Po úvodnej aprílovej plavbe sa udialo ešte niekoľko predĺžených víkendov a udrelo leto. A s ním aj letné prázdniny. A keďže Stenlyho staršia dcéra Deniska a moja mladšia Janka sú v rovnakom veku vymysleli sme júlovú plavbu s dievčatami. Veď čo môže byť krajšie ako plavba na lodi na otvorenom mori s vlastným dieťaťom? A pri plavbe si pripomínať slová piesne “Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš…”

Plán bol zo Sukošanu do Brindisi, Leuca, Catania na Sicílii, kde sa mali nalodiť matere a plavba späť.

Nadišiel deň D a s dievčatami a Stenlym sme v začiatkom júla 2006 odplávali zo Sukošanu. Odhlásenie sa z krajiny, z ktorého sa už stal folklór a plavba do Brindisi dva dni a dve noci. Fúkal ľahký severozápad a tak sme krásne plachtili. Okrem sledovania nákladných lodí plavba nebola nijako náročná.

Dievčatá mali plno zážitkov. Delfíny, tuniak, ťahali sme ich za loďou, proste radosť.

Niekoľko míľ pred Brindisi sme námornícky pokrstili dievčatá. Preplávali sme predsa cez veľkú mláku, strávili sme na plavbe dve noci, tak čo sa patrí, to sa patrí. Aj keď sme Stenly a ja pri obrade bičovania a oblievania duševne hrozne trpeli.

Po pristátí v Brindisi si dievčatá zaslúžili praženičku od pozorného kapitána a oddych.

V marine Santa Maria di Leuca na juhu päty talianskej čižmy sme nezastavovali,

pokračovali sme priamo na Sicíliu, do Catanie, mesto na východnom pobreží Sicílie.

Po príchode do Catanie sa udiala galiba s pitnou vodou. Naposledy sme naberali vodu v Sukošane pred piatimi dňami. Keďže máme na palube dievčatá, tých 250 litrov z nádrže sa nám takmer minulo. Nič zvláštne. Voda tečie, my čakáme, kým bude plno a ako pri tom kecáme, čas ubieha. Po chvíli sa mi zdá, že už by malo byť plno. Dokelu, veď predok lode je akosi zanorený. Okamžite vypíname a ja sa idem pozrieť do prednej kajuty, kde je vodná nádrž. Ajajaj! Voda je všade. Vodná nádrž je z plastu, vyrobená na mieru a steny sú spojené zvarmi. Vrchná časť, kryt, je oddelená od nádrže na desiatich centimetroch. Počas plavieb od položenia lode na vodu sme boli zopár krát vo vlnách a nádrž v spoji zrejme povolila. Nasledoval telefonát do Avaryachtu, vyliatie si zlosti, čerpanie vody a sušenie. Horšie je, že voda zaliala aj motor Bow-thrustera, ovládanie pohybu predku lode do strán. Jasne, že to neskôr nefungovalo. No, veď budeme reklamovať. Veko nádrže sme polepili, ako sa dalo a nechali naplnené iba do dvoch tretín. Vravím si, aké šťastie, že to nebola naftová nádrž. O pár dní sa ukázalo, že som to privolal.

Ráno, na ďalší deň prileteli maminky. Ešte sme sa v Catanii deň zdržali. Boli sme na vrchole sopky Etna, obzreli okolie v prenajatom aute a vyrazili na plavbu späť.

V diaľke sa na obzore strácal masív činnej sopky Etna, ktorá sa týči nad mestom, kde sme pred nedávnom boli uviazaní.

Plavba nazad bola s uviazaním sa v Rocella Ionica, Castella, Leuca a v Brindisi, skadiaľ maminy odleteli (žltá línia).

Rocella opät nesklamala. Skvelý bicykel a polmetrová pizza. Vrak kedysi krásnej plachetnice bol už v pokročilom rozklade.

ďalší stop bol v Castella, prístav na južnom cípe Tarantského prieplavu, neďaleko Crotone. Už sme tam boli, vedeli sme, čo máme pozerať – nádherný hrad.

Sedemdesiat míľ z Castelly do Leucy stálo za to. Vyrazili sme poobede, aby sme boli na druhý deň v marina Leuca. Cez Tarantský záliv sa mohutne rozfúkalo, sever, jemne zo západu. My sme plávali na Severovýchod a tak sme to mali ľavého predoboku. Vietor mal silu tridsať uzlov a tak nás poriadne pohúpalo. Museli sme križovať, lebo priamym kurzom nás tlačilo na juh. Bola to noc plná vášní a nevyspatia sa. V kajutách to hádzalo a tak sme zložili stôl a spravili ležovisko v salóne. Ráno sme toho mali všetci celkom dosť.

Keď sme sa uviazali v marine Leuca, prišiel k nám jeden nemecký jachtár a vravel, že bola hlúposť vyplávať. Radšej treba vraj počkať na kľudnejšie podmienky a potom plávať cez Tarantský záliv. A ešte dodal, že dobre, že sme sa vrátili a nešli do tých vĺn s takouto ženskou posádkou. Tak som mu akože len tak medzi rečou, s oceľovým pohľadom namiereným presne do stredu úsečky spájajúcej jeho oči laxne povedal, že my sme prišli z juhu. To čumel. To sme teda ostrieľaní frajeri, myslel som si (tak trošku aj právom). Alebo somári.

Táto spanilá etapa si ale vyžiadala daň. Ráno, pred marínou som si všimot, že niečo na prednom leme hlavnej plachty nesedí. A naozaj, jeden z jazdcov to neprežil v dobrom zdraví.

Telefón Mišovi Navrátilovi do Avaryachtu, objednanie rovno dvoch náhradných kusov. Odvtedy náhradné jazdce nosím vždy so sebou a aj sa občas upotrebili.

Hlavná perla dňa sa ale zatrblietala, keď sme išli natankovať. 220 litrová nádrž bola plná do tretiny. Tankovali sme v Sukošane pred desiatimi dňami, čaká nás plavba späť, tak mať plnú nádrž nie je na škodu.

Teraz by som mohol prekopírovať odstavec o tankovaní vody v Catanii, keď zlyhal zvar na vodnej nádrži. Hahaha, lenže tentokrát to bola nafta. Kým ma trklo, čo sa deje, mimo pretieklo cez 20 litrov nafty. Kokso! To bol ale zápach v lodi. Opäť telefonát do Avaru, opäť vyliatie si zlosti, opäť lepenie. Nákup bandasiek, odlievanie nafty z nádrže pomocou kávového poháriku (ruky solídne boleli), kým nádrž nebola plná (prázdna) do 3/4. To bolo nadávania (aj dosť adresného).

Tým to nekončilo. Rozobratie podlahy, ktorej upevnenie by sa samo vychválilo v byte najvyššej kategórie, ale nie na lodi. Dvojitá podlaha, skrutky. Opäť telefón do Avaryachtu, opäť vyliatie si zlosti, vypustenie ventilu. Čo je to za blbosť, dávať tam toto? Veď keby bola tam dole nejaká diera, nedostanem sa k tomu. Vonku v tieni 30°C, v lodi asi tisíc a my sa plaholčíme so skrutkami, ktorých bolo v celej tej podlahe asi toľko, koľko litrov nám vytieklo von z Nádrže vody a nafty. Dokelu, Veď to je za trest, takýto jachting… No… a potom sme čistili…

V Leuce sme ostali vegetiť ešte jeden deň lízať si rany. Umývanie dna lode od nafty opätovné skladanie podlahy, tentoraz bez skrutiek, nám dalo poriadne zabrať. Boli sme ale aj bicyklovať a oddychovali sme pred ďalšou plavbou.

Tá sa udiala bez ďalších incidentov. Našťastie to bolo takmer celé s použitím motora a nemali sme vlny. Nič z načatých nádrží sa teda nevylialo, my sme sa tešili hlavne tej nafte. V Brindisi Manželky odleteli domov a my s dievčatami sme si užívali posledné dni na vode v úplnom pohodlí, kým sme sa po dvoch týždňoch neuviazali v Sukošane.

K obrane Navrátilovcov musím uviesť, že do týždňa prišli do Sukošanu s novými, pevnejšími nádržami a bez slova vymenili. Detto upravili podlahu, aby sa dalo rýchlo dostať popod ňu a spojazdnili Bow-thruster. Medzitým mi už pena (z huby) opadla.

Pre Janku jachting neskončil, práve naopak. V decembri 2013, som sa plavil do Karibiku, aby som odtiaľ pokračoval na západ a zahájil plavbu okolo sveta. Na palube okrem mňa, Jožko Novotného, Marty a Petra Kincelovcov bola aj Janka.