Spomienky – JAMISONA, jar 2003

Pri kutraní sa vo fotkách a videách z plavieb na JAMISONE, si uvedomujem aké to boli dobré časy. Až cítim výčitky svedomia, že sme si to dosť nevážili. Keby sa dalo, okamžite by som na tej lodi vyrazil na plavby po Jadranskom mori mimo sezóny a znovu objavoval tie úžasné ostrovy, keď jachting spal, či začínal svoj zimný spánok, alebo sa z neho prebúdzal. Tie fantastické etapy, či už niekoľko hodinové, alebo spojené s nočnou plavbou na talianske pobrežie. A tá atmosféra v lodi po plavbe, keď sme boli uviazaní, alebo na bójke, či kotve. Pretekali sme sa vo varení všakovakých dobrôt. Nezabudnem na Pištove palacinky. Mal som pocit, že keď ich robí, drží v rukách čarovný prútik na ich prípravu. Špagety, praženička, polievočky, šalátiky, panvice všehochuti. Netvrdím, že teraz je to inak. Varenie na lodi, či už počas plavby, alebo po plavbe je vždy sviatok.

Jar a leto bolo v znamení priateľov, ako inak horolezcov, jachtárov zo Slovenska som vtedy ešte nepoznal. Hrdo som v lese sťažňov v rôznych jachtárskych prístavoch kukal na ten môj.

Plavil som sa aj s Violkou, mojou ženou. Loď sa pomaly stávala druhým domovom.

Po návrate z večere, či výletu do mesta som sa nevedel vynadívať na ten môj karavan so sťažňom vo večernom osvetlení na móle.

Naša pasarela, teda lávka, po ktorej sme sa dostali z lode na mólo, k nám doslova priplávala. Bolo to v maríne na ostrove Žut niekedy v máji 2003. Boli sme s Violkou, vtedy s trinásťročnou dcérou Jankou a jej kamarátkou tráviť predĺžený víkend na vode. Lávku som ešte nemal poriešenú. Zrazu vidíme ako sa k lodi blížia obe dievčatá nesúc lávku, ktorú našli plávať pri brehu. Okamžite sa chopili príležitosti a vystrojili moju loď. Bola dokonca vybavená latkami proti šmyknutiu sa, tzv. kurací rebrík. Na to, že bola dosť tenká a pod záťažou sa slušne prehýbala, vydržala takmer tri roky. Osudnou sa jej stalo pošmyknutie sa Petra Krivošíka, ktorý sa vracal zo sprchy v maríne a na lávke, ktorá išla dosť strmo dole z móla na loď, mu ustrelili tenisky. Inak, na tu chvíľu nezabudnem. Peťo Krivošík v čistom oblečení do večernej spoločnosti, s teniskami na nohách, pod pazuchou uterák a taštička s večernou toaletnou výbavou, bol práve na polceste medzi mólom a loďou. Odrazu mu obe nohy vyleteli dopredu. Na okamih jeho zadok ostal ničím nepodporovaný visieť vo vzduchu. Vzápätí nakresil pomyslenú kolmicu vzduchom na vodnú plochu. Stred jeho sedacej časti tela zlomil lávku vo dvoje a spolu pokračovali v nabratom kurze. Lávka a tenisky ostali plávať na hladine, Peťo zmizol pod hladinou. Po chvíli sa k nim pridal, keď sa prskajúc a nadávajúc vynoril nad hladinu spolu s jeho hygienickým príslušenstvom. Nezachraňovali sme ho, nemali sme čas. Umierali sme totiž od smiechu. Nech sa páči dokumentácia…

Okrem zabudovaného motora, Yanmar, jednovalec o výkone 10 HP som na JAMISONE používal benzínový dvojtakt Tohatsu s rovnakým výkonom. Motor som si preniesol z JANATY. Mal som tak rezervu, keby sa mi niečo stalo s hlavným motorom. Tá situácia naozaj nastala, ale o tom neskôr.

Počas jedného predĺženého letného víkendu s Violkou a detmi sme sa stali svedkom prekrásnej diskusie. Na plavbe späť z ostrova Vis sme sa zastavili v marine Frapa v Rogoznici. Pred ďalšou plavbou sme sedeli v reštaurácii v marine na rannej kávičke. Moju pozornosť zaujala konverzácia asi o tri stoly ďalej. Dve slečny a jeden mladý muž tam viedli veľmi hlučnú, vášnivú konverzáciu, inými slovami, strašne sa hádali a boli teda poriadne opití. Nieže by mi ich ranný, povážený stav nebol cudzí, veď pritrafí sa. Vlastne hádal sa iba chalaň s dievčinou, ostatná účastkyňa tohto vášnivého rozhovoru si vzala oddychový čas s hlavou položenou na stole. Bolo to utorkové ráno a teda stred turnusu (od soboty do soboty) prenajímania lodí. Po chvíli sa prebrala oddychujúca členka tejto trojice. Chvíľu ostrila a potom sa zapojila do debaty s výkrikom: “Já vám řeknu proč jsme nevypluli!”

Do dnešného dňa rád spomínam na túto príhodu. Vôbec nie s pohoršením, naopak s radostným konštatovaním v kombinácii s vlastnou skúsenosťou, že niekedy je radosť z dlho očakávaného dobrodružstva tak veľká, že sa v rámci akejsi eufórie vlastne premešká. Ale veď, ako som sa zasmial na jednom z vtipov, ktoré kolujú na sociálnych sieťach: Žiaden dobrý príbeh sa nezačína slovami “Keď som raz jedol šalát…”

Nadišiel čas na ďalší solídny trip. V koncom mája 2003 sme sa spolu s Jožkom Novotným, Stenlym Zelenským a Jožkom Lučeničom opäť vybrali cez veľkú mláku. Vyplávali sme zo Sukošanu a po odhlásení sa z krajiny v Sali, na Dugom Otoku sme plávali naprieč Jadranom do Ancony. Ono to nie je ďaleko. Do Sali desať a odtiaľ do Ancony osemdesiat míľ. Odtiaľ sme pokračovali na dosiaľ nami neobjavené ostrovy Tremiti, naspäť na Vis a do Sukošanu. Celá plavba vyzerala takto:

Stenlyho predstavovať nemusím. Na fotke je za mlada, v danom okamihu sútreďujúc sa na náročnú poobedňajšiu službu.

S Jožkom Novotným sme sa poznali od roku 1983, kedy sme spolu liezli v zime v Dolomitoch v masíve hory Civetta, po ktorej som pomenoval ďalšie dve moje plachetnice. Po dvadsiatich rokoch sa z Jožka, tak ako zo Stenlyho a mňa stali z horolezcov jachtári.

Posledný člen posádky, Jožko Lučenič bol fantastický človek a dobrý priateľ, s ktorým som bol veľa krát na spoločnom lane. Teraz si skúsil jachting.

Jožko tragicky zahynul v roku 2014. Správa o jeho smrti ma zastihla, keď som sa nachádzal v Tichom oceáne.

Plavba do Ancony prebehla plynulo, pamätám si, že sme boli na plachtách. Rušný prístav Ancony, kde sme ráno pristáli, nás odradil od dlhšieho pobytu.

Zaklopanie na dvere búdky, v ktorej bol policajt, jeho letmý pohľad na naše pasy a loď uviazanú neďaleko, mávnutie rukou, kávička v neďalekej kaviarni a pokračovali sme kurzom juhovýchod popri talianskom pobreží na 120 míľ vzdialené ostrovy Tremiti pri garganskom výbežku.

O tridsať hodín neskôr, k večeru sme objavili neskutočne krásne talianske ostrovy súostrovie Tremiti.

Bolo to ako objavenie raja. Piesočnaté pláže na jednom ostrove a na ďalšom benediktínske opátstvo. Trochu z Wikipédie (našiel som iba češtinu):

“Tremitské ostrovy (Isola Tremiti) je skupina šesti ostrůvků v Jaderském moři, ležící asi 20 km severně od poloostrova Gargano. Souostroví je součástí Itálie (oblast Apulie). Tremitské ostrovy mají celkovou rozlohu 3,13 km² a v roce 2010 na nich žilo 486 obyvatel. V antických dobách se souostroví jmenovalo Diomédovy ostrovy podle hrdiny trojské války Dioméda, který je údajně pohřben na ostrově San Nicola. Současný název znamená doslova chvějící se ostrovy a pochází od častých zemětřesení. Na ostrovech byla ve vyhnanství Julie mladší, k internaci politických vězňů sloužily i v novověku (bojovníci za nezávislost Libye nebo odpůrci Mussoliniho; na ostrově San Domino byli drženi v izolaci homosexuálové^[2]). V roce 1989 bylo souostroví prohlášeno mořskou biosférickou rezervací. Tremity navštíví ročně asi sto tisíc turistů, které láká čisté moře vhodné pro potápění i historické památky (benediktinské opatství Santa Maria de Mare založené v 8. století).”

Nebolo treba ani kotviť. Keď sme sa blížili k ostrovom, medzi San Dominom a San Nicolou sme objavili uväzovacie bóje, a uviazali sa o jednu z nich.

Vytiahli sme naše, pre plachetnicu nezvyčajné dingi (nafukovací čln)

a po dvojiciach sme vyrazili do impozantného kláštoru čnejúceho sa nad našimi hlavami.

Na ostrovoch sme strávili celý nasledujúci deň. Výlety na breh a kávičky v miestnych kaviarniach, kúpanie sa a varenie dobrôt. Okolo idúci rybári nás prívetivo zdravili so svojím bongiorno a bonasera. Nikto sa nedivil, že sme tam uviazaní, na niekoho bójke.

Po dvoch nociach na Tremitoch sme pokračovali na ostrov Vis, už opäť v chorvátskych vodách. Po prihlásení sa v meste Vis (žltá línia)