Sme už dva dni na kotve na Hiva Oa a zatiaľ som sa nedostal ďalej ako do miestnej dediny, vzdialenej štyri kilometre a aj to až teraz popoludní. Prvoradé boli opravy. Po pristátí sme sa dávali do poriadku a dospávali sme. Tritisíc míľ a tri týždne na mori nás uťahalo. V zátoke Taiohae nie sme sami, stretávame našich priateľov z flotily a delíme sa o zážitky.

      Včera som bol na sťažni pol dňa pri šiestich vytiahnutiach. Všetci sme sa nadreli, mne sa z toho výpeku hore a námahy vyhodila horúčka na perách. Jožko a Marco mi asistovali a Ľubo podal otrocký výkon pri čistení lode.

Najprv som išiel hore zistiť, či sa poškodenie nezhoršilo, a áno, bolo to horšie.  Oceľové lano už bolo pretrhnuté cez polovicu. Stiahli sme plachtu, no pri odopínaní oceľového lana pri bubne rollrefu sme strhli dve skrutky, takže sme ich museli odvŕtať.  Po odopnutí stehu dole som išiel na sťažeň, odopol lano hore a spustil na palubu. Po dôkladnom meraní a počítaní sme prišli k záveru, že ak oceľové lano skrátime o štrnásť centimetrov, ešte stále sme schopní natiahnuť ho nanovo. Odpílili sme poškodenú časť a na amputovaný koniec sme osadili špeciálny norseman terminál. Je to vlastne spojka medzi lanom a uchytením sťažňa. Sme pripravení na tieto situácie, normálne sa oceľové lano do spojky lisuje pod tlakom. Norseman terminál funguje na princípe samozaťahovania. Opäť na sťažeň a ukotvenie lana hore. Problém sa ukázal pri uchytení spodnej časti. Po viacerých pokusoch, pripomínajúcich úspešných rozprávkových hrdinov Pata a Mata, keď sme aplikovali rôzne kladkostroje, sa nám to podarilo spojiť. Stálo to síce zopár odrenín a pricviknutých prstov, ale drží. Dnes som bol ešte hore dotiahnuť spoje a celé to skontrolovať. Jožko s Marcom rezali nové závity pre rollref. Keď sme už boli rozbehnutí, dali sme dole búrkovú plachtu, skontrolovali a podoťahovali spoje hliníkového profilu jej rollrefu. Ešte sme stihli búrkovú plachtu vytiahnuť a zrolovať, ale potom sa slušne rozfúkalo a kosatka musela zostať na palube. To je už najmenej. Ľubo dočistil loď a je ako nová.

Opäť sme schopní plavby. Máme za sebou oceán, aj keď zďaleka nie celý Pacifik. Z Panamy sme preplávali 4 000 tisíc míľ, do Austrálie nás čaká 5 000 a v Koralovej bariére ešte tisíc do Indického oceána. Zaslúžime si odmenu a tá je v podobe znamenitej večere: kuracia polievka a grilované stehná so zemiakmi a ryžou.

      Markézy sú zámorským územím Francúzska v Tichom oceáne. Skupina šestnástich vulkanických ostrovov bola objavená koncom 16. storočia. Ostrovy nikomu nepatrili až do roku 1842, keď Francúzsko nad nimi vyhlásilo zvrchovanosť.  Otvorenie leteckého spojenia medzi Tahiti a Markézami v roku 1980 výrazne skrátilo ich dostupnosť. To napomohlo rozvoju turistického ruchu. Napriek tomu sú ešte dnes  niektoré z nich takmer neobývané. 

      Nepríjemnú opravu máme úspešne a prekvapujúco rýchlo za sebou. Nasledujúce tri dni sme spoznávali ostrov. V miestnej dedine menom Atuona žil a v roku 1903 zomrel Paul Gauguin, známy maliar, patriaci do skupiny postimpresionistov. Navštívili sme múzeum, motali sme sa medzi obrazmi, ktoré mi nič nehovorili. Nie som odborník na umenie, ale jedno mi bolo zrejmé. Množstvo obrazov visiacich na stenách a rozmanitosť tém svedčia o tom, že Gauguin veľa voľného času nemal. Na záver sme navštívili miestny cintorín a poklonili sa umelcovi, ktorý dal svetu toľko veľa krásy. Pri jeho hrobe mi napadla myšlienka Johannesa Mario Simmela z jeho románu, ktorý som nedávno dočítal: Život je krásny a smrť je jeho najsmutnejšou udalosťou. Nedalo by sa najprv umrieť a potom žiť?

      V prenajatom aute sme sa previezli po ostrove. Na jeho severovýchode sme videli staré pohrebisko s kamennými sochami. Cesty sú poľné, neupravené a poriadne nás hádzalo. Svetlým bodom boli banánovníky popri ceste. Kým sme sa vrátili, kufor auta bol plný banánových trsov, čo sme si po ceste odsekli mačetou.

      Na kotvišti ma oslovil jeden Austrálčan, plaviaci sa už piaty rok okolo sveta. Je na lodi s rodinou a dvoma deťmi, čo mu za ten čas poriadne povyrástli. Po tom, čo ma sledoval pri práci na sťažni, ma zjavne považuje za odborníka a prišiel sa poradiť. Tak ako my, chce dať dole predný steh. Na hliníkovom profile sa mu strhli dve skrutky, musí to odvŕtať, urobiť nový závit, zaskrutkovať dokopy a vytiahnuť steh na sťažeň. Poradil som mu, nech to vôbec nerobí. Stačí ísť hore, strhnuté sktrutky zahladiť pilníkom, aby sa nepoškodila plachta a vedľa toho osadiť dva nity. Chlap, ktorý má za sebou štyri a pol roka plavby a o šesť mesiacov v Austrálii oslávi oboplávanie sveta, s obrovskou zodpovednosťou za dve maloleté deti, žasol nad jednoduchosťou takéhoto riešenia. Jeho žena mi dala pusu.

      Už viackrát som si všimol, že jachtári z krajín s námornou tradíciou tvrdohlavo a  slepo dodržujú schémy vyhotovenia akejkoľvek konštrukcie na lodi. Ak sa niečo pokazí, snažia sa to opraviť presne stanoveným spôsobom. V rámci možností preferujú odborníka, ktorého zaplatia. Nás život naučil viac improvizovať. Podobná situácia sa udiala o štyri mesiace neskôr v Austrálii, kde sme museli kúpiť plynové bomby s iným systémom napojenia. Hadica s koncovkou nesedela na tú našu. Nóri z lode Saphir chodili po obchodoch a hľadali niečo podobné, čo spojí obe koncovky. Nakoniec to vzdali a urobili to, čo my. Odrezali koncovku od plynovej hadice, priamo ju nasadili na plynové potrubie na lodi a upevnili dvoma sk-páskami. Nejeden revízny technik plynu by asi zaváhal nad týmto spôsobom, ale som presvedčený o bezpečnosti tohto riešenia, a my musíme variť.

      Ďalší deň sme robili poriadky na lodi. Z úložného priestoru za kormidlom sme vybrali bicykle, vyberali vodu, čo sa tam vždy, neviem ako, dostane. Ukladanie bicyklov naspäť mi pripomína Tetris vysokého levelu sprevádzaného občasnými vulgarizmami. Vytiahli a narolovali sme kosatku a doplnili do prázdnych bandasiek palivo. Marco stihol na záver návštevu miestneho umelca, ktorý mu na ľavé rameno vytetoval tvár miestneho bôžika. Ráno, 30. marca, sme opustili vľúdny ostrov Hiva Oa. Náš cieľ je 90 míľ vzdialený ostrov Ua Pou, kde chceme stráviť noc a pokračovať na Nuku Hiva, hlavný ostrov súostrovia Markézy.

      Ráno, 31. marca, sme zakotvili v malebnej zátoke na ostrove Ua Pou. Boli sme úplne sami, voda priezračná, na brehu osada.

Na brehu nás vítajú sochy (asi) bohov…

Deň ubehol kontrolou spodku lode, kúpaním sa a výletom na breh. Ostrovania sú pohodoví, každý nás zdraví, všetci sa usmievajú. Jožko stretol jedného Nemca, ktorý tu žije už dvanásť rokov. Manfred pilotoval vrtuľník, ktorý prevážal stavebný materiál pri stavbe priehrady na ostrove. Oženil sa tu, má dom, buginu a je spokojný. Býval horolezcom a vraj chodí na miestne kopce. Tie čnejú vysoko nad nami, priemerná nadmorská výška ostrovov je vyše tisíc metrov. Ráno som si bol zabehať a takmer som sa pobil s miestnym psom. Chvíľu sme na seba štekali, vyzeralo to, že sa každú chvíľku do seba zakusneme. Ja by som prijal aj kontumačnú prehru, ale ten pes si to nechcel nechať vysvetliť. Našťastie, v poslednej chvíli nás rozdelili domáci. Večer som upiekol chlieb a ráno, 1. apríla, sme odplávali, aby sme večer v ten istý deň zakotvili na Nuku Hiva medzi ostatnými loďami našej flotily. (žltá línia)

      Druhého apríla som oslávil svoje narodeniny. Tieto na Nuku Hiva sa vydarili. Zažili sme prekrásne privítane na Markézach. Najprv sme prešli slávobránou, na krk nám zavesili kvetinový náhrdelník,

nasledovali tance miestnych krásavíc za sprievodu gitár, bubnov a spevu.

Nebolo cítiť, že predstavenie je zaplatené worldcruisingom, aktéri si užívali spev a tanec, vyzerali šťastní a bezstarostní.

Obklopení psami, ktorých náklonnosť som si hneď získal, sme si to všetko užívali s pocitom, že si to zaslúžime.

      Nasledujúci deň som zažil prekvapenie. Na móle, kam chodíme s naším gumákom, čistia rybári úlovok a odpad hádžu do mora. Voda pri móle bola plná žralokov bijúcich sa o korisť. Boli veľké do dvoch metrov. Päť metrov vedľa tohto úchvatného divadla bol uviazaný náš člnok, z ktorého vystupujeme na breh.

      Kým sme odplávali na Tuamotu, opätovne sme sa dozásobili vodou, plynom a jedlom. Jedno popoludnie nás vystrašila výstraha pred cunami. Spôsobilo to zemetrasenie v Čile. V našich vysielačkach nastal čulý elektronický ruch. Tri hodiny sme boli všetci pripravení dvíhať kotvy a ísť na otvorené more, kde cunami takmer ani necítiť. Nič zlé sa nakoniec neudialo a poplach odvolali. O štyri dni, 6. apríla, sme opustili Nuku Hiva a súostrovie Markézy. Kurz sme nabrali na atol Ahe na Tuamotu, vzdialený 550 námorných míľ.