V utorok ráno, 17. septembta 2002 sme sa za tmy odviazali z mestského móla a za svitania sme opúšťali vlnolam prístavu Brindisi. Náš kurz bol severozápad, popri talianskom pobreží. (na fotke vpravo vidno maják a vlnolam)

Pamätém si ako dnes tie super pocity, ktoré mnou mávali. Aj keď sme včera preplávali Jadranské more, vlastne sme iba v polovici nášho plánovaného tripu. Dokelu… Vlastne už vtedy, pred osemnástimi rokmi to začalo. Ten pocit, splývania včerajška s ďalekou minulosťou. Kedy včerajšie víťazstvo je zatlačené v pamäti do dávnej minulosti vplyvom nastávajúcich, neznámych udalostí.

Skutočnosť, že sme v talianských vodách potvrdzuje aj talianska vlajka na našom sťažni. Sme na seba hrdí, cítime sa ako ozajstní moreplavci.

Je pod mrakom a fúka vánok zo severozápadu. Je to síce oproti, ale na našom desať koňovom Tohatsu robíme tri uzle, čo je v poriadku. Do Bari (červená línia), kam plánujeme dnes prejsť

je to sešťdesiat míľ, tak to máme 20 hodín plavby. Okolo polnoci tam hádam sme. Po včerajšom húpaní je plavba na motore príjemná. Loď sa na vlnách kolíše iba mierne. Konečne môžeme dobíjať batérie, počas plavby z Dubrovníku sme im dali zabrať. Na raňajky varíme špecialitku, sáčkovú polievočku v ktorej uvaríme niťovky. Ako inak, feferónka. Užívame si to, kecáme a spomíname na všetky tie hlúposti, čo sme zažili pred rokmi.

Keď sme pri tom jedle, napadá ma rok 1984. Boli sme dosť veľká banda na chate pod Rysmi. Mali sme za sebou už pár dní lezenia a tak to chcelo pauzu. Kde inde ako na Popradskom plese? je to dve hodiny dole kopcom a tri hodiny naspäť. Ale čo človek nespraví kvôli čapáku? So Stenlym sme sa rozhodli predsa len skombinovať pivo s lezením. Zo sedla Váha (nehorolezci iba preleťte tento popis) sme zbehli do Ťažkej doliny, vyliezli cestu na Galérii Ganku, a Zlomiskovou dolinou zostúpili na Popradské pleso. Boli sme tak rýchli, že na horský hotel pri Popradskom plese sme prišli iba desať minút po tom, ako tam po turistickom chodníku prišli ostatní. Nikto nám nechcel uveriť, že sme spáchali opisovanú trasu. Ale keď sme si dali segedínsky guláš a štvoritú porciu knedlí, 16 (slovom šestnásť), chalani nám uverili.

1984…..

Poobede míňame mesto Monopoli

Ku dvanásť litrovej benzínovej nádrži máme ešte šesť desať litrových bandasiek. Kukáme, že štyri sú prázdne. To nie je dobré. V noci, kedy chceme prísť do Bari asi nenatankujeme a podobne to tam bude aj skoro ráno, kedy chceme odísť. Benzín sa nám na plavbu cez Jadran do Lastova zíde. Riešenie sa ponúka samo. Mierime do prístavu Monopoli,

kde sa uväzujeme na móle, hneď pri miestnej marínke. (šípka)

Stenly vyráža do ulíc, v každej ruke dve bandasky. Ja medzitým čakám na lodi. Asi po hodine sa blíži k mólu čierny mercedes. Čím je bližšie, tým viac počuť hlasnú hudbu vychádzajúcu z auta. To zastaví, otvoria sa dvere a z auta vystupuje Stenly zahalený v oblaku cigaretového dymu vystupujúceho s ním. V ústach cigareta, v rukách bandasky plné benzínu, sa blíži k lodi so slovami: “Sorry, prišiel by som skôr, ale ten sympatický taloš ma pozval na kávičku”. Typický Stenly. Vie si nájsť cestu do duše okoloidúceho. Hlavne, že máme benzín. Zápis o pristáti do lodného denníka a pokračujeme.

O pol druhej ráno, celý čas s použitím motora vchádzame dovnútra prístavu Bari. Plávame popri západnom móle, zrazu sa zamotávame do njakých lán a bójí. Usudzujeme, že to bude nejaká kajaková trať, dodnes neviem čo to bolo. Samozrejme, motor zhasol, do skrutky sa dostalo lano. Čelovka, nožík, zdvihnutie motora nad hladinu a nastalo rezanie. O druhej ráno sme už uviazaní o bok vraku trajektu, ktorý tu hrdzavie pri móle.

Okamžite sa ukladáme spať, o tri hodiny máme budíček, čaká nás plavba na sever, 80 míľ Jadranským morom na ostrov Lastovo. Je 18. septembra 2002. Je to päť dní, čo sme sa odviazali v Sukošane.