Leto 2006 som s plavbami nezaháľal, ale bolo to skôr komorné, rodinné. Kotvy, bójky, mariny, kúpanie sa a bicykel. Leto prešlo a záver sezóny sme ukončili naozaj dôstojne. Troj kombinácia, plavba, bicykel a lezenie.
Opäť neviem presný dátum, vychádzam z údajov zo súborov uložených fotiek. Tam sú mesiace. V októbri sme Ja, Stenly Zelenský, Ivan Žáčik a Pišta Porvazník prišli na loď.
Bolo to nádherných deväť dní, dva víkendy a týždeň medzi tým. Opäť sme liezli v národnom parku Paklenica,
Ráno sme vyrazili zo Sukošanu a večer sme sa vrátili. Tentokrát sme sa so Stenlym sústredili na hlavnú stenu, Aniča kuk.
Liezli sme tam síce aj minulý rok, ale lezecká cesta “Velebitaški” bola o poznanie ťažšia a pre nás ozajstnou výzvou. To sme ešte netušili, že toto je tréning na budúce, oveľa väčšie výzvy. Zaparkovali sme pod údolím, najedli sme sa a vyrazili do steny.
Po lezení nám Ivan navaril skvelú večeru
Po večeri nasledovala kultúra, v tomto prípade klasika. Nádherný film “Niekto to rád horúce”.
S Pištom sme stihli aj zajazdiť. Po bočných, asfaltových a poľných cestách sa dá všeličo vidieť a poriadne sa uťahať.
Po troch dňoch pobytu v marine sme v pondelok vyplávali na tradičnú kávičku do Talianska, opäť Tremiti.
Nádherných dvadsaťpäť hodín so zadobočným vetrom zo severovýchodu sme si užívali plnými dúškami.
Ďalšie dva dni sme sa motali v raji Tremitských ostrovov.
Tremiti som spomínal mnohokrát. Mám silný pocit, že sa opakujem. Ale nemôžem si pomôcť. Je to jedno z najkrajších miest na zemi, aké som kedy videl a že som tých miest videl mnoho. Naposledy som tu bol v roku 2008 a je mi ľúto, že som si nenašiel počas štyroch rokov, čo som sa ešte pohyboval v Jadranskom mori na ostrovy čas. Nevadí, ja sa tam určite vrátim.