Darwin
Darwin je hlavné mesto Austrálskeho severného teritória založené v druhej polovici predminulého storočia. Je pomenované podľa prírodovedca Charlesa Darwina. Pre nás je to miesto, kam sa chystáme na plavbu do Indonézie. Vstupná brána do Indického oceána je za nami a my sme plne zabraní do príprav v marine Tipperary Waters, kde sme sa uviazali 24. augusta 2014.
Prvé míle po Indickom oceáne, smerom na západ, išli hladko. S veselými 15-25 uzlami zo zadoboku, sme šesť dní pokračovali na západ. Hneď na druhý deň som si všimol, že vietor má svoj vlastný režim. Ako keby sa riadil hodinami, nad ránom zoslabol na 15 uzlov. Cez obed bol okolo 20 a k večeru a v noci 25 uzlov. Každý večer nám na kryte závesného motora pristál pasažier, v noci nám to tam opečiatkoval, a ráno odletel. Západy slnka boli fascinujúce, obloha sa sfarbila do tmavočervena. Po ceste nás predbiehali Silvano a Vittorio, Taliani z našej flotily na Festina Lente. Zakývali sme si, odfotili sa a plavba pokračovala.
Posledný deň sme sa dostali k prieplavu medzi pevninou a ostrovom Bathurst Island. Riešili sme dilemu, či plávať pasážou alebo ho obísť. Pri splne mesiaca veľké rozdiely vysokej a nízkej vody pri prílivoch a odlivoch spôsobujú silné prúdy v prieplave. Podľa popisu v prílivových tabuľkách sa voda doslova mení na potok. Keď k tomu trochu viac prifúkne, môže z toho byť celkom divoká plavba. To teda nepotrebujeme, ak sa dá, vyhneme sa každej nástrahe. Z mailov od lodí, ktoré sú už v Darwine, sme sa dozvedeli, že niektoré posádky sa plavili okolo, iní cez prieplav. Keďže bol takmer nov, z mesiaca trčal iba kúsok a ako na objednávku prestalo fúkať, rozhodli sme sa plávať cez pasáž, a rozhodli sme sa správne. V pohodlí, v stojatej vode bez prílivových prúdov, sme vošli dnu a s narastajúcim prúdom v našom smere sme sa priblížili k Darwinu na dohľad.
Do mariny Tipperary sme nemohli ísť okamžite. Museli sme pristáť na móle pred marinou Cullan Bay, na západnom brehu výbežku, na ktorom leží Darwin. (šípka vľavo. Vpravo je Tipperary marina)
Okrem členov tímu worldcruisingu na nás už čakali potápači, ktorí sa pod nás potopili a do všetkých otvorov v lodi nám čosi nastriekali. Do marín v Darwine sa dá vojsť iba pri vrcholiacom prílive. Vtedy sa vojde do plavebnej komory, v ktorej sa loď zdvihne na úroveň hladiny umelého bazéna, tvoriaceho marinu. V Darwine sú tri mariny a všetky fungujú na rovnakom princípe. Pri nízkej vode sa nedá doplávať k vchodu do marín, a preto majú svoj umelý bazén, kam sa lode dostanú cez plavebné komory. Pred rokmi sa tu rozmnožil akýsi druh mušlí, ktorý sa udomácnil na vrátach komôr. Tie potom netesnili a bol z toho veľký problém. Bazény vytekali a lode nasadali na dno. Pomohla iba chémia. Teraz každá loď, ktorá pripláva, sa musí podrobiť dezinfekcii, aby náhodou niečo podobné so sebou nepriniesla. Operácia je zdarma, nikto nič neúčtuje.
Po dezinfekcii sme museli čakať desať hodín a nepoužívať záchod, kým sme mohli pokračovať do mariny na východnej strane mesta. V praxi to znamenalo, že sme tam prenocovali a potom sa presunuli do Tipperary. Plavba do mariny pri východe slnka a prílive, keď voda zaliala mangrovníkové porasty, z ktorých trčalo iba krovie, bola krásna a tajomná zároveň. Myslel som opäť na krokodíly, ktoré ma stále viac a viac fascinovali. Sú aj tam? Pravdepodobne áno. Obdivoval som obyvateľa starej zhrdzavenej zakotvenej plachetničky, ktorú sme míňali cestou. Ten sivovlasý veterán s dlhou neupravenou bradou na nej zjavne žil. Na palube mal bandasky s vodou, generátor a k lodi priviazaný člnok.
Neskôr sme sa dozvedeli, že v zátokách okolo Darwinu nedávno napočítali viac ako štyristo krokodílov. Morské krokodíly dorastajú až do deviatich metrov a vážia okolo jednej tony. Dokážu pomocou svojho dlhého chvosta vyskočiť až päť metrov nad hladinu. Predstavil som si scénu z filmu Čeľuste. Keď lovci veľkého žraloka prvýkrát videli vo vode svoju korisť, prvá poznámka bola, že majú malú loď.
Keď sme o pár dní neskôr boli v národnom parku Kakadu, neďaleko od Darwinu, prechádzali sme autom cez brod menšej rieky. Na hladine sme mohli narátať päť krokodílov.
Ani tabuľa pri ceste s upozornením, aby sa ľudia nezdržiavali v blízkosti vody, neodradila domorodých Aborigénov od rybačky. Varovania asi nebudú zbytočné.
K tejto riečke sa viaže neuveriteľný príbeh z roku 1985, ktorý som si vygúglil. Enviromentalistka menom Val Plumwood ju splavovala, keď na jej kajak zaútočil krokodíl. Plavidlo sa prevrátilo a plaz sa jej zahryzol do nohy. Keď krokodíl uloví korisť, začne sa s ňou prudko točiť. Týmto manévrom ju dezorientuje. Potom sa s ňou ponorí, utopí ju, odvlečie medzi mangrovníky, kde ju nechá trocha prezrieť a potom ju skonzumuje. Akokoľvek, Val sa dokázala po kolotoči dostať nad hladinu a chytiť sa konára. Krokodíl ju pustil, ale pri pokuse dostať sa cez bahenný okraj rieky ju opäť chytil a kolotoč sa zopakoval. Podľa vlastných slov enviromentalistky, opäť sa dokázala chytiť a udržať na konári mangrovníka. Podarilo sa jej oslobodiť sa zo zovretia krokodíla a dostať sa na suchý breh. Tam ju po niekoľkých hodinách polomŕtvu našiel ranger (revírnik), ktorý ju už hľadal, keďže pri svojej pravidelnej kontrole našiel jej prázdne auto a neskôr aj prevrátený kajak. Okrem návštevy národného parku
sme týždeň v marine Tipperary venovali lodi a zásobovaniu sa. A nielen my. Ono sa to nezdá, ale sprievodné javy oceánskeho jachtingu dajú slušne zabrať. A nielen nám. Posádky lodí okolo nás nesú plachty do opravy, menia čerpadlá na vodu, oleje, šurujú paluby, opravujú elektrinu a mnohé iné. Ani naša lodička sa v tejto domáckej marine nevyhla týmto činnostiam. Skúsim zrekapitulovať.
V miestnom obchode s jachtárskymi potrebami sme dostali tip, kde nám môžu vyrobiť súčiastku na autopilota. Zopár kilometrov na bicykli a trocha blúdenia, kým som to našiel. Chlapík, najskôr odmeraný, ale len čo som mu pochválil motorku na obrazovke jeho počítača, zmäkol. Pokecali sme o motorkách, ktorým nerozumiem, tak som iba kýval hlavou. Súčiastka bola na druhý deň hotová a elektrický autopilot Lewmar nám opäť funguje.
Pri poslednom kotvení v Escape River sa nedala spúštať reťaz. Bližší prieskum odhalil prehnité elektrické vedenie. Museli sme od ovládacieho relé k ovládaniu kotvy viesť nové káble. Marco, náš elektrický zázrak, to celé zvládol na jednotku, ja som sa iba prizeral.
Mišo Navrátil poslal nový genaker. Balík ma čakal už pri príchode do mariny. Veľkosťou a rozmermi je presne taký istý ako ten, čo sme ho roztrhali na Tonge. Je zo silnejšieho materiálu, biely. Plachty máme opäť kompletné. Genakru sa veľmi teším, je s ním veľmi jednoduchá práca. Zipsy na bimini sú opäť rozpárané. Mišo sa pustil do šitia a čosi to vydrží, ale keď sa bude dať, musia sa našiť nové. Podobný problém je na lazybacku, vaku hlavnej plachty na rahne. Šitie nie je moja silná stránka, prsty sa mi pletú, niť sa motá a občas sa za hlasitého povzdychu pichnem do prsta. Nakoniec som z toho čosi vykúzlil.
Estetika by pri známkovaní prepadla, ja som so sebou spokojný. Na vodoryske je to samá zeleň.
Naposledy sme čistili trup na Tonge a je to poznať. Tu v marine sú dvaja Francúzi, chodia okolo lodí a hľadajú si nejakú prácu. Väčšinou im niekto dá vyčistiť a upratať loď a videl som ich aj vo vode so šnorchlom čistiac práve tú vodorysku. Tak som sa s nimi dohodol, že im požičiam môj kompresor s hadicou na dýchanie pod vodou a oni mi vyčistia celý trup. Trvalo to pol dňa a stálo ma to päťdesiat dolárov.
Tú robotu by som spravil aj sám, veď dosiaľ to tak bolo. Voda v marine, tým, že necirkuluje, je to bazén, je mútna a špinavá. Veľmi sa mi do nej nechcelo. Navyše, čo ak sa cez plavebnú komoru dostal dnu nejaký prefíkaný krokodíl? Na druhý deň došli za mnou s ponukou. Ja im prenajmem môj kompresor na potápanie a oni budú čistiť lode. Mali už dohodnuté tri lode. Poďakoval som sa za ponuku, ale odmietol som. Môj prístroj je na moje potreby, nie na prenájom. Alebo, keby sa niekomu s tým čosi stalo, to by bolo vysvetľovania.
Jedno popoludnie si len tak užívam chvíľu pri kávičke a knihe. Pohoda sa skončila pohľadom na obrovského švába, čo sa promenádoval na kuchynskej linke. Po chvíli zdesenia a nemého úžasu nastala zbesilá naháňačka. Našťastie, na kuchynskej linke nie sú štrbiny, kam by sa votrelec uchýlil. S Marcom sme ho nakoniec obkľúčili a zneškodnili pod varičom. Na prvej Civette som mal šváby pri prvej plavbe cez Atlantik a zbavil som sa ich definitívne až po troch mesiacoch, keď som na miesta, kde sa pohybovali, kládol jed a pod podlahu jedovaté tabletky. Šváb sám o sebe nie je nebezpečný, ale jeho prítomnosť dokáže riadne znechutiť život na palube, preto som nič nenechal na náhodu. Prezreli sme priestor pod podlahou vo všetkých kajutách, nastražili jedovaté návnady, demontovali varič a konečne vyčistili ročnú spúšť, čo sme tam našli. Pôvodcu nášho šoku sme objavili na lodi uviazanej na vedľajšom móle. Taký milý, bradatý dedko tam upratoval a povyhadzoval kopu kartónov, aj so švábmi. Vyzeral tak bezbranne a správal sa tak mierumilovne, že sa nedalo naňho hnevať. Lodička vraj patrí jeho bratovi a on sa o ňu vôbec nestará. A tak tento chlap po sedemdesiatke, namiesto toho, aby si užíval dôchodok, sa tu každý deň trápi.
Vrazil do toho toľko peňazí, že za to mohol mať novú loď. Pre istotu som švába nahlásil v marine. Ešte v ten deň prišli deratizéri a suseda dôkladne vystriekali a vydenzifikovali.
Odchod z Austrálie
Po piatich týždňoch plavby na pobreží Austrálie opúšťame tento nádherný kontinent. Som rozhodnutý sa sem vrátiť. Divoká a nedotknutá príroda so svojimi pravekými obyvateľmi vo mne zanechala hlboký dojem. Nachádzali sme sa uprostred krajiny, kde zo sekundy na sekundu môže byť otázka prežitia aktuálna a tento adrenalínový pocit sme si vychutnávali v relatívnom bezpečí na palube našej plachetničky.
Jachting v bariére bol úžasný. Ideálny smer vetra a nie veľké vlny zozadu robili plavbu pohodlnou. Navigácia vyžadovala plnú sústredenosť, ale bez stresu. Etapy neboli jednotvárne a po každej z nich som mal veľmi dobrý pocit. V kontraste s divokou prírodou boli moderné mariny s vynikajúcim zázemím. Prístup domácich bol priateľský a keď bolo treba, aj vysoko profesionálny. Oblasti, cez ktoré sme plávali, boli plné histórie. Videli sme miesta, kde sa plavil kapitán James Cook na lodiach Discovery a Endeavour, útes, kde takmer stroskotal a kotvili sme tam, kde on. Mal som fantastický pocit, že som súčasťou histórie. Stáli sme na mieste, kde kapitán William Bligh, ktorého s osemnástimi členmi posádky vzbúrenci z lode Bounty odsúdili na smrť tým, že ich uprostred oceána nechali v sedemapolmetrovom člne s trochou zásob. A predsa sa dostali až sem, potom, ako preplávali 3 000 míľ, vďaka neuveriteľným navigačným schopnostiam, ale aj šťastiu zosadeného veliteľa. Na tomto kontinente bol Charles Darwin, pôvodca teórie evolúcie prírodným výberom. Dejiny kontinentu sa nevyhli ani druhej svetovej vojne, keď japonské letectvo, to isté, čo zaútočilo na Pearl Harbour, bombardovalo bránu do Ázie, Darwin.
Druhého septembra 2014 sme opäť na mori. Kurz je Bali, Indonézia.