Galapágy
Ak by mi niekto niekedy povedal, že sa budem v Tichom oceáne motať na plachtách okolo jedného miesta deň a noc, aby mi ktosi, koho vôbec nepoznám, prišiel čiastočne oškriabať, a teda poškodiť antifouling, 80 námorných míľ od pobrežia, ktoré sa volá Galapágy, mal by som ho za blázna. A že ešte budem za tú škodu vďačný, to je už ako zo sci-fi filmu. Presne to sa stalo. Ale, po poriadku.
Po šiestich dňoch plavby, ako sme opustili územie Panamy,
posádka vracajúca sa na loď z poslednej návštevy ostrovov Las Perlas
Spoločný štart
sme 14. februára 2014 pristáli na Galapágoch, na ostrove San Cristobal, v Zátoke stroskotancov. Plavba bola pokojná, vetra málo, tak sme využili náš genaker a parasailor. Približne polovicu vzdialenosti sme prešli na motore, keďže vôbec nefúkalo. Pomáhal nám silný prúd, na týchto miestach niekedy až jeden a pol uzla. Nič sa nepokazilo, tak fajn. Deň pred pristátím sme oslávili prechod nultou rovnobežkou – rovníkom, na južnú pologuľu.
Marco v snahe opraviť foťák
Keď sme míňali skalný útvar “Kicker Rock”, pred loďou sa čerila voda. Neváhal som a ihneď som nahodil umelú rybku a nádherný tuniak ihneď zabral. Neskôr som sa dozvedel, že lov rýb je vo vodách Galapádov prísne zakázaný a keby mi na to došli, mohol by som dostať aj basu. O pár dní neskôr sme sa pri tejto skale potápali.
Čím viac sme sa blížili k ostrovom, tým viac pelikánov a rôznych iných operencov sme videli.
Po zakotvení v Zátoke stroskotancov sme vyčkali na colnú a pasovú kontrolu. Prišlo jedenásť zástupcov výkonnej moci. Policajt, dvaja colníci, zástupcovia enviromentalizmu, hygienik, technik na kontrolu stavu lode, okukovači a vedúci delegácie. Chlebom a soľou sme ich neprivítali, iba všetkým tým, čo dokazovalo, že loď je naša, je čistá, spôsobilá plavby a kotvenia v jedinečných vodách súostrovia Galapágy. Po kontrole pasov a priestorov, či nemáme nebezpečné rastliny alebo nemého tvora na palube, nám nakukli do záchodu, či je čistý a či máme septik. Všetko prebehlo relatívne hladko, na záver vypili kávu, odľahčili lodnú pokladňu o 160 dolárov na člena posádky a odišli. Celkom sa mi uľavilo a očividne aj lodi. Čiara ponoru bola opäť nad hladinou.
Na druhý deň popoludní, keď sme sa vrátili z brehu, kedy sme sa boli potápať pri Kicker Rock,
sme sa dozvedeli jóbovku. Kým sme boli preč, potápači vykonali inšpekciu všetkých trupov našej flotily. Devätnásť lodí neobstálo, medzi nimi i naša. Na spodku lode máme vraj udomácnené živočíchy z iného prostredia, ktoré určite ohrozia miestny ekosystém. Úradníci nám ochotne ponúkli riešenie. Musíme odplávať mimo vonkajšej línie ostrovov, čo znamená 80 míľ. Tam príde skupina potápačov z miestnej firmy, ktorá robí obhliadku trupov lodí pod čiarou ponoru a ktorej manažér sa čírou náhodou motá okolo. Za prácu pod vodou zaplatíme, každá loď 300 dolárov. Potom sa vrátime späť na kotvište a tá istá spoločnosť vykoná opätovnú obhliadku. Ak obstojíme, môžeme zostať… Iba to, že o dva dni mala prísť za nami Violka, moja manželka mi zabránilo odplávať rovno do Francúzkej Polynézie.
No… Dnes ráno som si požičal bicykel. Okrem pobrežia mi po bicyklovom tripe ostrov nepripadal ako výkladná skriňa ekoživota. Ľubo stratil peňažeňku a keďže si nebol istý, či mu nespadla do mora, ponoril sa pod loď. Peňažeňku síce nenašiel, ale staré pneumatiky áno. Žiaden strach. Boli miestne a život jedinečných živočíšnych druhov nijako neohrozujú.
Večer, 15. februára, sme vyrazili do noci, aby sme ráno boli na mieste. Nechceli sme meškať. Čo ak profíci-potápači nepočkajú? Profíci meškali dve hodiny a prišli na gumáku. Po tom, čo sme videli, ako úradníci denne vždy pred vyplávaním akejkoľvek lode, či už výletnej alebo rýchločlna, kontrolujú doklady, prostriedky záchrany a schopnosť plavby, sa nám štvormetrový gumový čln s prívesným motorom, 80 námorných míľ od brehu, zdal ako zlý sen. Tí chlapi už museli byť unavení zo samotnej plavby, veď taký čln musel na vlnách poriadne nadskakovať. Samozrejme, nestíhali a druhý čln, ktorý ich mal vystriedať, sa vraj po ceste pokazil. Tak sme strávili noc na plachtách, pomaly sme sa vozili a každé dve hodiny menili kurz. Náladu nám trochu pozdvihol skvelý guláš, čo navaril Ľubo. Ráno sme mali šťastie, boli sme druhá loď, ktorú začali potápači čistiť, keď prišli. Ešte pred obedom sme boli hotoví a nabrali sme kurz nazad, do Zátoky stroskotancov.
Som veľmi sklamaný touto skúsenosťou. Keby sme tu boli sami, nikoho by sme nezaujímali. Ale dvadsať lodí, to už je iný obrat. Manažérovi potápačskej firmy som predtým navrhol, že im to zaplatíme aj bez čistenia, len nech nás nechajú na pokoji. Ale to oni nemohli, táto korupčná komédia sa musela dohrať až do konca. Keď som sa po návrate potopil pod loď, bolo mi do plaču. Celé pásy zachovaného antifoulingu, natretého ešte v Taliansku, boli zoškriabané. Inde zasa bol povrch nedotknutý. Musel to byť zvláštny kľúč, podľa ktorého určovali infikované miesta. Prebehla opätovná kontrola našich trupov. Všetky lode prešli a my sme si konečne mohli začať užívať aj Darwinove Galapágy.
Prítomnosť ekoinšpektorov vystriedali morské levy, po našom uškatce, ktoré sa snažia udomácniť na našej palube a my sa im snažíme v tom zabrániť.
Je to síce pekný pohľad na tieto tvory, spiace na lodi, ako to vidieť na susednom plavidle, ale oni strašne páchnu. Keď sa vyprázdnia, stojí to za to. Na zrkadlo vešiame fendre, aby sme im zabránili usadiť sa u nás. Nevzdávajú sa ľahko, každú chvíľu počujeme fučanie, keď skúmajú terén. Nakoniec to vzdali a hľadajú si iné lôžko. Konečne, štyri dni po pristátí, sa môžeme venovať spoznávaniu súostrovia.
Ostrovy boli objavené v prvej polovici 16. storočia. Tristo rokov nepatrili nikomu, kotvili tu piráti a námorné výpravy, aby si doplnili vodu a korytnačie mäso. Korytnačky, ktoré bolo veľmi ľahké chytať, vedeli na lodiach prežiť bez pokrmu pol roka. Tak mali námorníci stále čerstvé mäso. Ostrovy sú známe najmä Darwinovou evolučnou teóriou, ktorú napísal po výskumnej plavbe okolo sveta v roku 1831. Expedícia, plaviaca sa na lodi Beagle, mala za úlohu spoznávať živočíšne druhy na celom svete. Na Galapágoch, ktoré významným spôsobom ovplyvnili výsledok skúmania, strávil Darwin šesť týždňov. V roku 1832 vyhlásil Ekvádor, ktorý leží na rovníku rovnako, ako Galapágy, 1 000 kilometrov na západ, ostrovy za svoje územie.
Súostrovie má 14 sopečných ostrovov, ktoré sú provinčne rozdelené na tri kantóny. San Cristobal (červena šípka), kde momentálne kotvíme, Izabela (zelená), kam sa chystáme a Santa Cruz (žltá), odkiaľ budeme odchádzať na 3 000 míľ dlhú plavbu Pacifikom na Markézy.
Nasledujúce dva týždne, ktoré sme strávili na uvedených troch hlavných ostrovoch, sme toho zažili neúrekom. Na breh sme sa prepravovali prekvapivo pružnými vodnými taxíkmi. Vždy bol nejaký na dohľad, stačilo zamávať. Jedna cesta stála dolár.
Ani nefúkame náš gumák, na brehu by ho okamžite okupoval nejaký lev. Ten morský. Okrem morských levov sme videli obrovské korytnačky, o leguány tiež nebola núdza.
K tomu rôzne druhy vtákov a pelikánov, ktoré sme videli už v Paname.
Stáli sme na hrane krátera sopky Chico na ostrove Izabela.
Najväčším zážitkom na Izabele pre mňa bolo plávanie v malej lagúne s dvoma mladými uškatcami neďaleko zátoky, kde sme kotvili (zelena je Izabela, žlta Santa Cruz)
. Šnorchlovali sme neďaleko kotvišťa, keď sa k nám pridali dvaja obojživelní krásavci. Vonku možno vyzerajú neohrabane, ale vo vode priam baletia. Čvachtali sme sa s nimi dobré dve hodiny. Uškatce sa predvádzali, robili piruety, ťukali ňufákom do mojej kamery alebo sa len zavesili bruchom na hladine a pokojne nás sledovali. Bol to jeden z najkrajších momentov počas celej plavby.
Okrem krásnej prírody sa dozvedám o neobyčajnom príbehu spojenom s ostrovmi. Na ostrove Santa Cruz
ma upútala pamätná tabuľa v nemčine, venovaná rodine Angermayer. Sledoval som smerovky k menšej budove, kde som našiel múzeum. V predvojnovom nemeckom Hamburgu žila rodina Angermayerovcov so štyrmi synmi. Tušiac vojnu, ktorá by takmer určite bola osudná pre synov, rodičia v roku 1935 predali dom, za ktorý kúpili plachetnicu. Po dvoch rokoch plavby na lodi Marie, ktorá niesla meno matky, synovia Karl, Gus, Hans a Fritz Angermayerovci pristáli na ostrove Santa Cruz. Rodičia zahynuli pri bombardovaní Hamburgu v roku 1945. Potomkovia rodiny Angermayer dodnes žijú na ostrove Santa Cruz, kde majú prosperujúcu cestovnú kanceláriu.
Večer, 28. februára, sme pripravení opustiť súostrovie Galapágy. Mám z nich protichodné pocity. Na jednej strane krásna príroda a výnimočné živočíšne druhy vyrážajúce dych, na druhej strane sklamanie z nezmyselného výletu, ktorý poriadne smrdel korupciou na ostrove San Cristobal. Nie raz sme videli policajtov alebo vojakov so samopalmi. Včera sme mali nečakanú kontrolu na lodi. Prišiel úradník kontrolovať hygienu. Najviac ho trápilo, že mám elektrický záchod a nie ručný, splachovací. Považoval to za veľký problém, kým som mu nedal plechovku piva, a bolo vybavené.
Posledné dni sme kotvili na ostrove Santa Cruz. Máme naplnené všetky plynové bomby, vedeli by sme variť dvanásť týždňov. Nádrže na naftu i vodu sú plné, proviant nakúpený, obidve chladničky sú v prevádzke. Technická kontrola prebehla v poriadku, aj na sťažni. Obal na parasailor sa trochu predral, Jožko ho zašíval. Ľubo urobil kus roboty pod vodou, kde čistil dno lode. Miesta, ktoré mi oškriabali potápači pred dvoma týždňami, boli oveľa viac zarastené ako inde. Jožko umyl solárne panely. Ešte sme boli na miestnom trhovisku nakúpiť čerstvú zeleninu a ovocie.
Violka odletela domov. Všetko je v poriadku, až na Marca, ktorý je chorý. Leží v horúčke, kýcha a kašle. Má červené oči a tvrdohlavo odmieta antibiotiká, ktoré mu nanucujem. Neviem, kde sa nakazil a čakám, kedy to chytí nás. Marco nakoniec po štarte tie antibiotiká začal užívať a choroba ustúpila.
Čaká nás tritisíc míľ na Hiva Oa na Markézach, tri týždne na mori. Predpoveď nie je bohvieaká, málo vetra. Sme tesne pod rovníkom a musíme zbehnúť pod štvrtú rovnobežku, na juh. Tam začne trochu fúkať. Ďalšie dni ideme viac na juhozápad a dostaneme sa do pasátov južného Pacifiku. Moja dušička sa už teší na pokoj a ticho na mori, ktoré budú narúšať iba rôzne zvuky spôsobené pohybom lode.