Prehladal som doma všetky šuflíky a krabice, ale denník z tejto prekrásnej plavby som nikde nenašiel. Neostáva mi nič iné, ako loviť v osemnásťročných spomienkach a fotkách, ktoré mám našťastie uložené.

Plán ukončiť druhú sezónu, 2003 v Chorvátsku, na šesť a pol metrovej Janate dôstojnou plavbou vo mne vtedy dozrieval dlhšiu dobu. Považoval som sa už za skúseného jachtára, veď som mal za sebou zopár (šesť?) nočných plavieb. Tak prečo nevystrčiť nos z ochrannej ulity chorvátskych ostrovov? Mal som na svojej plachetničke naplávaných dva a pol tisíc námorných míľ, ďalší stupeň mojej jachtárskej kariéry sa priam núkal. Čo iné, ak nie otvorené more, kedy nevidieť breh? Moja romantická duša bola plná predstáv o lodi na plachtách, kde okrem vody nie je okolo mňa nič iné. Potreboval som na to ale parťáka. Kto iný ak nie Stenly? Cez leto som ho začal pomaly zasväcovať do svojích ambicióznych plánov. Podával som mu informácie po kúskoch, aby som ho neodstrašil. Ale nebolo treba. Stenly zareagoval okamžite.

Mali sme loď s plachtami, kajutou a desať koňový závesný motor Tohatsu. Motor dokázal zásobovať lodné baterky desiatimi ampérmi. Aby bolo čo spaľovať, niesli sme so sebou šesť desať litrových bandasiek benzínu. V odkladacích priestoroch bolo dostatok hovädzieho a bravčového nadivoko, paštéty, syry, chleba, sladkostí a iných maškŕt. Ako inak, nechýbala cibuľa, cesnak a zavárané feferónky. A tá atmosféra v maríne pri balení. Pištiaci vietor v lanoví okolitých lodí. Rytmické búchanie lán o sťažne. Jachtári, čosi spravujúc s láskou na svojích lodiach. Nedôverčivé pohľady nemeckého debatného krúžku na móle, naším smerom. Vedľa nás je loď našej veľkosti s menom “EVA II”, českého jachtára Mira Vápeníka. Ten iba neveriacky krúti hlavou, keď sa dozvie o našom ambicióznom pláne. K Mirovi prechovávam obrovskú úctu. Je to už starý kus, čosi má za sebou. V lodi mu vypráva vysielačka z kanála 16. Mne to pripadá ako čosi nadpozemské. Aj keď mám aj ja vysielačku, vôbec netuším, ako sa používa, nemám na jej používanie oprávnenie. Môj kapitánky certifikát je Chorvátsky, robil som si ho v Zadare pred jeden a pol rokom. Tam ma vysielačku obsluhovať nenaučili. To, že on s tým vie narábať, v mojích očiach čatára robí z neho ostrieľaného plukovníka.

V lodi bola desať litrová nádrž na vodu a keďže sme mali v živej pamäti smäd spred dvoch rokov na orechovej škrupinke, ďalších dvadsať litrov bolo v bandaske. Aby sme si mohli dožičiť kávičku, v lodi sme mali liehový varič a dostatkom liehu na celú plavbu. Radosť z jedla a teplého nápoja, sýte brucho, predsa zvyšuje bojovú morálku. Svoje vojenské úspechy na tom staval aj Napoleon. My sme síce nešli vyhrať bitku pri Slavkove, ale chceli sme zvíťaziť nad sebou. Nechýbala ani malá kempingová chladnička na 12 Voltov.

S navigáciou to nebolo tak, ako v dnešných časoch. Mali sme GPS, ktoré určilo polohu a keď sme zadali Waypoint, súradnice cieľového bodu, ktoré sme vyčítali z námornej mapy, vedeli sme pri akej rýchlosti, za aký dlhý čas tam budeme. A ktorým kurzom máme navigovať.

Keď píšem tieto riadky, takmer cítim tú predštartovnú nervozitu, to brnenie v prstoch. Na jednej strane sa veľmi teším na nasledujúcich pár dní, na druhej strane si želám, aby som bol o týždeň starší.

A tak Stenly a ja sme 13. septembra 2002 opustili jachtársky prístav v Sukošane a vydali sa na našu dosiaľ najväčšiu dobrodružnú plavbu.