V septembri 2002 som dostal od nemeckej posádky trimaranu na ostrove Lastovo chrobáka do hlavy. Kým ja som sa vtedy chválil, že sme na našej šesť a pol metrovej kocábke prišli až z ďalekého Talianska, oni ma zaklincovali Gréckom.

Neuplynul ešte ani rok a my sme v júni 2003 stáli na móle v Sukošane s nakúpenými zásobami pripravení vyplávať cez Jadranské more do Jónskeho, až na ďaleké Korfu.

Najprv sme museli opraviť hliníkový profil rollrefu. Ten sa v bubne prešmykoval. Nemali sme žiaden návod, ale po rozobraní sme pochopili princíp. Poškodenú časť profilu sme odpílili a skrátený kus sme spojili so zvyškom profilu nitmi. Olalá, ono to fungovalo!

Už na vode, pri ukladaní zásob Stenly s hrôzou zistil, že nemáme soľ. Môj návrh, že soli je dookola dosť, stačí naliať do hrnca a pod plameňom nechat vodu vypariť sa, neprešiel. Vlastne, bola to somarina. Tak sme v dedinke Sv. Filip a Jakov, medzi Sukošanom a Biogradom, zastali na móle, a Stenly vyrazil do obchodu. Ako to už býva, okrem soli prišiel s plnou taškou, lebo v obchode ho ešte napadla kopa vecí. No… hádam zjeme, veď plánujeme byť na vode dva týždne.

Prvá noc na vode nepriniesla nič nové. Pohľadnicový západ slnka a občasné vyhýbanie sa rybárskym lodiam, ktoré sa navečer vyrojili z prístavov.

Na druhý deň na obed sme po preplávaní sto desať míľ už boli na ostrove Lastovo. Natankovali sme plnú a čakali na colníkov. K mólu prišiel chlapík a po chvíli čumákania vraví: ˇHoši, máte krásnou loď.” Po chvíli sa dozvedáme, že je z chartrovanej plachetnice, asi päťdesiat metrov od nás. “Vy máte väčšiu”, vravím. “To jo, ale táhle je vaše a je supr vybavená”. Zjavne naráža na radar, veterný generátor a solárny panel. Napĺňa ma hrdosť. “Kam plujete? Dubrovník, nebo Split?” Nadýchnem sa, dám si načas a s oceľovým pohľadom neohrozeného hrdinu vravím: “Grécko”. Chlapík na chvíľu onemie a potom vraví: “To je nádhera, to vám závidím. Hned bych jel s váma”.

Jeho entuziasmus by som chcel zdieľať. Veď nás čakajú celé tri dni na vode. Do Brindisi to máme stoštyridsať míľ a odtiaľ na Korfu sto dvadsať. Pravda, chceli sme mať medzistátie na ostrove Ericousa severne od Korfu, kde by sme vstúpili do gréckych teritoriálnych vôd. Mám malú dušičku. Ale čo, veď plný rešpektu som bol aj pred rokom pri prvej plavbe cez Jadran. Vlastne pri každej novej preplavbe a tu som. (šípka ukazuje na prístav Brindisi)

Dátumy nemám poznačené, iba z priečinkov, kde sú uložené fotky viem, že boli urobené v júni 2003. Preto presný dátum neuvádzam. Viem ale, že keď sme na obed vyplávali z Lastova, na druhý deň k večeru sme prišli do Brindisi. Ráno, pri východe slnka sme sa dosť čudovali divnému slnku, ktoré vychádzalo nad horizont.

Čo to je? Mesiac? Nejaký je divný a vôbec nemá byť tam. Po chvíli nám trklo. Zatmenie slnka. Kokso, tak toto na mori hocikto nevidí. Teraz sme ešte ostrieľanejší námorníci.

Krátko pred Brindisi kukám na počítač míľ a rýchlo fotím. No pekne, tak už mám na JAMISONE “najazdených” tisíc míľ a nie hocikade. Cez Jadran.

K večeru plávame už okolo nám známeho majáku na vlnolame pri vstupe do prístavu Brindisi.

Plávame popod Madonou strážiacou prístav

a uväzujeme sa na mestskom móle.

S prihlasovaním sa do Talianska si ťažkú hlavu nerobíme, veď kuknúť na naše pasy a mávnuť rukou dokážeme aj my. Hrdo vyťahujeme na sťažeň taliansku zástavu.

Po prespaní na móle sme na ďalší deň ráno vyrazili, kurz ostrov Erikousa vzdialený z Brindisi na Erikousu deväťdesiat míľ.

Ďalší západ slnka a noc na mori

a ráno akoby sme sa prebudili no iného sveta. Najprv v sa z jemnej hmly nad hladinou míľu pred ostrovom vynoril rybársky čln. Už pohľad na neho nás uistil, že sme v inej krajine.

Ejej! Hĺbka nám začala prudko klesať. Rýchlo sme to zvrtli doprava a juhozápadný výbežok ostrova sme obišli veľkým oblúkom. Otvorila sa nám rozľahlá zátoka a spustili sme kotvu.

Neveriacky sa obzeráme. Ak existuje raj, musí vyzerať takto. “Božský” kľud, nádherné scenérie ostrova a takto čistú vodu vidím prvýkrát v živote. To si okamžite žiada skok do vody.

Ako vo sne fúkame člnok a veslujeme ku brehu. Prechádzame sa po okolí a nevieme sa vynadívať. Toto je naša odmena, toto je za našu odvahu.

Táto fotka je archívna. Na mieste rybárskeho prístavu a kotviska je dnes nová, útulná marina.

Po noci strávenej na tomto malebnom mieste, kde som sa vždy rád vrátil, sme pokračovali na Ostrov Korfu, do tridsať míľ vzdialenej mariny Gouvia.

Fúkalo jemne zozadu. Na plachty to nebolo, motor sme nechceli štartovať, tak sme sa odhodlali použiť našu novú, tajnú zbraň.

Prvýkrát v živote som mal na lodi vytiahnutý spinaker. Mal som z toho obavy, ale loď krásne plachtila celých dvadsať míľ až po úžinu medzi Korfu a Albánskym pobrežím. V úžine, ktorá je široká v najúžšom mieste iba jednu míľu a hranica medzi Gréckom a Albánskom ide v jej strede sme si museli dať pozor, aby sme nevplávali do Albánskych teritoriálnych vôd. Číhajúce hliadkové člny čakali iba na to. Asi by nás s krikom zahnali do Gréckych vôd, ale už vtedy sa vo mne rodila dnes už solídne vyvinutá paranoja a stret som radšej neriskoval. Albánske pobrežie plné bunkrov aj tak vôbec nepôsobilo prívetivo.

Onedlho sme boli uviazaní v maríne Gouvia na Korfu a hrdo sme vztýčili na sťažeň grécku vlajku.

Návšteva polície, prihlásenie sa v maríne, zaplatenie troch nocí a dovolenka sa začala. Najprv ale… poslednú noc nám prestalo svietiť červené navigačné svetlo. Po rozobratí sa nebolo treba hľadať chybu.

Návšteva jachtárskeho obchodu v marine, nákup, montáž nového svetla a problém bol vyriešený. Opäť som bol skúsenejší o jednu opravu. Nasledujúce dva dni boli neskutočne opojné. Korfu je bežná destinácia pre turistov, ale tým, že my sme sa tam doplavili, malo to pre nás omnoho väčšiu hodnotu. Prenajali sme si auto na dva dni a obehli ostrov.

S Pištom sme na 917 metrov vysoký najvyšší vrch ostrova s vybicyklovali a Stenly tam po nás prišiel autom.

Navštívili sme známe turistické stredisko Sidari s pieskovcovými útesmi.

V nadšení sme fotili všetko, čo sa nám zdalo pekné, keď nás nikto nevidel, trhali sme citrusové citrusové plody a neodpustili sme si kúpanie sa v bazéne miestnej reštiky.

Ešte nádherný západ slnka v kurze, ktorým sme sa mali na ďalší deň plaviť a dva dni plné radosti boli za nami.

Ráno nasledujúceho dňa sme sa boli odhlásiť z krajiny, odviazali sa z mariny Gouvia a vydali sme sa na dvesto štyridsať míľ dlhú plavbu. Rozhodli sme sa plávať priamo na Chorvátsky ostrov Lastovo. Odtiaľ ešte sto desať míľ do Sukošanu. Ak by vydalo počasie, plánovali sme prestávku na Hvare. (žltá línia)

Poobede sme už nechali za sebou Erikousu a držiac sa v dostatočnej vzdialenosti od Albánskeho pobrežia sme nabrali kurz severozápad. Nefúkalo, boli sme na motore. Vlastne ono takmer nefúkalo nasledujúce štyri dni, tak sme si plavbu v kľude, za vrčania motora užívali.

Na nákladné lode sme si už zvykli, stali sa bežnou súčasťou našej plavby.

No a po západe slnka to prišlo, ďalšia, tentokrát fantastická skúsenosť.

Ešte v Chorvátsku sme si kúpili rybárske náčinie. Na drevenom ručnom navijaku bolo sto metrov silonového vlasca, posledných dvadsať metrov malé olovká a na konci návnada, imitácia krevety. ťahali sme to za loďou každý večer, zatiaľ bez úspechu. No a zrazu sa nám zdalo, že pri vyťahovaní celého toho zariadenia vlasec kladie silný odpor. Nasledujúce minúty boli poriadne euforické.

Jačali sme od radosti, tomuto sme nemohli uveriť. Ono to naozaj funguje!!! Čo potom nasledovalo, pripomínalo krvavý kúpeľ. Nemal som žiadnu skúsenosť so zabíjaním ryby. Naposledy sme s kamarátmi chytali ryby v potoku na východe Slovenska. To som mal tak dvanásť rokov. Vtedy sme ich zabíjali úderom ploského kameňa do hlavy. A boli borci, ktorí to dokázali jediným úderom. Čerpajúc zo skúsenosti z mladosti a keďže som nemal pri sebe ten ploskáč, vzal som kladivo. Ale tuniak sa metal, mal tuhý život. Takže tých úderov bolo niekoľko a keby nás v tom okamihu prepadla pobrežná stráž, určite by nás zavreli pre podozrenie za vraždu.

Tuniaka sme očistili, palubu sme umyli a plávali s použitím motora počas jasnej mesačnej noci, vstrebávajúc nový zážitok.

Na ďalší deň sme pripravili steaky, dali ich do pácu a dožičili si pravý námornícky obed.

Pri príprave sa udialo čosi, čo nechcem opomenúť. Všetci traja sme boli v kokpite so sklonenými hlavami, pripravujúc rybu. More bolo takmer ako olej. Zrazu asi päť metrov od nášho pravoboku sa objavil ľavobok rybárskej lode. V nemom úžase sme hľadeli na loď ktorá plávala oproti nám a mimula nás v tesnej vzdialenosti. Najprv som si myslel, že chlap pri kormidle rybárskej lode išiel okolo nás naschvál tak tesne, aby nám dal príučku, že nesledujeme hladinu. Ale pohľad cez ďalekohľad na prázdnu palubu nám dal dôvod na zamyslenie. Na dohľad nikde nikoho a dve lode, kde nikto nesleduje okolie, idúc oproti sebe sa minú vo vzdialenosti päť metrov. Nechcem vedieť, ako by sa vyvíjala moja jachrárska kariéra, keby sme do seba narazili. No… mali sme šťastie, bolo to naozaj o chlp.

Zvyšok plavby sme poozorovali delfíny a trochu aj plachtili.

Po prihlásení sa do chorvátskych vôd sme si predsa len dožičili nerušený spánok na Hvare.

Stenly kúpil cigary a na plavbe do Sukošanu sme si užívali víťazný pocit skúsených jachtárov, ktorí mali za sebou ďalekú plavbu.

V našich očiach to bola naozaj poriadna štreka. Naplávali sme približne sedemsto päťdesiat míľ a po päťnástich dňoch sme boli opäť v Sukošane.

Bola to jedinečná plavba, plná nových zážitkov a skúseností. Do svojej zbierky vlajok som pridal tretiu, Grécku. Ale hlavou mi začala víriť ďalšia výzva. Bolo by prekrásne vydať sa na Maltu…