20. septembra 2002 sme sa prebudili do krásneho slnečného dňa Na úrade kapitána prístavu boli vyvesené úradné hodiny, mali mať otvorené od ôsmej rána. Nikde nikoho. Najprv sme sa kochali pohľadom na naše námorné plavidlo, opäť v chorvátskych vodách.

Vzadu za Stenlym je vidno budovu kapitanátu, ktorá je spoločná aj s miestnou kaviarňou.

Na snímke vidno blížiaci sa trimaran. Za chvíľku sme im už pomáhali nemeckému manželskému páru uviazať sa vedľa nás.

“Skadiaľ?” pýtam sa, s úmyslom po ich odpovedi pochváliť sa, z akej diaľky ideme my. “Grécko” znie odpoveď. Tak to mi vyrazili tromfy z rúk. Iba skromne poznamenám, že my z Talianska. Dokelu. Erikousa, najbližší grécky ostrov je od Brindisi “iba” osemdesiat míľ. A odtiaľ je to skok na Korfu. Čo by kameňom dohodil… Vlastne, to by mohol byť v budúcnosti náš ďalší cieľ. A opäť som mal chrobáka v hlave. (Do roka sme si tento nový sen splnili, ale o tom neskôr.)

Deväť hodín ráno a šéf prístavu nikde. V kaviarni sa barmana pýtame, či nevie, kedy príde dotyčný administratívny pracovník, ktorý nás prihlási do krajiny. Ten odpoveda, “samo malo počekajte”. Dali sme si teda kávičku a vychutnávame sladký pocit víťazstva z preplávaného Jadranu. Z reproduktorov hrá Eric Clapton svoje najlepšie hity, život je krásny. Takto by sme vedeli sedieť až doobeda. Zrazu od vedľajšieho stola vstane chlapík, kývne na nás so slovami “hajde!” a zamieri do kancelárie kapitanátu. To čumíme. Kapitán prístavu sedel na kávičke vedľa nás a čítal si noviny celý ten čas, čo sme ho vyzerali. Ale aby sme mu nekrivdili, že sa nás nechal čakať. Keď počul, ako sa rozprávame s Barmanom, že sa chceme prihlásiť do krajiny, zavolal colníkom a policajtom, aby nás prišli odbaviť. Iba potom nám on môže oštemplovať povolenie plavby pre chorvátske vody a pustiť nás medzi ostrovy. Páni v uniformách prišli, prezreli pasy, kapitán prístavu dokončil proces prihlasovania a my sme po doplnení PHM do bandasiek z neďalekej pumpy mohli odviazať a pokračovať do 100 míľ vzdialeného Sukošanu. (žltá línia)

Prekrásna idylka pri vyplávaní nám spolu s pekným počasím dala nový impulz

a nabrali sme kurz na ostrov Palmižana, hneď pri ostrove Hvar. Oddych sme si určite zaslúžili, rozhodli sme sa teda poriadne sa vyspať na móle v maríne. K večeru sme míňali Hvar a už o hodinu sme si užívali kľud v plnej maríne Palmižana.

21. septembra 2002 sme pri východe slnka už opäť boli na vode. Progres bol na motore, ale nám to nevadilo, bol kľud a my sme si to užívali poriadnou praženičkou na slaninke a cibuľke, ako inak s uhorkami a feferónkami Celý čas sme sa pokúšali o oceľové pohľady ostrieľaných morských vlkov.

O tretej ráno, 22. septembra 2002 sme sa uviazali v maríne Sukošan na našom mieste, hneď vedľa českej lodi EVA II.

Túto fotku mi na požiadanie poslal Miro Vápeník, nakoľko som vo svojom archíve (veľký hriech!) nič podobné nemal. Vďaka Miro! Keď sa pozorne pozriete. za Mirovou loďou uvidíte nápis AVAR na rahne JANATY.

Ráno o ôsmej nás budí a víta Miro. Po opise našej trasy počujeme: “Kluci, tak to je paráda. Tamhle na mólu je největší slovenská dvacetimetrová loď Štefánik. Oni se za rok nemúžou dostat ani na Vis a vy s takovýmhle šuplíkem dojedete až do Itálie a spátky!” (Vďaka Miro, že sme mohli byť dva roky susedia)

Ja sa rád chválim, ale tu je naozaj čím. Od 13. do 22. septembra sme zo Sukošanu preplávali do Dubrovníka, Brindisi, Bari, Lastovo, aby sme skončili opäť v Sukošane, našom domovskom prístave. Spolu 600 námorných míľ.

Ešte v jesenitoho roku som JANATU predal a nová deväť metrová plachetnica mala byť spustená na vodu na jar 2003.

Ja som medzitým pomaly a opatrne cez zimu sníval o ďalších ďalekých plavbách.