Indonézia –  Bali

      Prvé tri dni po vyplávaní z Darwinu nefúkalo, tak sme 2. septembra, pri spaľovaní nafty a bez starostí o stav batérií, napredovali ďalej bez hojdania, venovali sme sa knihám, vareniu, rybačke, navigácii a všeličomu inému, čo pohlcovalo náš čas.

Táto oblasť Indického oceána je povestná slabými vetrami, a keď som už začal rozmýšľať, či na túto etapu minieme celé PHM, po troch dňoch začal fúkať ľahký juhojuhovýchodný vetrík a mohli sme vyskúšať nový genaker. Postupne začal vietor pridávať na sile a otáčať sa stále viac z východu, až kým sa neustálil na dvadsiatich uzloch a my sme pokračovali na kosatke a búrkovej plachte v polohe na motýľa.

      Ostrovy Bali a Lombok sme uvideli 9. septembra popoludní.

Keďže kvôli silným prílivovým prúdom a prehustenej lodnej premávke sa dôrazne neodporúča plávať do vstupného kanála prístavu Benoa na Bali, nastavili sme plachty tak, aby sme prišli ráno.V úžine medzi Bali a Lombokom sme pochopili, prečo. Prúd bol taký silný, že aj keď predok lode mieril na sever, plachtili sme na západ. Keď sme začali cúvať a pobrežie vzdialené päť míľ na západ od nás sa začalo približovať, naštartovali sme motor. Aj tak sme sa ešte trápili, lebo vietor dvadsať uzlov zozadu bol konfrontovaný prúdom  neuveriteľných osem uzlov oproti. More sa vzdúvalo a my sme sa hompáľali na vlnách na jednom mieste. Chvíľu to bolo dokonca jeden uzol dozadu. Spomenul som si na scénku z divadelnej hry o Járovi Cimrmanovi, ktorý opisoval let na prvých lietadlách spred sto rokov: Vyštartovali sme z Viedne do Bruselu a po ôsmich hodinách letu proti silnému protivetru sme pristáli vo Varšave. Prúd začal pred svitaním postupne slabnúť a takmer v stojacej vode sme vplávali do prívodného kanála prístavu Benoa v rovnomennej marine, kde sme sa 10. septembra ráno uviazali.

Je to vlastne plávajúce mólo obĺžnikového tvaru s jedným vchodom. Na móle sú polorozpadnuté stojany s elektrinou, bez vody. Bazén tvoriaci marinu je plný špiny.

Aj keď je to v ostrom kontraste s nedávnym pobytom v Austrálii, zmierujeme sa s tým. Za osem dní bezproblémovej plavby sme prešli na našej ceste okolo sveta ďalších takmer tisíc námorných míľ.

      Ešte v ten deň sme absolvovali komplikovaný proces prihlasovania sa. Opäť som velebil tím Worldcruisingu, Susan a Joela. Zorganizovali taxík, išli s nami,  pomáhali nám, a ešte trom ďalším posádkam, ktoré prišli predošlý večer, s byrokratickými úradníkmi. Navštívili sme postupne imigračný úrad, colnicu, políciu a nákladný prístav, kde sme vyhlásili, že nemáme náklad väčší ako desať ton. To sme sa teda naozaj pobavili. Naša loď plne naložená váži pätnásť ton.  Ešte návšteva prístavu a vybavenie povolenia na plavbu vo výsostných vodách Indonézie, a väčšia časť dňa bola za nami.

      Nasledujúce tri dni, kým sme sa nevydali ďalej, ubehli opäť v plnom nasadení. Každé ráno som si bol zabehať. Behy boli vynútené, medzi stovkami mopedov. Slúchadlá som ani nenosil, v tom hluku by som aj tak nič nepočul. Ale potrebujem pohyb, tak som sa prinútil. Nasledovala káva a začal sa deň. Bol som na sťažni, obvyklá kontrola.

Rozvinuli sme kosatku, aj búrkovú plachtu a skontrolovali spoje v hliníkovom profile rollrefu. Do mariny prišiel čln s naftou a postupne natankoval všetky lode. Kúpili sme dvadsať galónov vody, čo je 380 litrov.

Doplnili sme plyn, vymenili olej a filtre v motore. Keď som už bol rozbehnutý, vymenil som aj impeler vo vodnom čerpadle motora. Ten starý mal vyše tisíc motohodín, čo je čas na výmenu.

      Boli sme nakupovať v miestnom Carrefoure. Bankomat zo mňa spravil milionára. Jeden USD je desaťtisíc rupií. Platba milión šesťstotisíc rupií pri pokladni ma zasa priviedla na mizinu. Za taxík sme platili päťdesiatšesťtisíc. Nákup sme si ešte raz zopakovali ďalší deň. Nevyhli sme sa ani praniu v miestnej práčovni.

      Mišo Porvazník odletel 12. septembra domov. Bol platným členom posádky, rýchlo sa naučil obsluhovať laná a výborne sa orientoval pri manévroch. Budeme však opäť traja, pridal sa k nám Eric Taveau, bývalý člen posádky nemeckej plachetnice Dinghi, ktorá skončila v Austrálii.

Je rodený Francúz, žije v Nemecku viac ako dvadsaťpäť rokov, kde sa aj oženil. Pracoval deväť rokov v Taliansku, rozpráva po francúzsky, nemecky, anglicky a taliansky. Sme teda medzinárodná posádka a dohodli sme sa, že sa budeme rozprávať po taliansky.

      Deň pred vyplávaním nám Joel a Susan zorganizovali výlet po ostrove. Videli sme ryžové terasovité polia.

Navštívili sme budhistický chrám. Nápis pri vstupe do chrámu v nás vyvolal pochybnosti, či nemáme svoje dni. Výslovne totiž zakazoval vstup ženám v čase periódy.

Keďže my máme svoju periódu stále, rozhodli sme sa to risknúť. Prešli sme bránou, ktorá nám očistila dušu. Zlo išlo doľava a dobro doprava. Pri východe sme si vyzdvihli iba to dobro.

S čistou dušou sme si pozreli výrobňu kávy. Vyrába sa tu miestna špecialita, káva Kopi Luwak, tzv. cibetková káva, vraj najdrahšia na svete. Miestne zvieratká luwaki jedia kávové bobule, ktoré ich tráviaci systém vytriedi tak, že v truse sú kávové zrnká.

Uvítacia a rozlúčková komisia…

Tie sa potom umývajú a pražia. Ochutnávka kávových zŕn dopadla dobre, chutili nám. Obdivovali sme zelený ostrov, miestny vulkán Raung.

Trhovisko v hlavnom meste Pensavare ma nechalo v úžase. Život tu doslova kypí, stánky nalepené tesne na seba v dlhých uliciach sú plné suvenírov, korenia, čajov, rôznych špecialít, okrasných vtákov a videli sme tu aj opice. 

Prejsť na druhú stranu je problém. Mopedy jazdia štyridsiatkou tesne za sebou. Sú naložené všetkým možným, mamička za riadidlami s dvoma malými deťmi nie je nič výnimočné.

Všade je plno detí. Keď na ne namierim fotoaparát, pózujú a smejú sa. Celé toto divadlo nezaujate pozorujú miestni psi, rôzneho vzrastu a neurčitej rasy.

V ten deň večer sme svedkami nádherného tanca, možnosť vidieť to nám sprostredkoval tím Worldcruisingu

Preľudnený ostrov Bali opúšťame 14. septembra.. Na Kokosové ostrovy je to 1 100 míľ. Počas plavby sa rozhodneme, či sa zastavíme na Vianočnom ostrove, ktorý je na polceste.