Niekedy na jar 2003, ani neviem kde, tuším to bolo pred nejakým obchodným domom v Bratislave, akýsi chlapík ponúkal skladacie bicykle. Upútalo ma, že rozmery kolies sú 26″. Prehadzovače Shimano, kotúčové brzdy, skrátka horský bicykel. A skladací. To by sa mi hodilo na loď. Od myšlienky po čin prebehlo asi tridsať sekúnd a do týždňa mi bicykle prišli.

A že to bola jedinečná kúpa. Bicykle boli odvtedy na každej mojej lodi a podnikol som na nich, či už sám, alebo vo dvojici seriózne túry. Dožili sa aj svojho naloženia na Civettu II, keď som vyplával okolo sveta. Jeden z nich skončil svoju púť v Austrálii, keď, našťastie nie pri jazde, ale pri vkladaní do úzkeho, na ten účel určeného priestoru pre bicykle v lodi, praskli na jednom z nich vidly. Keď mi pri návšteve obchodu s bicyklami mi miestny chlapík ukázal trhliny na kostre bicykla, rovno som ho nechal tam. Ale ten druhý oboplával svet, vrátil sa do Gibraltaru a do Grécka. Vzal som ho domov, urobil generálku a dodnes žije a je v poriadku. Mám ho teraz doma a často sa teší sa môjmu záujmu.

Letné mesiace, júl a august 2003 boli v znamení plavieb s Viokou a deťmi. v znamení poznávania nových chorvátskych ostrovov a neuveriteľne krásneho bicyklovania po okolí.

Mojou obľúbenou štrekou bola okružná, štyridsať dva kilometrov dlhá jazda na ostrove Vis. Prekrásny výhľad z vrcholu na neďaleký ostrov Biševo patril k mojím topkám.

A nielen ten

K tomu všetkému pobyt v zátokách, marinach, príprava jedla…

No… nádherné leto ubehlo a prišiel september. A s ním trip, o ktorom som rozmýšľaľ už od plavby v Grécku. Malý krok pre oceánskeho jachtára, ale veľký krok pre mňa. 640 míľ vzdialená Malta.

Bolo to niekedy v strede septembra 2003 (presný dátum opäť neviem) kedy sme v trojici vyplávali z mariny Dalmacija v Sukošane. Pišta Porvazník, Jožko Novotný a ja.

Po odhlásení sa na colnici v Sali na ostrove Dugi Otok

sme chceli priamo plávať do Brindisi. Minuli sme maják na ostrove Sestrica vedľa národného parku Kornati a zamierili na otvorené more.

Skôr ako sme mohli nabrať kurz na Brindisi, zlomilo sa uchytenie držiaka autopilota. To sa nám tá plavba pekne rozbieha. Pomaly so zvykám na nutnosť pravidelného venovania sa rôznym častiam lode. Sme traja, pri kormidle by sme sa vedeli prestriedať. Ale pohodlie ktoré zaručuje štvrtý člen posádky-autopilot je dobrý dôvod urobiť ešte jedno pristátie v Komiži na ostrove Vis a pokúsiť sa tam níjsť niekoho, kto nám uchytenie opraví.

Mali sme úspech. V Komiži sme sa zdržali tri hodinky. Miestny krčmár nám dal tip a už za chvíľu sme už klopali na dvere neďalekej dielne. Po zameraní a vyrobení nového uchytenia nám ho ochotný majster svojho remesla namontoval na loď.

Keďže sme vlastne po odhlásení sa v Sali pristáli v Komiži na Vise nelegálne, pratali sme sa čo najrýchlejšie preč.

Ďalšie dva dni ubehli a opäť sme raz boli v Brindisi. Plavba bola daždivá, s čerstvým vetrom, ale verili sme si. Boli sme odhodlaní ísť aj do toho najväčšieho pekla. Pravda, vtedy sme ešte netušili, že Jadran dokáže urobiť naozaj poriadne peklo, ako mi skúsenosť budúcich rokov neraz ukázala.

Brindisi opäť nesklamalo, deň ktorý sme tam strávili mal všetky atribúty talianskej atmosféry.

Po dni oddychu sme pokračovali do dosiaľ nami neobjavených morí. Naším cieľom bola dvesto míľ vzdialená marina Rocella Ionica v Kalábrii. Odtiaľ nám na Maltu ostávalo ďalších sto sedemdesiat míľ.

Minuli sme Otranto, južný cíp päty talianskej čižmy, kde je malebná marina Santa Maria di Leuca, ktorú som spoznal o rok neskôr. Plavba bola striedavo s vetrom a na motore, proste taká pohodička. Kecali sme somariny, varili a skúšali čosi vytiahnuť z vody, bez úspechu. Ten ale prišiel o deň a pol neskôr, keď sme už prekrižovali Golfo di Raranto – Tarantský záliv. Ráno, asi dvadsať míľ pred marinou sa vlasec napol a na lodi sme mali krásny úlovok.

Opäť to bola obrovská radosť. Tentokrát sa to celé udialo menej krvavo ako naposledy. Už som použil nôž. O chutné raňajky bolo postarané a to sme sa už blížili k miestu pristátia. Pred marínou sme zažili neobyčajný úkaz, to som videl prvýkrát v živote. Priznám sa, dodnes neviem či to boli prúdy, či niečo iné. Hladina mala dve farby. najprv som si myslel, že to bude hĺbkou, ale pri prekročení tmavomodrej na svetlo modrú hladinu hĺbkomer ukazoval rovnako. Odvtedy som tam bol viackrát, ale tento jav som už nezaznamenal.

Možno mi niekto raz tento úkaz vysvetlí. Priznám sa ja som na neho zabudol, aj vplyvom neustáleho pribúdania nových zážitkov. Keď sa teraz hrabem v starých fotkách, rozpamätal som sa.

To sme už vchádzali do maríny Rocella Ionica v Kalábrii a za chvíľu sme už boli uviazaní.

V maríne nie je recepcia. Tabuľka na móle nás informuje, že máme navštíviť budovu carabinierov hneď vedľa prístavu. Tam vyplňujem formulár a dozvedám sa, že prvé dva dni v marine sú bez poplatku. To žasnem. Neskôr mi jeden nemec, ktorý je uviazaný neďaleko nás dáva vysvetlenie. Prístav nemá štatút mariny, niektoré veci su nedokončené. Týka sa to aj vstupu, kde prúdy neustále naplavujú piesok a treba ho pravidelne bagrovať.

Pravda. Hĺbku sme evidovali iba dva metre a pri našom ponore 1,7 metra pri majáku na vlnolame môj pohľad osciloval medzi hĺbkomerom a vstupným koridorom. Nemal som čas ani sa bližšie pozrieť na vrak plachetnice na pláži.

Ihneď po prihlásení sme s Pištom vytiahli bicykle a vyštartovali na prieskum okolia. Prvá zástavka bola pár stro metrov od lode.

Až o rok neskôr som sa dozvedel o smutnom osude tejto kedysi prekrásnej lode. Počasie nebolo ideálne, fúkal juh, ktorého dôsledkom boli slušne veľké vlny na pláži. Na lodi krátko pred pristátím vysadil motor. Keďže vstup do maríny je naozaj nepríjemný a blízko pláže, loď sa na plachtách pokúsila vplávať do mariny. Posádka sa pokúsila dostať dnu od západu, aby nemuseli manévrovať s plachtami v poslednom okamihu. Zle si to spočítali, a vlny ich hodili na breh. Proces úplnej straty lode bol nevratný. Pohľad na prekrásnu loď odsúdenú na zánik ma naplnil smútkom. Až do roku 2009 som marinu v malebnej dedinke Rocella Ionica navšetevoval takmer každý rok. A každý rok som pozoroval ako loď pomaly mizne zo zemského povrchu. Fotky tohto smutného procesu budem ešte uverejňovať.

Po obhliadke vraku sme vyrazili do okolitých kopcov a na loď sme sa vrátili až poobede. Bola to taká nádhera, že sa nám nechcelo vracať sa späť.

Bežnou súčasťou nášho bytia na lodi sa okrem varenia, upratovania, (to sme sa zas veľmi nepretrhli), údržby a opráv, stalo aj pranie (to sme sa tiež moc nenarobili).

V marine je aj vychýrená miestna pizzeria. K večeru je parkovisko takmer plné. Napriek tomu sme miesto našli a dopriali sme si túto taliansku špecialitu. Každý z nás si dal pol metra pizze. Nekecám. Piza nemala okrúhly, ale obdĺžnikový tvar. Podávala sa na dreve, v ponuke boli veľkosti pol metra a jeden meter. Podľa toho aj drevo bolo rovnako veľké. Videli sme talianske rodinky vedľa nás, ako sa šťastne napchávajú práve tým jedným metrom, deliac si to medzi sebou.

Necelých 24 hodín po príchode sme už mastili ďalej. Kurz Malta, Valetta. Pred nami bolo sto sedemdesiat míľ. Večer sme už videli zapadať slnko nad Sicíliou

a ďalší večer to bol už západ slnka, nad Maltou, kde sme sa uviazali v marine v hlavnom meste Valetta.

Počas tejto etapy sme oslávili okrúhle číslo na JAMISONE.

Krása. V apríli sme položili loď na vodu a po pol roku máme 3000 míľ. Nezaháľali sme. Už sme praví morskí vlci!

V marine vo Valette sme boli dva plné dni, teda tri noci. Prešli sme mesto a celý ostrov. Ja s Pištom na bicykli, Jožko si požičal moped. A užívali sme si to. Trochu nás občas motalo, na malte sa jazdí vľavo, ale zanedlho sme si zvykli.

Vo Valette bolo neúrekom túlavých psov. Neboli agresívni a dokonca sa väčšinou mali k svetu. Dozvedeli sme sa, že ešte donedávna ich bolo oveľa viac. Keďže situácia začala byť neúnosná, všetkých psov odchytili, sterilizovali a opäť vypustili do ulíc. Psia populácia sa zmenšovala. A naozaj. Do Valetty som ešte raz priplával v roku 2008. Veľa túlavých psov som nevidel.

Prišiel čas odchodu. Keďže po odhlásení sa sme museli ostrov opustiť do 24 hodín, využili sme toho a ešte sme prespali na kotve v prekrásnej zátoke na severozápadnom cípe Malty. (červená línia). Ten deň bol za odmenu. A potom sme sa vydali na spiatočnú plavbu. (žltá línia)

Keďže sme boli chtiví poznávania nových destinácií, na plavbe do Brindisi sme sa zastavili v La Castella, na začiatku Tarantského zálivu.

Dvesto dvadsať míľ do La Castelly nám trvalo dva dni.

Už sa budem opäť opakovať. Atmosféra rybárskeho prístavu, kľud v dedinke a neďaleký hrad… nádhera. Taliansko milujem už od mojich horolezeckých čias, kedy som chodieval v osemdesiatych rokoch loziť do Dolomitov. Plavby v talianských vodách po dvadsiatich rokoch ma len utvrdili v presvedčení, že sa musím naučiť spevavú reč talianov. V roku 2008 som s učením naozaj začal a dnes viem slušne komunikovať.

Po noci oddychu sme nabrali kurz na Brindisi..

Boli sme naozaj celý čas rozbehnutí. Plavba, pristátie, okukanie okolia, bivykel, opäť plavba. Ale únavu sme necítili, tešili sme sa na všetko, čo malo prísť. Ale… Keď sme po preplávaní Tarantského zálivu v pohodovom počasí a plavbe

preplávali okolo päty talianskej čižmy, Santa Maria di Leuca a vošli do vôd Jadranského mora, dostal som od Jadranu prvú príučku. Lejak, protivietor do Brindisi celých sedemdesiat míľ. Napredovali sme hádam priemernou rýchlosťou tri uzly, a dokázali sme to iba s pomocou motora, ktorý pomáhal plachtám. Nech sme to skúšali iba na plachtách akokoľvek, stúpanie bolo strašne slabé.

Ráno, pred Brindisi sa vyčasilo. Pokazil sa nám autopilot a ako sme pri rozobratí zistili, cez opotrebované tesnenie sa dnu dostala voda.

Podarilo sa nám to spojazdniť. Natvrdo sme to opláchli sladkou vodou, vysušili na slnku a išlo. Pravda, na konci plavby, pred Sukošanom autopilot definitívne dožil. To bola ďalšia skúsenosť. Odvtedy som zistil, že autopilot na pínu veľa nevydrží. Okrem Raymarine som naposledy, pred rokom skúsil aj Simrad. Bol oveľa citlivejší, lepšie pracoval. Ale mal životnosť okolo päťsto hodín. pre upresnenie, pínový autopilot používam v spojení s Windpilotom.

Pred Brindisi more ožívalo. Nielen nad hladinou, ale aj pod ňou…

Asi míľu pred prístavom sa udiala príhoda, na ktorú nikdy nezabudnem. Rád o nej rozprávam a smejem sa, ale bolo to naozaj vážne.

Pri vstupe do prístavu funguje systém separovanej plavby. Pre veľké lode na juh a na sever. My sme boli mimo plavebnej dráhy, sklonení nad krásnym tuniakom, ktorého sme pred nedávnom vylovili. Z nadšenia nás vyrušil zvuk lodnej sirény. Pri pohľade smerom ku zvuku mi stuhla krv. Kúsok od nás bol obrovská, zväčšujúca sa prova veľkého trajektu. Dodnes si myslím, že tam nemal byť. Mal byť, mal byť v plavebnej dráhe pre neho určenej. Ale… bol tam. A strašne rýchlo sa približoval. Do tretice “a”, A urobil som manéver, ktorý som nemal urobiť. Okamžite som otočil loď o 180 °. Už keď som manéver dokončoval, uvedomil som si, akú sprostosť som spravil. Trajekt samozrejme vedel o nás a namieril si to dosť tesne za našu kormu. No a tým, že som to otočil, som mu vbehol “pod kolesá”. Aj keď mi stiahlo všetky otvory v tele, vedel som, že ďalší úhybný manéver už nesmiem spraviť. Všetci traja sme so spadnutou sánkou pozorovali, ako sa trajekt nakláňa na bok, keď musel stočiť kormidlo ostro doľava. Myslím si, že na lodi museli ľudia padať zo stoličiek. Nad obrovskou železnou stenou nad našimi hlavami sa z okna vynorila hlava a ruka v kapitánskej čiapke a uniforme. Vystretú ruku s druhou rukou v predlaktí rozumie každý, aj ten, čo nepozná posunkovú reč. Sprievodný komentár z hlavy nepotreboval preklad. Uff… To bolo hádam desať metrov. Trajekt nás nakoniec šťastne minul a my sme začali opäť dýchať.

Jožko Novotný mi dlho nevedel zabudnúť nezvládnutú reakciu a pri každom stretnutí mi ju pripomínal. No… stalo sa, okrem pribudnutia šedivých vlasov, ktorých mám dnes naozaj dostatok (ktovie či od jachtingu?) to bola aj poučná skúsenosť.

Opäť deň v Brindisi spojený s praním spodného prádla, ktoré sa zašpinilo počas príhody s trajektom. Do materskej mariny Dalmacija v Sukošane sa už nič nepritrafilo a po prihlásení sa na ostrove Lastovo,

kde som pomaly začínal byť ako doma a uviazaní sa v Sukošane sme sedeliv aute a plní zážitkov sme sa viezli po troch týždňoch a 1500 preplávaných míľach domov. Nastal opäť čas plánovania…