Všetkým prajem, nech sa nám darí lepšie ako v starom roku a nech konečne môžeme opäť slobodne cestovať a plachtiť!
Späť ku spomienkam…
Od polovice Júla 2012, kedy sme priplávali s Lopym z Karibiku sa okrem rodinnej dovolenky v auguste a pár plavieb na jeseň nedialo nič. Vlastne dialo sa, ale doma. Dal som šiť sadu nových plachiet, objednal morskú “Don Jordan” kotvu z Austrálie, nový Life raft (záchranný ostrovček), záchranné vesty, signálne rakety, mapy a sprievodcov z oblastí, kde sme sa chystali plaviť a kopu ďalších vecí.
Komunikoval som s World Cruisingom, riešil posádku, dával dokopy zoznam zdravotníckych potrieb a liekov a s Jožkom Novotným, ktorý mal byť so mnou na lodi celú plavbu sme bolu v anglickom Southamptone na kurze záchrany a bezpečnosti života na lodi.
Bolo toho omnoho viac, ale nemá zmysel to všetko menovať a aj tak by som si nespomenul na všetko. Popri tom som myslel na nastavajúci plavbu každú volľnú chvíľu.
V marci 2013 mi končila zmluva v marine Sukošan. Už som ju nepredlžoval, ale potom čo mi nový flek poradila Dagmarka Psalmanová, som sa rozhodol presunúť loď do San Giorgio di Nogaro na severe Jadranského mora.
V polovici februára sme v pätici (Pišta Porvazník, ja, Fero Lindner, Stenly Zelenský a Jano Zelina) vyplávali zo Sukošanu, kde som bol od roku 2002, smerom na sever.
Nemali sme naponáhlo. Sto tridsať míľ do Slovinskej Izoly sme si stanovili v pomalé tempo – týždeň. Dva dni nám aj snežilo, ale nám to vôbec neprekážalo. Vyskúšali sme novú plachtu “Parasailor” a po večeroch a ránach sme varili sme samé dobroty. Nakoniec sme urobili dvesto sedemdesiat míľ, motkali sme sa po ostrovoch, spali na bójkach a kotve v opustených zátokách-
V Rovinji sme sa odhlásili z Chorvátska,
prespali a ráno na ďalší deň sme k večeru prišli do mariny Izola v Slovinsku.
V Izole sa vymenila posádka. Chalani odišli a prišiel Ivan Žáčik, Palino Prepiak a Violka.
Violka sa dlho nezdržala. Vlastne doniesla chalanov a cestou sa zastavili v slovinskej firme “Victory”, kde vyzdvihli novú sadu plachiet. Zdalo sa mi rozumnejšie, aby som plachty nebral ja cestou do Sukošanu, aj keď to nebola veľká zachádzka. Nie raz som mal na Chorvátskych hraniciach problém s colníkmi a Chorváti, ktorí ešte vtedy neboli v Európskej Únii, dokázali byť veľmi nepríjemní. Takto som sa radšej vyhol možným a zbytočným komplikáciám.
Violka sa po dvoch dňoch presunula na miesto nášho ďalšieho pristátia a my sme s Palim a Ivanom pokračovali v plavbe do Talianska. Ono to bolo vlastne iba tridsať míľ. Denná, príjemná etapa.
Pali s Ivanom kontrolovali kormidelníka…
Fúkal jemný juh a tak som chalanom demonštroval nový parasailor. Poprosím, video nepúšťajte pred deťmi, nakoľko Ivanov úžas bol veľmi emotívny.
napokon sme vyšli hore riekou Corno a uviazali sa v marine San Giorgio di Nogaro. Mali sme dohodnutý žeriav a za chvíľu sme boli v “na suchu”.
Civetta II tu počkala sedem mesiacov, kým sa vydala v októbri 2013 na svoju veľkú plavbu. Ja som sa tiež pripravoval na boj so živlami…
aj keď trochu inak. V máji som opäť vyštartoval do Yosemitov. O tom najbližšie.
Jano zelina urobil z plavby pekný päť minútový film. Pekné kukanie.