Civetta II bola odložená do jesene. Bolo na nej ešte potrebné urobiť pár vecí, ale to teraz nebolo na prvom mieste. Na rad opäť prišli Yosemity.

Tentokrát sme sa rozhodli skúsiť šťastie s mojím starým kamarátom, iba o dva roky odo mňa mladším lezcom, Ivom Špillerom v stene El Capitana a ak to nevydá v druhej najväčšej stene v údolí, Half Dome.

Po tretí krát nastal kolotoč príprav. Sedenie za počítačom 15. januára 2013 o siedmej ráno kalifornského času, kedy sa otvárali na stránkach kempov v Yosemitoch rezervácie. Kondičný, či lezecký tréning, let do San Francisca, prenajatie auta, nákup zásob po ceste a nakoniec sme v kempe v Yosemitoch čumeli na okolité steny.

Na jeseň 2013 vyšiel v časopise “Horolezec” pekný článok z pera Iva Špillera. Dávam ho tu spoločne s fotkami a mojimi poznámkami.

Horolezec 2013/04:

Čo sa týka fyzickej prípravy, sústredili sme sa na zvládnutie a optimalizovanie techniky žumarovania. Párkrát sme sa dohodli a poliezli si na stene vo Vertigu, aby sme mali pocit, že robíme niečo aj s lezeckou prípravou, ale nijako sme to nepreháňali. Veď podľa Vladových vyjadrení a skúseností, ktoré som maximálne rešpektoval, je bigwall hlavne o logistike a celkovej fyzickej odolnosti.

Čo sa týka lezeckých cieľov v Yosemitoch, mali sme jasno v tom, že nemáme žiadny jasný cieľ. Naštudujeme a pripravíme sa na Nose (lezecká cesta na El Capitan),

Half Dome, prípadne Yosemite Point a na mieste uvidíme, ako sa to vyvinie. Letenky sme si dali na 30. mája 2013 odlet a 30. júna návrat – to hlavne preto, aby dátumy boli ľahko zapamätateľné – v našom veku aj tá pamäť už dakedy neslúži tak, ako by mala. Rozlúčime sa so známymi a príbuznými parafrázujúc nášho obľúbeného literárneho hrdinu (Yossarian z Hlava XXII) – „ideme na veľmi nebezpečnú akciu, berú len dobrovoľníkov, je to veľmi riskantné, ale niekto tam ísť musí, keď budeme môcť, tak sa ozveme…“

Naša prvá zastávka v Kalifornii je Livermore. Na prechádzajúcich výjazdoch tu Vlado vždy prespával, takže nie je dôvod to meniť Dopĺňame výbavu o kempingové a trekingové pomôcky – hrniec, panvicu, taniere, príbor, stan, štipce na prádlo, tabletky na dezinfekciu vody a podobne, potom ideme ešte do lezeckého obchodu, kde kúpime nejaké položky, ktoré sme v našej tabuľke mali ešte neodškrtnuté a na večeru si doprajeme návštevu steakhousu. Vladov výber lokálu sa podaril – steaky boli výborné, víno tiež (to som ocenil iba ja), nealko pivo mali tiež (to zase ocenil Vlado), hrala tam živá hudba – gitarista + speváčka s hlasom Sade. Hneď vtedy sme sa rozhodli, že pri ceste späť sa tu tiež zastavíme a dáme si, dúfajme, zaslúžené steakové menu opäť.

Do Yosemite Valley sme prišli 1. júna poobede.

Ubytovali sme sa v kempe a začali finálne prípravy na akciu „Päťdesiatnici na Nose“. Podľa predpovede počasia boli na najbližšie dni hlásené poobedňajšie búrky so 40 % pravdepodobnosťou, čo sa nám zdalo dosť vysoké číslo. Zvolili sme teda pomerne populárnu taktiku – vyliezť na Sickle Ledge naľahko (bez svine -ťahací batoh so všetkým tým bordelom na prežitie), zhodiť si odtiaľ fixy na zem a na ďalší deň vytiahnuť sviňu a pokračovať ďalej. Vľavo El Capitan, v strede Half Dome

V tomto duchu sme sa dopracovali aj ku dňu ostrého štartu. Predpoveď na najbližšie dni sa vykryštalizovala na „slnečno a teplo“ – vtedy sme si ešte neuvedomili, že to môže byť z určitého pohľadu aj dosť zlá predpoveď. Po vyžumarovaní na Sickle a zafixovaní ešte jednej dĺžky sme si ustlali a uložili sa spať.

Trojka domácich borcov, čo prišla na Sickle krátko po nás, sa pustila ešte podvečer do lezenia a zo Stoveleg Cracks sa dosť dlho do noci stenou rozliehali ich šťavnaté pokriky a výkriky. Na druhý deň začíname to pravé bigwallové plahočenie.

Počasie je v zmysle predpovede – úplne jasná obloha a slnko hneď zrána začína vyhrievať vzduch aj skalu. Krátke kyvadlá a traverzy nás doviedli na začiatok Stoveleg Cracks, do ktorej sme sa s vervou pustili. Tá špára je čo sa lezenia aj možností istenia týka úplne výborná, má len malý nedostatok, že je fakt dlhá, štandy sú poriedko a nie je v nej úniku pred páliacim slnkom.

Snažili sme sa priebežne dopĺňať vypotené množstvo vody, ale výsledok bol, že sme na Dolt Tower doliezli podvečer naozaj brutálne dehydrovaní, vyčerpaní a celkovo nie v dobrej kondícii. Do všetkých končatín sme dostávali viac alebo menej intenzívne kŕče a začali najprv v duchu a postupne aj otvorenejšie zvažovať naše možnosti a šance na úspešné dolezenie celého Nosa. Vychádzalo nám to tak, že aby sme ho dali, potrebujeme doplniť zásobu vody z externých zdrojov – čiže ak by sme na
niektorých štandoch niečo našli po predchodcoch. Inak nám dôjdu zásoby vody, čo môže našu situáciu značne skomplikovať.

Poznámka: V spacáku som spal nahý a bol som celý prepotený. V noci som sa zobudil na veľký smäd a aj po vypití možno aj pol litra vody sa pocit smädu neutíšil. Ráno som si to spočítal a vyšlo mi, že pri tomto teple budeme potrebovať šesť litrov na hlavu, miesto obvyklých troch. Neriešiteľné.

Ráno tieto naše úvahy jednoznačne skonkretizujeme, keď zbadáme, ako trojica Amíkov, čo liezla pred nami a spala o tábor vyššie na El Cap Toweri, začala zlaňovať. Pri komunikácii sa dozvieme, že v takejto horúčave a pri množstve vody, čo majú, nehodlajú pokračovať. Tak sme sa s ich dôvodmi stotožnili. Ďalej pokračujeme už len smerom dolu. Z Dolt Toweru je zlaňovanie totiž ešte dosť jednoduché, z vyšších partií to už ide horšie.

A ako sa potom dozvieme táto časť Nosu sa dosť často plánovane lezie aj ako
samostatná túra s názvom Dolt Run. V zmysle našich zámerne málo konkrétnych plánov teda skonštatujeme, že sme si vyliezli cestu Dolt Run a nebudeme to brať tak, že sme neuspeli v Nose. (červená je lezenie, čierne línia zlanenie, modrá žumarovanie a ťahanie batohov. )

Pri úvahách o ďalšom cieli vzhľadom na počasie padla jednoznačná voľba na Half Dome. (červená šipka je El Capitan, modrá Half Dome.

Jeho SZ stena je celé doobedie v tieni, je vo väčšej nadmorskej výške a je to tiež vychýrený bigwall. Dolu v kempe sa dáme trošku dokopy a oddýchneme nejaký ten deň.

Poznámka: Plánovali sme tri noci v kempe na regeneráciu, ale spontánne sme sa rozhodli vyraziť o deň skôr. Počasie tiež nevydrží večne a my sme sa nevedeli dočkať byž zas v akcii.

Po skúsenostiach aj trochu zredukujeme zoznam vecí, ktoré povláčime do steny a vyrážame do ďalšej akcie „Pätdesiatnici na Half Dome“. Z dvoch možností nástupu – priamo odspodu cez Death Slabs alebo naokolo po
Muir Trail a zostup pod stenu zľava – volíme tú druhú. šipky sú naše bivaky

Jednak kvôli názvu tej prvej a jednak preto, že tá druhá je dlhšia, takže budeme môcť dlhšie vychutnávať krásy Údolia.

Podvečer po celodennom treku stojíme pod nástupom v celkom dobrej nálade – jednak preto, že sú tam dobré miesta na bivak, ale aj preto, že
sa potvrdila informácia, že priamo pod nástupom je vyvierajúci prameň.

Takže si môžeme bez obmedzenia čapovať toľko vody, koľko sa nám zažiada. Okrem nás tam bivakuje a chystá sa na našu cestu Regular Northwest Face štvorica španielsky hovoriacich lezcov: Dvaja Kanárčania (alebo ako sa hovorí obyvateľom Canary Islands) a dvaja Argentínčania. Ako sme sa dozvedeli, určite si nebudeme prekážať, keďže oni plánujú jednodňový prelez so štartom o tretej ráno. To my si radšej budeme vláčiť sviňu s bivakovým výstrojom a viac si pospíme.

Poznámka: Ráno ešte jedna dvojka nastupovala pred nami do steny. Boli to švajčiari a ako sa ukázalo, jeden z nich, potomok slovenských emigrantov, rozprával slovensky. Keď počul, že sme päťdesiatnici, uznanlivo kýval hlavou. Snáď aj on sa takto v tomto veku dožije. Ešte v ten deň, poobede, švajčiari zlanili. jeden z nich dostal silné kŕče do rúk a nedalo sa mu liezť. Nuž… tekutiny. Na tom si dávam záležať, aby som nebol v stene smädný. V minulosti to nie vždy tak bolo, ale to som bol mladší.

Na druhý deň sa teda na dlhší čas navlečieme do sedačiek, naviažeme na lano a navešiame na seba materiál. Odliepame sa od zeme a priliepame sa na skalu.

Po prvom dni máme za sebou jedenásť dĺžok a sme radi, že sme po celom dni na prvej trochu vodorovnejšej ploche. Polica za Robbinsovým traverzom je síce dosť dlhá, ale nie až taká široká, ani nie veľmi rovná. Sme
však vďační aj za to a každý si nájde svoje miestečko na spanie.

Na druhý deň nás čaká systém komínov, ktorý pokračuje až po ďalšie vhodné miesto na bivak – Big Sandy Ledges. Čo sa týka obťažnosti konštatujem, že je teda veľký rozdiel vyliezť vo Vertigu cestu č. 36 po červených za 7+ alebo komínovú tradicionalistickú 5.8 alebo 5.9 v bigwalle. To nechcem nejako dehonestovať – len konštatovať, že je to fakt niečo iné… Na Big Sandy Ledges doliezame dosť skoro poobede.

Polica nie je ani veľká ani piesková, ale určite je to v pohode, lepšie ako v predchádzajúcom bivaku. Vlado nalezie ešte do prvej dĺžky náročnej pasáže zvanej Zig Zag a spustí sa späť, aby sme strávili príjemný zvyšok dňa oddychujúc s vedomím, že na vrchol to máme už len 6 dĺžok. Nešetríme vodou ani jedlom. Slnko nás už ožaruje, ale nie je to až také nepríjemné, proste pohoda.

Tretí deň v stene začínam vďaka Vladovej aktivite jednoduchým dožumarovaním do miesta, kde včera skončil a púšťam sa do ďalšieho lezenia. Zig Zag sú tri dĺžky sokolíkových a tenkých prstových špár, občas po dosť dunivých odštepoch. Bez mučenia priznám, že som sa neexponoval do nejakého voľného lezenia za každú cenu, ale iba vtedy, keď to už naozaj išlo bez väčšej námahy. Cieľ je bez zdržiavania napredovať a doliezť čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie hore.

Pohľad na západ na pohorie Sierra Nevada

Pohľad do údolia so siluetou El Capitana

Špáry Zig Zag končia pri Thank God Ledge. Na túto fotogenickú úzku policu sme sa dosť tešili. Zo začiatku je pomerne pohodlná a na postup po nej stačí len kráčať, zhlboka dýchať, netrpieť závratmi a nerobiť žiadne pohyby do strán. V strede sa však začne výrazne zužovať a stena nad ňou vydúvať smerom von, čo teda znamená, že si treba pekne kľaknúť a potom aj ľahnúť a napredovať plazením vpred, jednou nohou a polkou tela vo vzduchu a druhú posúvať po polici.

Keď sa polica začne zase rozširovať, tak sa dá vrátiť do dôstojnejšej vzpriamenej polohy. Na konci Thank God Ledge je ešte krátky, ale výživný previsnutý „squeezy chimney“ a sme na štande, z ktorého nás vidia už turisti na vrchole a nadšene nám mávajú.

Poznámka: Do tejto dĺžky som sa namontoval najprv ja a po prejdení do komína som zlyhal. Proste som nebol schopný sa ním vyškriabať. Aby som sa netrápil, nechal som sa vystriedať Ivom, ktorý to hravo preliezol.

Pred nami je ešte uklonená platňa s nitovým rebríkom. Pre voľných lezcov 5.12- kový rajbas. Keď si uvedomím, že toto Alex Honnold free-sóloval, tak mi príde normálne fyzicky nevoľno. Lebo napriek tomu, že ja som tadiaľ išiel so žumarmi v ruke a trekovými topánkami na nohách, vedel som si živo predstaviť, že čo sa lezenia týka, tu nepomôže žiadna sila v prstoch alebo predlaktiach, ale iba oceľové alebo priam titánové nervy, veľmi
presná práca s ťažiskom a absolútna dôvera nohám a lezečkám. Skrátka: „Alex, respect, bro!“

Keďže v tejto pasáži sme sa dostali do miernej zápchy, v jednom momente sme boli na štande až 3 lezecké dvojky, tak to dopadlo tak, že posledné dve dĺžky nám trvali asi 5 hodín. Posledná dĺžka vyšla na mňa.

Ešte teraz si živo pamätám ten pocit – ako som zaštandil v ľahkom teréne, s nekonečnou úľavou a možno až neprimeranou radosťou pozhadzoval zo
seba všetky frendy, karabíny, slučky, expresy a vychutnával pocit veľkej vodorovnej plochy okolo seba. Doberanie Vlada, dotiahutie svine na štand, rozmotanie lán, pobalenie vercajgu však niečo zase trvalo, takže na úplný
vrchol HD prichádzame už po tme. Ale to nevadí, lebo my sami žiarime šťastím a spokojnosťou. Robíme si s bleskom vrcholové fotky, rozbalíme bivakovacie náradie a tešíme sa na pohodlné spanie priamo na vrchole.

Poznámka: Na vrchole som na rovnej skale ležal som na chrbte, stále v úväze so všetkým tým lezeckým matrošom navešaným na sebe a pozeral som hore na hviezdnaté nebo. Okrem šťastia som ale myslel aj na plavbu, ktorá ma čakala. Takúto oblohu uvidím opäť za tri mesiace, ale už na vode.

Fotka z vrcholu pri východe slnka a krásny pohľad na tieň Half Dome a siluetu El Capitana

Ráno sa pomaly pobalíme a ešte predtým, než začnú davy turistov vystupovať po turistickom chodníku na vrchol Half Domu, zostupujeme
dolu.

Po chvíli sa napojíme na Muir Trail a už po známej ceste pokračujeme do Údolia.

Poznámka: Nesmierne nádherný pocit sme zažili, keď sme sa vyzuli a naše ubolené, sparené chodidlá sme schladili v potoku.

Okolo obeda sme dole a Vladov nápad nešliapať od Happy Isles na parkovisko pešo, ale sa zviesť shuttle-busom, nadšene podporím. Zvalíme
sa na lavičku na zastávke, po chvíli sa natlačíme do autobusu a poslednú míľu k autu absolvujeme oddychujúc na sedadle pre invalidov – iba zhodou okolností.

Zhrnutie na záver: Lezenie na Half Dome je aj napriek jeho väčšej odľahlosti a ťažšiemu prístupu určite akcia, ktorá stojí za to a proste veľký zážitok. Stena je to mohutná a stále takmer kolmá až do poslednej dĺžky. Napriek tomu, že sme optikou dnešných trendov v skalnom lezení nepodali žiadny extra výkon, my sme boli so sebou spokojní a budeme sa určite svojim dcéram a vnučkám dlho a hlasno chváliť, aký sme dobrí, keď sme vyliezli Regular Northwest Face ukazujúc túto líniu na parádnej fotke Polovičného Dómu.

Poznámka na záver: Po tom, čo sme doniesli tucet pív Johnovi Evansovi, ktorý nám dal fotky z El Capitana, ktoré urobil keď sme tam viseli, sfotili sa s ním,

zamierili sme do San Francisca. Strávili sme tri dni v chodením po mólach s hudobnými kapelami, v múzeu lodí, skvelej pekárni, jedli rôzne dobroty a ja som nevynechal beh na Golden Gate.

Posledný júnový deň sme leteli domov. O tri mesiace neskôr sme sa odviazali z mariny San Giorgio di Nogaro a vyrazili na plavbu okolo sveta.