Rok 2005 zhrniem do jedného článku. Niežeby nebolo o čom písať, zopár plavieb, opäť do Talianska sa udialo. Grécko sme tento rok vynechali, nevydalo. Plavby na kávičku do Talianska a po chorvátskych ostrovoch, kde sme už aj začali liezť, dovolenka so ženou a rodinou bohato vyplnili mesiace strávené na lodi.

Apríl a máj to boli plavby v Jadrane, či už s partiou, alebo so ženou.

kto pozná Kornati a Dugi Otok vie, že pobyt tam stojí za fotku. Vlastne všade v Chorvátsku. Toto je z Dugiho Otoku, zátoka Veli Rat.

A tie večery…

Na takúto kávičku malo naozaj zmysel plaviť sa až do Talianska.

Tentokrát to bolo v júni. Ako inak, Tremiti pri talianskom Gargane s Ivanom Žáčikom a Stenlym Zelenským.

Predpoveď vetra na spiatočnú plavbu bola výzva. Malo fúkať 30 uzlov juhovýchod. Aj sme rozmýšľali či nepočkať. Táto plavba sa ale tiež uskutočnila cez predĺžený víkend a na pondelok sme už mali všetci povinnosti. Malo by nám fúkať z pravého zadoboku, takže silnejší vietor by nemal byť problém. Tak sme sa v sobotu ráno odviazali z bezpečia rybárskej bóje a vyrazili. Tá plavba stála za to.

Krátko po vyplávaní začalo fúkať a neprestalo, kým sme neboli za ostrovom Žirje, medzi ďalšími chorvátskymi ostrovmi. Na konci tohto videa čosi zapiští. Pýtam sa Stenlyho, čo to bolo. “Prešli sme psa” pohotovo odpovedal. V kokpite bola karimatka a keď sa Stenly na nej s teniskou pootočil, zapišťala. Zmysel pre humor nám nechýbal. Pri západe slnka sa Ivan spýtal, kam sa schováme na noc. “Do lode”, odpovedám. Bol to super jachtársky deň a noc, kedy sme sa prestriedali vždy dvaja v kokpite, keby čosi a jeden driemal v lodi.

Do Sukošanu sme prišli v poriadku a stihli sme byť v práci v pondelok ráno. Ale než sme nastúpili do auta našli sme problém na kormidle.

Tých takmer 10 tisíc míľ, čo sme s loďou za tri roky naplávali si vyžiadalo daň. Toto by sa ale nemalo stávať, to je jednoznačne konštrukčná chyba. Hneď v pondelok sa som do Avaryachtu poslal fotky a zavolal im. Nasledoval proces sypania si popola na hlavu a o dva týždne, keď som išiel znovu na loď mal som so sebou nové kormidlové teleso. V Brne sa zachovali ako sa patrí.

V júli opäť predĺžený víkend, tentokrát iba na bójke v národnom parku Kornati.

Síce sme neplávali, ale nenudili sme sa. Na ostrove označenom šípkou sme liezli na 60 metrové útesy na južnej strane ostrova Bolo tam dosť príležitostí.

Za loďou sme ťahali tri a pol metra dlhý motorový čln. Loď bola dva dni na bójke v jednej zo zátok ostrova Kornat a Jožko Novotný

nám robil taxikára pod útesy ostrova týčiace sa kolmo rovno z vody a po dolezení nás na druhej strane nás naložil a odviezol do nášho základného tábora na vode.

Po dovolenke s rodinou a este jednou plavbou na kávičku do Talianska sme v októbri 2005 podnikli poslednú plavbu nielen v tejto sezóne, ale aj celkovo. A opäť predĺžený víkend so Stenlym Zelenským, Petrom Krivošíkom a Jožkom Lahkovičom.

Plávali sme na ostrov Biševo, hneď vedľa ostrova Vis, kde sme sa na miestnom móle uviazali na dve noci.

Na ostrove je turistická atrakcia, “Modra špilja”, modrá jaskyňa a neďaleko sú útesy, kde sme si opäť zaliezli nad morom.

V sobotu ráno sme sa odrazili od móla a v nedeľu pred obedom sme sedeli v aute a večer už boli doma.

Bola to víkend dobrej nálady, super plavby, parádneho lezenia a samozrejme varenia našich špecialít. Korunu príbehu nasadil Peťo, keď sa idúc zo sprchy šmykol na lávke do lodi a prelomil ju po troch rokoch jej používania. Túto príhodu som opísal v úvode príbehu JAMISONY.

Touto poslednou jazdou sa príbeh tejto nádhernej lodi v mojich rukách dopísal. Na jar 2006 si loď v Sukošane prevzal Miro Majerník. Dobrý priateľ, ktorý mi veľmi pomohol s mojou prvou knihou “Oboplával som svet” a poslednou, “Plývam na svojích snoch”. Loď dostala nové meno “MAJESTA”, podľa jeho syna Štefana Majerníka. Zažil s ňou desať nádherných rokov v Jadranskom mori a napísal o tom aj pekný príbeh v knihe “Záhadná tuláčka”, ktorá je dostupná v kníhkupectvách. Miro nedávno loď predal a čo som počul, jej sťažeň je stále vidieť na Jadrane.

Ďakujem tejto lodi, nádhernej JAMISONE, na ktorej som naplával cez 10 tisíc námorných míľ. Vďaka patrí Violke, rodine a všetkým, ktorí boli v článkoch spomenutí. Úžasní priatelia.

Môj jachtársky príbeh sa posunul na ďalší stupeň mojej jachtárskej kariéry, keď sme v apríli 2006 položili na vodu nádhernú jedenásť metrovú plachetnicu “CIVETTA”. O tom najbližšie.