedovolil som to, nechcel som riskovať úraz, alebo nejakú komplikáciu. Dnes viem, že som bol lenivý. Popri tom napätí sa mi nechcelo ťahať ho hore. Je mi to ľúto, pripravil som chalana o super zážitok. Ale ako povedal, v kajute sa musel dosť držať, všelijako to tam sním mávalo.

29. mája poobede sa vietor stíšil na tridsať, potom dvadsať uzlov, pri ktorých zotrval. Nejakú tú hodinku, dve ešte trvalo, kým sa úmerne k tomu ukľudnila hladina. Bol čas dospať noc.

Zvyšné dni sa už nič adrenalínové neudialo a 2. júna 2012 sme prišli do preplnenej mariny prístavu Horta na ostrove Faial v Azorskom súostroví.

Marina naozaj praskala vo švíkoch. O tomto čase tu pristávajú plachetnice z Karibiku a Ameriky. Navyše, v minulých dňoch tu pristálo okolo tridsať lodí Worldcruisingu, ktoré sme stretli aj na Bermude. Po prihlásení sa na colnom móle, kedy dôstojník povie, kde sa máme uviazať, sa ma tento pýta, či máme kotvu. V prístave už zopár lodí kotví, tak mi je jasné čo má ten chlap na mysli. Vyťahujem Lopyho invalidný preukaz a kladiem ho na stôl. Dôstojník okamžite reaguje. Dáva nám miesto na móle vzadu v prístave, kde sa len tak tak vopcháme. Zároveň ma upozorňuje, že o dva dni sa musíme presťahovať, lebo majiteľ miesta sa vráti. Kam sa presťahujeme, ešte nevie, ale dá nám včas vedieť. Profesionalita, ochota a ľudskosť. Tak by som nazval tento moment.

Po zaparkovaní a uviazaní sa nebola iná možnosť, ako ísť do “Peter Café Bar”, legendárnej krčmy, ktorú som spoznal v roku 2010.

Všetci sme sa vyobliekali, vytiahli sme Lopyho a vyrazili sme. Po pár hodinách posedenia bolo pre nás už všetko bezbariérové.

Na Horte sme ostali tri perfektné dni. Opäť som si zabicykloval okolo ostrova, tentokrát na mojom biku, žiaden kuchyňák.

Dni v maríne sú čulé, atmosféra jachtigu je cítiť všade. Vietor píska v sťažňoch a laná búchajú o sťažne a dotvárajú orchester zvukov. K tomu rôzne pokrikovania jachtárov, ktorí sa v danom okamžiku nachádzajú na vrchole sťažňa kvôli kontrole, alebo nejakej oprave. Inde je to vŕtačka, či počuť búchanie kladiva. A všade dobrá nálada, aj keď z času na čas niekto čosi zreve a to čosi, či už v angličtine, francúzštine, portugalčine, nemčine, alebo španielčine určite v preklade neznamená modlitbu. Inde na móle pre zmenu niekto čosi maľuje. Všade, kde položím nohu je je nejaká maľba, do ktorej ktosi vpečatil niekto svoje útrapy, ale aj radosť z preplavby.

Nevynechal som príležitosť skontrolovať našu maľbu spred dvoch rokov.

Po troch nádherných dňoch zaslúženého oddychu sme sa 5. júna vyrazili. Ja by som ešte dva tri-dni zostal, ale Jožko s Gabom sa už ponáhľali domov, a ak som ich chcel mať na palube do Gibraltáru, museli sme ísť. Napriek tomu sme si ešte dožičili stop na ostrove San Miquel, v prístave Ponta Delgada.

Na Azoroch je to tak, že z každého ostrova sa treba odhlásiť aj prihlásiť. Keď sme vchádzali do prístavu, vysielačkou som kontaktoval kapitanát. Dostal som informáciu, na ktorom mieste sa mám priviazať a čakať, kým ma prídu pozrieť. Tak sa aj udialo, žiadne zbytočné prieťahy. Pochodili sme okolie, dali kávičku, prespali dve noci a na ďalší deň, 8. júna sme už plávali na kurzom na Gibraltár. Ešte pred odviazaním sa ma chalani vytiahli na sťažeň, kde som všetko skontroloval.

Plavba na Gibraltár bola oázou vyrovnaného vetra z ľavého zadoboku 25-30 uzlov a my sme neuveriteľne krásne frčali. Najprv som kurz tlačil trochu na sever, na Lisabon, lebo pred európskym pobrežím som čakal silnejší vietor z Biskajského zálivi a chcel som ho mať viac zo zadoboku. A opäť mi Jožko ukazuje tentokrát pravou rukou, že Gibraltár je vpravo. Ale už sa smejeme, Jožko vo svojich časoch nemohol tak taktizovať s vetrom ako to robíme my.

Počas plavby nám došla plynová fľaša. Na lodi používam trojkilové, modré, jedna vydrží tak dva týždne a to nešetríme. Mám ich štyri a vždy keď sa v prístave dá ich obmieňam. Medzičasom, na plavbe okolo sveta, či v USA, alebo v Grónsku boli iné fľaše, iné systémy napojenia. Ale zakaždým sme si poradili.

No… plyn došiel, fľašu bolo treba vymeniť, variť musíme. Vlny idú zboku, občas sa nejaká prevalí cez loď. Čo sa budem obliekať a potom si sušiť veci. Vyzliekol som sa donaha, uviazal som sa a cez predné okienko som rýchlo vybehol na palubu k prednému košu, kde je fľaša uložená v kotevnom priestore. Odmontovanie, podanie prázdnej fľaše do okna, Gabo mi dáva plnú, osadenie a hotovo, môžem vliezť dnu. Akurát ma zopár krát poriadne oblialo. Aspoň som umytý. Keď som túto príhodu vyprával neskôr Mišovi Navrátilovi, spýta sa ma, prečo som nedal loď počas výmeny po vetre a potom ju nevrátil do kurzu. Aha. Asi preto, že ma to nenapadlo. A aké jednoduché a samozrejmé. To ma ukľudnilo, zjavne som ešte celú múdrosť sveta nezjedol.

Vietor z Biskajského zálivu naozaj prifúkol a my sme si to namierili rovno na “Capo di Sao Vicente, juhozápadný cíp Pyrenejského polostrova. Ukázalo sa ako dobré rozhodnutie, že sme sa tlačili na sever. Tých pár stupňov, či máme vietor z ľavoboku, alebo mierne zo zadoboku, urobí obrovský rozdiel v pohodlí počas plavby.

Jeden deň sme dostali návštevu. Neviem čo to bolo.

Gúglil som, čo to dalo, a vyšiel mi z toho Orol Morský. Keď už tento morský “vlk” hodnú chvíľu sledoval našu loď, ponúkli sme mu jesť.

Na záver sa Jožko chcel podeliť aj o drink.

18. júna sme sa priblížili k brehom Európy. Opäť nastala situácia spred dvoch rokov, kedy sme museli prekrižovať systém separovanej plavby. Situáciu som opísal pri plavbe spred dvoch rokovs Civettou. Obidva obrázky som stadiaľ aj skopíroval, načo by som ich vyrábal druhýkrát.

Rovnakým spôsobom ako spred dvoch rokov sme túto problémovú časť plavby prešli. Akurát sme nepoužili radar, ale AIS (Automatický identifikačný systém), ktorý celkovo urobil plavbu oveľa viac bezpečnou.

O jeden a pol dňa, 19. júna ráno sme sa už pozerali na Gibraltársku skalu.

Oboplávali sme ju a pristáli už v nám dobre známej marine Sotogrande, v Stredozemnom mori. , dvanásť míľ severne nad Gibraltárskou skalou.

Plavba z Karibiku do Európy v súhrne:

Cíil som sa byť veľký frajer, mal som za sebou dva Atlantické okruhy.

Červená línia je rok 2009-10, modrá 2012.

Jožko Varsányi s Gabom Szárko odleteli domov a my sme s Lopym osireli. Dali sme si pár dní pauzu a vyrazili sme domov. Non-stop sme prešli za štyri dni na Malorku a po dvoch dňoch pauzy nám to trvalo ďalších osem dní do Chorvátska, kde sme po šesť a pol mesiacoch, v polovici júla 2012, pristáli opäť v Sukošane.

Leto prešlo a na jeseň som mal prvé prednášky o mojich plavbách,

a sníval som o plavbe okolo sveta, na ktorú som sa pripravoval.

Medzitým sme ale stihli isť do Yosemitov. O tom nabudúce.