Dodnes si pamätám, že zo Sukošanu do Dubrovníka sme potrebovali 44 hodín. Odviazali sme sa skoro ráno, 13. septembra 2002 z móla v maríne Dalmacija. Do Dubrovníka, kam sme plánovali nonstop plávať to bolo čosi cez 200 míľ. Pre istotu sme plánovali dva a pol dňa, tak, aby sme po druhej noci mali celý deň, kedy by sme prišli za svetla.

Nakoniec to vypálilo tak, že v Dubrovníku, v súkromnej maríne Cruž sme sa uviazali o druhej ráno v noci, ale o tom za chvíľu.

Už keď sme na vode, čo ešte iba len dve míle od maríny, ten pocit napätia sa mení. Cítime nevyslovený pocit radosti, že sme v tom, že budeme riešiť rôzne situácie, ktoré prinesú najbližšie hodinz a dni. Je to taká trvalá mierna hladina adrenalínu, ktorá sa zrejme podieľa na našich pocitoch.

Nastupuje rutina, niekto stále musí vykúkať z kokpitu a kontrolovať kurz, prípadne ho upravovať na autopilote. Áno, máme aj ten, sme vybavení naozaj perfektne.

O ochrane kokpitu pred slnkom, vetrom a vlnami sme ani nechyrovali, tak, aj keď bol september a stále teplo, vonku sme museli k večeru byť naobliekaní. Po nádhernom západe slnka

Prichádza prvá noc na vode. More nie je bez života, z prístavov vychádzajú rybárske lode, ktorých nie je málo. Z času na čas neďaleko pláva trajekt. O navigačných svetlách viem to, že keď vidím červené, vidím ľavobok lode a naopak pravobok, keď vidím zelené svetlo. Snažíme uhádnuť, ako asi je ďaleko náš sused a podľa potreby sa vyhýbame. Pri červenom svetle suseda doprava a opačne, pri zelenom doľava, tak aby sme mierili za jeho zadnú časť. Ak vidíme biele svetlo, nebojíme sa. Vieme, že loď ide od nás preč. Sťažňové biele svetlo nám vraví, že loď pláva na motorový pohon. Ale to sú vlastne všetke tie lode okolo nás. Plachetnica tu nie je ani jedna. Tým sa ale naše znalosti končia. Ak vidíme viac svetiel, môže to znamenať rybára, trajekt (ten rozoznáme aj podľa toho, že je vysvietený), a čojaviemčoešte. Hlavne od toho preč. Asi píšem o niečom, čo je mnohým jasné, ale ja rád na to spomínam.

Času na spánok pre toho, čo je na stráži niet. Sme priveľmi vystrašení, aby sme mohli okolie tak trochu ignorovať. Keď slúži Stenly, ja spím vonku, aby som bol okamžite k dispozícii v prípade rýchleho rozhodovania sa.

Po príspevkoch o Orechovej škrupinke som dostal viac krát  otázku, či som na tých fotkách naozaj ja. Nuž, som. Moje telo dôsledkom môjho nie príliš zdravého prístupu k nemu narástlo až do týchto rozmerov. To, prečo sa tak stalo je iný príbeh. Možno sa raz odhodlám o túto časť môjho života podeliť. Medzičasom som schudol dvadsať päť kíl a opäť pribral päť do mojej súčasnej podoby. Priznám sa, aj som rozmýšľal, či moje fotky vôbec zverejniť, ale k obrode ducha patrí aj priznanie a pokánie. Tak sa snažím aspoň vyberať také, na ktorých ako tak vyzerám ako neohrozený hrdina…

Aby som sa vrátil k téme… Chorvátsko je krajina tisícich ostrovov, malých či väčších, alebo takých, ktoré vzhľadom k veľkosti našej lodičky môžeme považovať pár hodín za pevninu. Nemáme elektronické mapy, ktoré nám ukážu našu polohu medzi ostrovmi ako naše auto v uliciach mesta na obrazovke navigácie. To je otázka budúcnosti. Polohu, ktorú čítame na GPS zakresľujeme do mapy a máme našu polohu, ktorú porovnávame s majákmi, ktorých je tu neúrekom. Majáky majú každý inú charakteristiku. Líšia sa počtom zábleskov a časovým odstupom medzi každou ich sekvenciou. Takže keď napríklad vidím na pravom predoboku maják, ktorý má záblesk dvakrát každých tridsať sekúnd, a nájdem si takto zadefinovaný maják na mape (na mape je pri každom majáku toto označené), viem, že vidím maják na Veľkom Drveniku (napríklad). Ešte by som mohol zmerať kompasový námer, zakresliť ho do mapy, urobiť to isté na nejakom majáku na ľavoboku a priesečník priamok je moja poloha. Tú môžem porovnať s polohou GPS.

Prečo sme si pridávali robotu a overovali sme súradnice GPS? V tom čase sa v Chorvátsku stále bojovalo a občas lietali rakety. Kvôli zameraniu cieľov Američania naprogramovali satelity tak, že presnosť polohy mala odchýlku od desiatok do niekoľko sto metrov. Chceli sme mať istotu, že to nenapálime na nejaké tie útesy. Ale nás to bavilo, mali sme z toho ohromnú radosť. Chválili sme jeden druhého, ako nám naše výpočty relatívne sedia s GPS, tešili sme sa z toho, ako pionieri na prvej topografickej túre. Cítili sme sa bohovsky múdro…

Ďalší deň sme sa aj trochu slnili.

Keď kukám na túto fotku, zisťujem, že už vtedy sa u mňa formoval zvyk čítať počas plavby. Akurát, ža tie roky som vymenil slovenčinu za nemčinu, angličtinu a taliančinu. Poobede sme minuli ostrov a mesto Korčula (priznám sa, túto fotku som nevedel identifikovať. Zavesil som ju na Facebook as otázkou, čo to je a v priebehu minút prišlo niekoľko rovnakých odpovedí – Korčula. Ďakujem).

Vychutnali si náš druhý západ slnka no vode

a o druhej ráno, 15. septembra 2002 sme sa donavigovali do súkromnej maríny Cruž, na začiatku zátoky vedúcej do prístavu Dubrovník. Boli sme poriadne ospalí, noc bola v znamení uhýbania sa ostatným plávajúcim objektom. Nehľadali sme prázdne miesto na móle, tým sme sa nezaťažovali. Uviazali sme sa o rybársky čln. Usúdili sme, že keď je v prístave, asi tuto noc nevypláva a my máme kľud, do rána a vyspíme sa. mýlili sme sa.