Spomienky – JAMISONA, 1. plavba

Na JANATE sme naplávali za dve sezóny, 2001 – 2002 cez tritisíc námorných míľ. Kým prvý rok to bolo oťukávanie na Kornatoch, ostrovoch a marínach neďaleko Zadaru, druhý rok na jar to už začali byť nočné plavby na Vis a s Violkou na Hvar a najmä plavba do Dubrovníka mi utkvela v pamäti. Na spiatočnej plavbe, pred Korčulou nás chytila búrka. Absolútne som nedbal na výstrahu v podobe stále viac tmavej oblohy a ani náhle stíšenie vetra mi nič nevravelo. Iba som začudovane kukal na vrchol sťažňa pod plnými plachtami, ako sa korohva ukazovateľa vetra začína plynule otáčať. A potom to prišlo. Náraz vetra položil sťažeň na hladinu. Violka lietala v kajute a ja som mal čo robiť, aby som nevypadol z lode. Tá sa našťastie otočila proti vetru a narovnala. Nasledovalo sťahovanie plachiet, štart motora a stresujúce dve hodiny, kým sme nedoplávali na mólo v rybárskej dedine ktorej meno si už nepamätám. Úľava na móle bola sprevádzaná slzami, pocitom viny, ospravedlňovaním sa a výčitkami svedomia. Žiadna sranda, ale vynikajúca skúsenosť.

Koniec sezóny, našu heroickú prvú plavbu cez šíre more do Talianska som už opísal. Kto by mal chuť si pozrieť ozajstné amatérske video z tejto plavby, nech sa páči.

https://drive.google.com/file/d/1-6CXh5mnjKwnr_18WYjrhIdgKkNzv2GQ/view?usp=sharing

Po Jadranskej odysei som svoju prvú kajutovú, šesť a pol metra dlhú plachetnicu predal. Cez zimu 2002 – 2003 som pracoval a privyrábal si, ako sa len dalo.

Vo výrobe, v hale Avaryachtu sa medzičasom stavala nová, deväť metrová plachetnica. Môj starší brat Ján na ňu prispel polovicou a tak sme loď nazvali po našich deťoch, Jane, Mišovi, Soni a Natálii – JAMISONA.

Konečne nadišiel čas a v apríli 2003 bola JAMISONA v slovinskom prístave Izola spustená na vodu.

To už bola seriózna plachetnica. Deväť metrov oproti predchádzajúcim šesť a pol bolo riadne cítiť. Vnútri to pôsobilo priestorne, loď nebola predelená na kajuty, bol to jeden priestor. Mohli sa tu vyspať šiesti ľudia. V špici dvaja, po bokoch dvaja a vzadu pod kokpitom, za rebríkom taktiež dvaja.

Naša prvá plavba mala za účel dopraviť loď zo Slovinska do mariny Dalmacija v chorvátskom Sukošane, desať kilometrov pod Zadarom.

Posádku tvoril, ako inak, Stenly a ja a pridal sa aj môj bratranec, Števo – Pišta Porvazník. Sto osemdesiat míľ v príjemnom tempe nám trvalo týždeň a my sme si športové, jarné a studené počasie na prázdnom Jadrane fantasticky užívali. Cez deň to bol občas aj drsný jachting…

Ale mali sme už aj “Spreyhood”, po česky “kočárek”, striešku nad kokpitom, ktorá nás tak trochu chránila pred vlnami spredu. Pri kormidle sme síce boli nechránení proti vetru a vlnám, ale na to sme boli zvyknutí. (Na fotke je maják “Kamenjak”, Južný cíp Istrie)

A tie večery… Varili sme dobroty a klábosili, kým nás nezmohol spánok.

V naších kójach to síce poriadkom nevoňalo, ale o to viac to bolo útulné.

Prihlásil sa aj prvý problém. Odtrhlo sa uchytenie autopilota o kormidelnú páku. Na ostrove Olib sme našli kus plechu, vyvŕtali dieru a problém sme vyriešili.