Toho rána, 15. septembra 2002 sme si dlho nepospali. Nádej, že rybársky čln, o ktorý sme sa uviazali o druhej ráno, nikam nepôjde, zhasla o štyri hodiny neskôr. Z hlbokého spánku ma prebral krik v šťavnatej chorvátskej reči. Bolo to samé kurac sem, kurac tam. Preklad tohto chorvátskeho slova do slovenčiny nie je práve lichotivý pri jeho použití ako oslovenie osoby mužského pohlavia. Vyšiel som rozospatý von na palubu. Mal som (naozaj) pocit, že ten chlap preskočí na našu lodičku a roztrhá moje zbabelé telo na márne kúsky. Nepomáhalo ani vysvetľovanie, že sme prišli v noci a hneď ráno sme sa chceli previazať a prihlásiť sa v maríne. Chlap kričal ako zmyslov zbavený a chýbal už iba ten fyzický kontakt. Po piatich minútach, kým on kričal, my sme sa odväzovali a premiestňovali sa, to nakoniec celé nakoniec dobre dopadlo. Chorvátsky rybár odišiel, dokonca nám aj zamával. Asi sa zle vyspal a my sme mu svojím podlým, zákerným a zbabelým činom padli do rany.

Pospali, vlastne iba podriemali sme ešte dve hodiny, kým sa neotvorila recepcia maríny. Po uistení, že okolo obeda chceme odísť, od nás milá pani nechcela ani doklady, ani peniaze. A my sme naozaj vybavovali všetko behom. Kávička, hovädzie nadivoko s cibuľou a feferónkou, rýchla obhliadka historického mesta, prechádzka po hradbách a návšteva internet kaviarne, kde sme pozreli predpoveď počasia.

Malo byť slnečno, ale severný vietor, dvadsať uzlov. Dosť ma to vystrašilo, veď na otvorenom mori to môže urobiť slušné vlny. Ale malo fúkať zozadu, tak čo…

Krátko pred obedom sme sa vrátili na loď, odviazali sa a zamierili do prístavu Dubrovník, kde sme sa uviazali na colnom móle, odhlásili sa z krajiny a poobede, 15. septembra 2002 sme už pozerali na vzdiaľujúce sa hradby mesta Dubrovník za našimi chrbtami.

Plavba Z Dubrovníka do Brindisi merala 120 námorných míľ a bola to fantastická skúsenosť. (čierna línia)

Za pár hodín so zadným vetrom okolo 15 uzlov sme sa dočkali. Nikde okolo nás nebola pevnina, ba ani žadna loď. WAW! Fantázia. Sme tu iba my a lodička, okolo samá voda. Takto sa asi cítili moreplavci spred niekoľkých storočí, keď sa plavili na západ, objavovať nový svet. Pravda, my nejdeme nič objavovať, akurát tak sami seba. Ale ten pocit je úžasný. Cítime sa veľkolepo, je to vlastne ďalší krok do objavovaného sveta jachtingu. My sme to tak vtedy síce nechápali, pre nás to bolo nové obrovské dobrodružstvo.

Na poobedie sme si naplánovali astronavigáciu. Múdru príručku Bobyho Schenka máme so sebou, detto nautický almanach, ktorého tabuľky potrebujeme k výpočtu našej našej zemepisnej polohy. Ale akosi sa nám nechce pustiť do meraní a výpočtov, sme príliš vzrušení samotnou plavbou pod plachtami na otvorenom mori. Sľubujeme si, že merať uhol medzi horizontom a slnkom a počítať našu polohu budeme zajtra. Naša rýchlosť je tri a pol uzla, čo sa nám zdá slušné pri tomto vetre. Celá plavba by teda mala trvať jeden a pol dňa. Zvečerieva sa,

filmujeme a robíme si večeru. Chleba, paštéta, syr, cibuľa, feferónka a nechýbajú ani pravé chorvátske krastavce (zavárané uhorky). Zapíjame teplým čajíkom.

Je noc, toľko hviezd som videl hádam iba v horách na bivaku. Vietor naberá na sile fúka už skoro dvadsať uzlov, máme rýchlosť štyri a pol uzla, nádhera. Húpe s nami solídne, ale naberáme míle jedna báseň. Stenly robí zápis do lodného denníka (presne toho, ktorý neviem nájsť).

Ráno si vychutnávam východ slnka, kým Stenly dospáva polo prebdenú noc.

Na obed vietor nabral na sile, takmer dvadsať päť uzlov. Fotky, ktoré mám z tejto etapy, neodzrkadľujú stav mora.

Tak som si nasnímal na obrazovku PC tie najhorúcejšie sekvencie z filmu z plavby. Sú síce nekvalitné, ale o to dramatickejšie.

Ano, mám dvadsať dva minútový film, hodne amatérsky o tejto plavbe. V poslednom popise tejto prekrásnej plavby pridám link. Kto bude mať chuť, bude si ho môcť pozrieť.

Poobede, 16. septembra 2002 sa na obzore zjavili prvé obrysy prevniny. Napadá ma, že keď to netrafíme presne k majáku, ktorý je na konci veľkého ochranného móla prístavu Brindisi, vznikne problém. Jadranské pobrežie Talianska sú prevažne pieskové pláže a vlny neďaleko od brehu by boli pre nás nebezpečné. Súradnice majáku z bodu na mape

som dal do GPS prístroja a šípka na malom displeji nám ukazuje, že máme správny kurz, ale ako kukám dopredu, žiaden orientačný bod nevidím. Nakoniec sa predsa len čosi v ďalekohľade črtá a ja rozoznávam ochrannú hrádzu prístavu Brindisi. Trafili sme! Zo srdca mi padá kameň a za hodinu, o siedmej večer vchádzame do prístavu. Za ochranným vlnolamom je voda kľudná, v pokoji manévrujeme dovnútra prístavu.

Rozoznávame trajektové mólo a uväzujeme sa na jeho kraji. Idem do haly s našimi pasmi, nájdem colnicu a oslovujem v poloposunkovej reči colníka. Ten vidí pasy a zvedavo na mňa pozerá. Ukazujem prstom na našu loď a vravím Croatia. Colník mi dáva pasy do ruky so slovom Benvenuto.

Prechádzame na severnú stranu prístavu, kde sú na móle uviazané ďalšie plachetnice. Fúha… My sme to zvládli!

Doprajeme si hojnú večeru, nealko pivo a vychutnávame si toto naše obrovské víťazsvo. Práve sme preplávali sto dvadsať míľ naprieč Jadranským morom, Trvalo nám to presne tridsať hodín. Ukladáme sa spať, sme dosť uťahaní. Na druhý deň chceme vyplávať za svitania a pokračovať na sever popri talianskom pobreží.