Svet 2013 – Tri týždne na Atlantiku

ARC Atlantic Rally for Cruisers, štartuje každý rok z Kanárskych ostrovov, z Gran Canarie, v polovici novembra. Tento termín má svoje opodstatnenie. V letných mesiacoch, od mája do polovice novembra, sa povrchová hladina oceánu prehrieva nad 27 stupňov Celzia. Je to dosť na to, aby tlaková níž, vznikajúca v západnej Afrike a postupujúca na západ, sa nerozpadla nad Kapverdskými ostrovmi, ale naberala silu zo stúpajúcich pár prehriateho oceánu. Ďalším postupom na západ sa tlaková níž, prikrmovaná vlhkosťou z hladiny, mení na tropickú búrku, ženúcu sa na Karibské ostrovy. V závislosti od podmienok sa môže zmeniť na hurikán, nám tak neslávne známy zo správ. Hurikán Ivan v roku 2004 zasiahol ostrov Grenada. Vietor so silou 255 kilometrov za hodinu, okrem strát na životoch, úplne zničil 800 lodí, zdevastoval krajinu a položil na lopatky ekonomiku. Hurikán Sandy v roku 2012 zrovnal so zemou Jamajku a dostal sa až do New Yorku, kde spôsobil obrovské škody a straty na životoch. Počas hurikánového obdobia, od mája do polovice novembra, sa preženie cez Karibik viac ako desať tropických búrok, z ktorých niekoľko prerastie v hurikány rôznej sily. Mimo hurikánovej sezóny vládne na juh od Kanárskych ostrovov pasát, spoľahlivý mierny vietor v priemere 18 uzlov, teda 33 kilometrov za hodinu. Pravda, niekedy je silnejší a inokedy býva bezvetrie aj niekoľko dní, ako sme to zažili na prvej plavbe do Karibiku.

Poznámka: V tých dňoch Azorská tlakoví výš zbehla dosť na juh, čo spôsobilo východný vietor, ktorý pretrval štyri dni. (bola to anomália) Bol nezmysel vyplávať a k tomu istému záveru došlo aj vedenie ARC, ktoré odložilo štart pretekov cez Atlantik. My sme sa chceli vyhnúť tlačenici a tak sme počkali ešte deň po štarte a až potom sa 3. decembra 2013 odviazali a vyplávali na oceán.

Konečne ten pravý oceánsky jachting. Veľké tiahnuce sa vlny z pravého zadoboku, vietor 35 uzlov, niekedy vyskočí na 40. Mohlo by to byť o čosi menej, 20-25 uzlov by bolo pohodlnejšie a nebolo by to pomalšie. Ale sme vďační za to, čo máme.

Máme totiž deviaty deň plavby, je 12. december 2013. Peťovi som popisoval moju skúsenosť z prvej a z druhej plavby do Karibiku. Pripravoval som ho na slušných 5 bofourtov, kým neprídeme pod 20. rovnobežku, tam zapneme smerovku, zaradíme sa na diaľnicu a v pasáte pofrčíme na západ. Ale, ako vraví Joseph Heller, nič nevyjde podľa plánu a každá zmena vedie k zhoršeniu. Zbehli sme takmer ku Kapverdom, ktoré sme minuli na 100 míľ, s úsilím nájsť vietor. Neúspešne. Z prvých piatich dní sme štyri boli na motore, more bolo ako zrkadlo. Keď konečne sfúkol z východu vánok, dostal sa k slovu parasailor.

Poznámka: Nechal som sa vytiahnúť na šťažeň, aby som skontroloval, či tam nie je nejaké odieranie sa materiálu a samozrejme porobiť pekné fotky.

Pohľad na túto krásnu veľkú plachtu so šiltom vpredu, ťahajúcu loď po rovnej hladine, sme si vychutnávali 60 hodín. Potom opäť zavládlo bezvetrie, našťastie iba na jeden deň.

Stiahnutá predpoveď sa 12. decembra naplnila pri Kapverdských ostrovoch a zvyšok plavby na ostrov Martinik v Karibiku sme strávili na kosatke. Nebol to ten typický stabilný pasátový vietor s pasátovými oblakmi. Počasie bolo nestabilné, ponad nás sa preháňali ťažké dažďové mraky sprevádzané nárazovým vetrom. Dvanásť dní, až do Karibiku, sme refovali a vyťahovali plachty zakaždým, keď sa prevalili dažďové mraky.

Takmer sme mali aj nehodu. Raz pri večernom stole sa na Janku vyliala horúca paradajková polievka. Stačila chvíľka nepozornosti a vlna, ktorá udrela do boku, vymrštila misku, ktorú Janka práve nedržala, do jej lona. Dopadlo to dobre, ihneď som z nej strhol oblečenie, strčil ju do sprchy a chladil studenou vodou. Netrvalo to ani päť sekúnd, sprcha je hneď vedľa. Zásada šetrenia pitnej vody stratila na dôležitosti a vyplatilo sa. Akokoľvek tá situácia vyzerala zle, Janka mala iba mierne červenú kožu na lakti. Na záver som do nej nalial štedro plný pohár whisky.

Raz nám spôsobila šok nákladná loď, ktorá v snahe urobiť dobrú fotku a zamávať nám, namierila si to rovno na nás a predbehla nás vo vzdialenosti asi 50 metrov. Pri pohľade na oceľové monštrum idúce rovno na nás, mi prestala prúdiť krv v žilách. Na moje výzvy vo vysielačke nikto neodpovedal. Trvalo chvíľu, kým sa prova nákladnej lode natočila jemne vľavo a ja som pochopil skutočný úmysel. Šok sa premenil na úžas a pobúrenie. Kapitán nákladnej lode nás vystavil nebezpečenstvu, len aby pobavil zopár pasažierov na palube. Rozhojdalo nás a 150 metrová loď nás minula. Vysielačka sa predsa len ozvala, zapriali nám šťastnú cestu. Nuž… ďakujeme. Aj za skúsenosť.

Nič také hodné spomenutia sa už počas plavby nestalo, ak nepočítam krásneho tuniaka a rybu doradu, ktorú sme sme vytiahli z vody. Večer, 22. Decembra, sme uvideli svetlá Svätej Lucie vľavo a Martiniku pred nami. Nad ránom, po troch týždňoch na vode, sme zakotvili v zátoke Anse Mitan na Martiniku. (zelená línia)