Začiatkom apríla 2006 chalani z Avaryachtu položili na vodu takmer jedenásť metrov dlhú plachetnicu CIVETTA.

To už bola ozajstná kajutová plachetnica, s veľkým salónom, dvoma kajutami, každá pre dvoch ľudí, v prednej a zadnej časti lodi. Záchod so sprchou a malá kajutka zvaná “Čierna diera. V salóne veľká kuchynská linka s plynovým varičom. Stôl sa dal znížiť a vytvorilo sa tak veľké ležovisko.

Na sťažni a rahne bola hlavná plachta, vyťahovaná z lazyjacku s dvoma možnosťami refovania. Rahno bolo uchytené oťažou na jeho zadnom konci a rampe, ktorá slúžila aj na zaplachtovanie kokpitu.

No a vpredu bol systém, ktorý som odkukal od nemeckého jachtára, ktorý susedil s JAMISONOU na tom istom móle.

Pôvodne bola na pravom rollrefe genoa, plochou väčšou ako klasická kosatka a na ľavom rollrefe búrková plachta. Išlo mi o to, aby som búrkovú plachtu vedel okamžite použiť a pritom nezmenšovať plochu prednej plachty refovaním. Táto kombinácia vydržala tri roky. Pred prvou plavbou cez Atlantik som ma na oboch rollrefoch rovnocenné plachty a to sa ukázalo ako geniálne riešenie na plavbu so zadným vetrom v oceáne.

To som ale v roku 2006 ešte nevedel. Mojím snom bolo postupne objavovať Stredozemné more. Plány sa zmenili, ale o tom neskôr.

Motor zabudovaný v lodi bol Yanmar, 40 konských síl. Ovládanie bolo na kormidelnom stĺpiku. Naftová nádrž mala objem 220 litrov.

Na fotke je vidieť aj ovládanie bow thruster, teda ovládanie pohybu predku lode do strán, umožňujúce lepšie manévrovanie v prístave.

Navigačný stolík poskytoval všetky informácie počas plavby.

Navigácia Baracuda s elektronickými mapami, VHS vysielačka, detto ručná, diaľkový ovládač autopilota, ukazovateľ stavu naftovej aj benzínovej nádrže, stavu nabitia batérií a vody (nádrž na vodu 250 litrov). Vľavo hore je rádio s prehrávačom CD (vtedy nosiče hudby na USB vtedy neboli).

No a vľavo dole je obrazovka radaru. Senzor bol na sťažni.

Na sťažni boli aj stúpačky, aby som sa ľahšie dostal hore. Budúcnosť mala ukázať, že to bolo výborné rozhodnutie.

Rovnaký navigačný aparát, ako na navigačnom stolíku bol aj pri kormidle. Spolu s ním inormácie o hĺbke, rýchlosti, vetre a ovládanie autopilota. (táto fotka je urobená neskôr, keď už loď mala naplávaných cez 3500 míľ.)

Radosť na tú nádheru pozerať. Otvárala mi nové dimenzie, aj keď vtedy som ešte nemal potuchy, aké budú ďaleké. Dobíjanie batérií bolo motorom, veterným generátorom a samozrejme dalo sa pripojiť na vonkajší zdroj.

Keď sme loď previezli do Sukošanu v Chorvátsku (červená línia), pokračovali sme k neobývanému ostrovu Jabuka a plávali naspäť (zelená línia).

Na palube bol okrem mňa Stenly Zelenský, Števo Porvazník a môj mladší brat Martin.

Otočili sme to za deň-noc-deň-deň a bola to pohoda s objavovaním výhod novej, väčšej lode a nechýbalo ani kulinárčenie.

Najkratšia trasa na voľné more zo Sukošanu je prieplavom Ždrelac medzi ostrovmi Pašman a Ugljan. Most medzi nimi je vysoký 16 metrov a tak s naším sťažňom 15 a a pol metra sme sa zmestili. Civetta II so sťažnom vysokým 22 metrov by to už nezvládla.

Náš výlet sa po príchode do marina Dalmacija v Sukošane neskončil. Necelých 50 kilometrov od Sukošanu je mestečko Starigrad, kde je brána do národného parku Paklenica. A tam je lezecký raj. A keďže sme sa už venovali aj lezeniu, strávili sme tam dva prekrásne dni, pričom na noc sme sa vrátili na loď. Krásne sme si zaliezli.

Z lode sme neodchádzali s ťažkým srdcom. Sezóna 2006 sa iba začínala.