Maurícius

      Je 20. október. Už štyri noci nespím na lodi. Prišla za mnou manželka Violka s vnučkou Emmou. Som v inom svete, bývame v prenajatom domčeku. Spolu s nami je aj Ľubo Šoltís so ženou a synom, ktorí prileteli spoločne s Violkou. Sme praví turisti, chodíme po trhoch, videli sme miestne safari, člnkovali sa na rieke. Prechádzame sa popri pobreží a kúpeme sa v bazéne.

      Popri odpočinku sa však venujem aj prípravám na ďalšiu plavbu. Prvý deň po pristátí na Mauríciu som hneď ráno išiel na juhoafrickú ambasádu. Kým ostatné štáty Európskej únie vrátane Česka majú s JAR trojmesačný bezvízový styk, v prípade Slovenska je to len jeden mesiac. My sa budeme pri oboplávaní Mysu dobrej nádeje pohybovať vo výsostných vodách a prístavoch tohto štátu dva mesiace. Potrebujem teda víza. Na tento problém som narazil už pri príprave plavby v Bratislave. Žiadosť o víza by som mal podať vo Viedni. Žiadať o víza, ktoré budem potrebovať o rok a aj neskôr, je nemožné, ich platnosť je iba jeden rok. Konzultoval som túto situáciu s Paulom Telowom s worldcruisingu a on navrhol riešenie. Tento problém už mali, na Mauríciu je juhoafrický konzulát, tam sa vo výnimočných prípadoch dá požiadať o víza. Opäť som ocenil svoju príslušnosť k worldcruisingu. Keď som prišiel na konzulát, už o mne vedeli. Paul im v predstihu poslal potrebné informácie. Odovzdal som vyplnený formulár, fotky, pas a s prísľubom, že o týždeň to bude hotové, som s radostnou dušičkou opustil ambasádu.

      Na prípravách sa zúčastňuje aj Ľubo, ktorý sa pripája k posádke. Bude s nami až do Richardsu Bay v Juhoafrickej republike. Z lode odchádza Francúz Eric, ktorý sa presúva na americký katamarán Nexus. Ešte pred jeho odchodom spolu s Marcom opravili záves sporáka. Odvŕtali pôvodné predrané pánty a osadili tam nerezové skrutky. Pomyselná os sporáka je opäť v ťažisku, takže plynové horáky budú pri varení počas plavby vo vodorovnej polohe. 

      Bolo treba vymeniť jednu kladku a ťahacie lanká na windpilotovi, žiadna mimoriadna robota. Ujal sa nás miestny taxikár Rašíd. Starší, chudý, bielovlasý a usmievavý pán bez predných zubov. Vlastne sa iniciatívne ujal celej flotily.  Nikomu nič neodmietne, občas s niečím mešká, ale s pomocou svojho syna, ktorý jazdí vlastným autom, to všetko stíha. Odviezol nám prázdne plynové bomby a vrátil ich plné. Vzal ma do obchodu, kde som si vybral inoxovú trúbku namiesto zlomeného pňa. Nebolo to úplne presne to, čo som chcel, ale mal som radosť. Na jednej koncovke bude treba trošku popracovať. Mimochodom, mám ju dodnes a som veľmi spokojný. Hore na sťažni bolo všetko v poriadku.

Výmena senzora windmetra nepriniesla žiadnu zmenu k lepšiemu. Chyba bude buď v samotnom prístroji, alebo v kábli, ktorý ide z vrcholu sťažňa od senzora ku kormidlu, kde sa nachádza prístroj. Servis Raymarine bol plne zaneprázdnený a nenašiel sa nikto, kto by prišiel určiť, kde je chyba. Budeme sa snažiť vyriešiť problém na Réunione. Vymenili sme olej v generátore vrátane olejového a palivového filtra a pri tej príležitosti aj impeler chladiča. Bol najvyšší čas. Jedna lopatka gumeného impeleru bola odtrhnutá.

      Rašíd mi porozprával o svojom ostrove. Hornatý ostrov s rozlohou dvetísíc štvorcových kilometrov sa nachádza dvetisíc kilometrov východne od Afriky. Je to bývalá britská kolónia. Jej pozostatkom je viktoriánska architektúra. Jazdí sa tu na ľavej strane. Dnes je Maurícius parlamentnou demokraciou, voľby sú každých päť rokov. Ostrovná krajina čelí veľkému problému. Od roku 1960 až dodnes sa populácia viac ako zdvojnásobila, takže tu žije takmer milión tristotisíc obyvateľov. Dosiaľ boli zrážky počas obdobia dažďov dostatočne bohaté, aby v umelých priehradách vystačili ostrovanom celý rok. Nárast populácie a rozvoj turistického ruchu situáciu prudko zhoršil. Všade sú hotely, veľa nových je rozostavaných. Zápchy na cestách sú samozrejmosťou a na chodníku sa treba predierať davom. A to nielen v hlavnom meste Port Luis. Spotreba vody sa sa stáva kritickou. Rašíd mi vravel, že obdobie dažďov sa má začať o tri týždne a vodné nádrže sú takmer prázdne. Ťažko povedať, čo sa v budúcnosti stane. Riešením by bolo odsoľovanie morskej vody, ale to je drahý projekt. Možno by pomohlo obmedziť turistický ruch, prestať chcieť stále viac a uspokojiť sa s doterajšími ziskami?

Plavba v skupine

      Večer, štvrtý deň nášho pobytu na Mauríciu,  tím worldcruisingu zorganizoval večierok. Stoly sa prehýbali pod miestnymi špecialitami, víno tieklo potokom, pivo a kola tiež. Prišli domáce tanečnice v tradičnom oblečení. Zatancovali a zaspievali nám za sprievodu domácej hudby. Bubny udávali rytmus,  atmosféra bola skvelá. Po preplavbe Indickým oceánom sme sa cítili ako v rozprávke, neprekvapilo by nás, keby sa voda začala sypať a piesok liať.

      Potom na pódium vystúpil Brian z American Spiritu. Prišli dva dni po nás, zvládli to na hlavnej plachte, sťažeň im nepadol. Ešte stále dospávajú, majú čo doháňať. Brian sa poďakoval za pomoc Jenny a Jonathanovi z Merlinu a nám. Merlin bol celý čas na dohľad Američanov, ktorí dva týždne bojovali vo vlnách, aby im nespadol sťažeň. Manéver s poslaním núdzového materiálu, keď obe lode boli nebezpečne blízko seba v zlých podmienkach, bol ako vystrihnutý z príručky. My sme boli neďaleko s dostatkom pohonných hmôt, keby American Spirit nemohol používať plachtu a musel ísť na motore. Keď prišli do prístavu  Port Luis, ponúkol som im náhradný steh, oceľové lano aj s norseman terminálmi. Vďačne prijali.

      Tento opis by sa mohol zmestiť do jedného odstavca. Ale keď vidíte šesťdesiatpäťročného chlapa, ktorý po naozaj tvrdej plavbe začne pohnutým hlasom opisovať, ako sa dva týždne, vo dne a v noci, strhával na každý zvuk, či mu nepadá sťažeň, snažiac sa pritom potlačiť slzy, čosi sa vo vás pohne. A keď som s Jonathanom a Jenny stál na pódiu spoločne s Brianom, kam nás zavolal a daroval fľašu omamného nápoja, bol som rád, že nemusím rozprávať do mikrofónu.

      V hlave si rekapitulujem všetky pre a proti pri plavbe v skupine. Nezávislosť od ostatných má veľa výhod. Nemusím sa prispôsobovať termínom vyplávania, môžem zmeniť trasu. Pravdupovediac, občas mi chýba táto sloboda rozhodovania. Plávanie v skupine vás tejto slobody zbaví. S worldcruisingom je program vopred stanovený a každý ho viacmenej rešpektuje.

      Spoločná plavba má aj množstvo výhod. Mám veľa nových priateľov a úprimné pozvania do celého sveta.  Každý jachtár vie, že pristávanie v cudzom neznámom prístave, alebo kotvišti s navigačnými nástrahami je stresové. Vedomie, že tam je niekto, kto mi dá vysielačkou potrebnú informáciu, alebo pomôže s navigáciou, je upokojujúce. Keď som pristával v noci, za zlej viditeľnosti, či v silnom vetre, informácia cez vysielačku mi uľahčila situáciu. Bolo to aj opačne, kedy som poradil ja. Posádky si navzájom pomáhajú aj pri technických problémoch, vítaná je pomoc na kotvišti s poruchou závesného motora, generátora, motora a iného. Vzájomné varovanie sa lodí pred zlodejmi na kotvišti Bora Bora vo Francúzskej Polynézii, to som zažil. Zajtra k nám príde Vittorio z Festiny Lente pozrieť sa na náš štartér. Je dobré byť členom tohto spoločenstva. Spoznal som veľa dobrých ľudí. Nechcem vedieť, koľko by som čakal v Paname na povolenie prejsť kanálom do Tichého oceána. Ako dlho by sme museli byť v karanténe v Austrálii, kým by sme mohli vyjsť na breh? Vedel by som si vybaviť juhoafrické víza tak jednoducho, alebo by som Mys dobrej nádeje musel stihnúť oboplávať za jeden mesiac?

      Neskôr som sa rozprával s Brianom. Keď som mu povedal, ako som vybavený náhradnými oceľovými lanami, krútil začudovane hlavou. Mám pocit, že som jediný vo flotile takto zabezpečený. Brian si asi doteraz myslel, že stehy držiace sťažeň sú večné a nezničiteľné. Ja mám iný názor, na Civette v Grécku a na Civette II na Markézach som to zažil na vlastnej koži. V Grécku ma to zaskočilo, ale na Markézach som bol pripravený. Za deväť dní sa nám nepodarilo dostať na loď nikoho zo servisu Raymarine, nevieme teda, kde je na windmetri problém. Skúsime to na Réunione. Víza do Juhoafrickej republiky mám, a tak sme sa 25. októbra odviazali a vyplávali z Port Luis na Mauríciu. Je to nádherný, zelený, kopcovitý ostrov s priateľským obyvateľstvom. Len by tu mohlo byť menej hotelov.

 Violka s Emuškou a Vierka s Rasťom odleteli domov a my sme opäť na vode. Náš kurz je na ostrov Réunion, vzdialený deň a noc plavby.

Réunion

      Po jednodňovej plavbe sme 26. októbra pristáli na Réunione.

Uviazali sme sa bokom k dlhému mólu, medzi ostatné plachetnice našej flotily.

Sme napojení na elektrinu a vodu. Prvé, čo mi padlo do oka, bola tabuľa, ktorá nás varovala pred žralokmi v prístave. Do vody teda chodiť nebudeme.

Všetko je tu jednoduchšie, sme na francúzskom území, a teda v Európskej únii. Platíme eurom, používame platobné karty. Obyvatelia sú z veľkej miery Francúzi, ktorí sa rozhodli opustiť uponáhľaný život v Európe. Napadá mi porovnanie s ostrovom Tahiti vo Francúzskej Polynézii. Aj tú sú carrefoury, pláže a dovolenkové rezorty. Ale oproti Tahiti je tu pokoj. Ulice nie sú upchaté autami, nevládne tu uponáhľaná atmosféra. Do obchodu to máme asi dvadsať minút peši, vítame prechádzku spojenú s nákupom. Teším sa na ranné behy a určite nevynechám bicykel do neďalekých kopcov.

      Nasledujúce tri dni sme nakupovali, a okrem nejakých drobností, aj oddychovali. Loď máme pripravenú, všetko sme skontrolovali na Mauríciu. Windmeter sa nám nepodarilo opraviť, ale aspoň vieme, kde je chyba. V marine je servis lodných prístrojov a mali tam aj náš Raymarine. Technik ho vzal k nám na loď a zapojil. Prístroj nič neukazoval a ďalšie meranie ukázalo na nefunkčný kábel v sťažni. Na to, aby sme ho mohli vymeniť, potrebujeme originálny vodič z Raymarinu so zaliatou zásuvkou na senzor vetra. Spoločne s novým štartérom som to ešte v ten istý deň objednal u Miša Navrátila v Avaryachte. Ak všetko dobre dopadne, mala by ma zásielka čakať v Kapskom Meste. Pre nový štartér som sa rozhodol na Mauríciu, keď sme na pôvodnom, ktorý opäť funguje ako hodinky, nevedeli nájsť chybu. Nový štartér potom osadím na motor, starý nechám repasovať a bude na lodi v prípade potreby.

      Dni ubiehajú rýchlo. Ráno si zabehám a zacvičím. Potom kávička, raňajky, cesta do mesta a nákup. Debata s ostatnými posádkami. To je už večer a my varíme nejakú dobrotu. Brian z American Spiritu až teraz osadil nový predný steh, servis schopný to urobiť bol až tu, v marine. Ukončenie prác ohlásil slávnostne vo vysielačke.

      Tri dni pred vyplávaním som sa sám vybral do mesta. Mieril som do supermarketu, dostal som chuť na pečené kura s ryžou. Tri kilometre ubehli rýchlo. Cestou späť som sa,  ponorený do vlastných myšlienok, zatúlal. Zabudol som odbočiť a dostal som sa na druhú stranu prívodného kanála do prístavu. Už chvíľu som šípil, že som to asi dobabral, ale stále som si myslel, že sa nejako prekľučkujem na správnu stranu. Keď som zastavil na móle na opačnej strane kanála, nezostalo nič iné, ako sa otočiť a pochodovať nazad dobrých sedem kilometrov. To by samo o sebe nebolo také zlé, chôdza mi neprekáža. Vyskytla sa však komplikácia. V obchode som sa ulakomil na fantastický prezretý smraďoš, ktorý som spláchol chladeným nealko pivom. To spôsobilo prietrž mračien v mojom hrubom čreve, ktorej predchádzalo mohutné hromobitie. V panike som hľadal vhodné zátišie, no nakoniec som sa musel uspokojiť s núdzovým útulkom za rozpadnutou nefunkčnou trafostanicou, hneď vedľa chodníka. Neexistencia alternatívy ma pre nedostatok času prinútila predrať sa ostnatým krovím, kde som sa doškriabal do krvi. Myslel som na princa z rozprávky o Šípkovej Ruženke, na mňa však v kroví spiaca princezná nečakala. Nakoniec som to celé nejako zvládol a uťahaný na smrť som sa večer vrátil na loď. Kura sa už nepieklo, chlapci si urobili studenú večeru. Bol som spokojný, aj takéto vybočenie z jachtárskeho stereotypu patrí do života.

Spolunažívanie na palube

      Máme všetci trochu viac času pre seba a ja sa zamýšľam nad spôsobom života, ktorý vediem už viac ako rok. Život v úzkom priestore lode je dosť zložitý. Je iné ísť plachtiť na dva týždne a iné dlhodobo žiť v plávajúcom karavane so sťažňom. Viem, porovnanie plachetnice s karavanom je asi pritiahnuté za vlasy. Ak sa niečo pokazí v karavane, viete si zavolať servis, ak chcete na chvíľu vystúpiť, zastavíte a urobíte to. Keď nie je chuť variť, môžete sa ísť navečerať. Vaša cesta sa končí po niekoľkých hodinách. Potom prenocujete a pokračujete ďalej. Nemusí sa šetriť vodou, viete ju kdekoľvek doplniť. To isté plyn a pohonné hmoty. Všetko je teda pohodlnejšie, dostupnejšie a nie ste vystavení hnevu prírodných živlov.

      Napriek tomu, dokážete si sami seba predstaviť, ako žijete rok v karavane? Spávať v zúženom priestore, variť v malej kuchynke a neustále sa pri presúvaní pretláčať v úzkej chodbičke? Mať pre seba jednu, možno dve skrinky, a udržať si poriadok a prehľad? Nemať celý ten čas televíziu a internet len sporadicky?  Byť stále s tými istými ľuďmi, aj keď je to rodina? A to sa karavan počas presunu nekýve, nazaleje ho vlna, nehrozí vám morská choroba. Keď je teplo, máte klímu, keď je zima, zakúrite si. Na lodi to nie je možné. Na oceáne niet kam vystúpiť, nedá sa ísť poprechádzať. Žijeme tu samí chlapi, odchovaní každý iným prostredím. Sme z rôznych krajín, s rôznymi kultúrami. Ak nerátam Stredozemné more, s Marcom sme spolu od januára, keď v Karibiku nastúpil na loď. Jožko Novotný odišiel v Austrálii, odvtedy sa prestriedal Mišo Porvazník, Eric a teraz je tu Ľubo Šoltís. Kým bol na palube niekto zo Slovenska, nenapadlo mi, aký veľký môže byť rozdiel medzi mnou a Marcom. Všimol som si to, keď na loď nastúpil Francúz Eric Taveau. Nemyslím reč, takú bariéru viacmenej nemáme. Ťažko sa mi hľadá vhodný výraz. Eric a Marco sa našli v spôsoboch, správaní, konaní. Počas piatich týždňov, čo sme sa spolu plavili, mal som pocit, že oni sú normálni a práve ja som ten, čo sa odlišuje. Možno je to dané mojou náturou alebo bezprostrednejším, otvorenejším prístupom. A možno len nemám spôsoby. Tu je zopár príkladov.

      Pitie z fľaše. Keď boli chlapci smädní, vybrali nápoj z chladničky, naliali ho do pohára, odložili fľašu, vyprázdnili pohár, umyli a odložili. Ja vyberiem fľašu, napijem sa z nej a vrátim ju do chladničky. Eric niekoľko dní zazeral a potom sa ma spýtal, čo viem o baciloch. Neviem, čo o nich mám vedieť v tomto, asi ťažko sterilnom, prostredí. Bacily sú všade, podľa mňa ich separovanie v pohári neodradí od výmeny bacilonosiča. Klopem do dreva, zatiaľ som s bacilmi kamoš. Marco mal už štyri razy horúčky a dvakrát som mu nasadzoval antibiotiká. Podľa môjho názoru by mal Marco po mne čo najviac piť z fľaše. Možno by sa doňho dostalo viac odolnosti. To ani nerozvádzam podobný problém, Ericovo frflanie a Marcovo protestné mlčanie, keď som pri varení jedlo ochutnával varechou, ktorou som ho miešal.

      Umývanie riadu. Desím sa, keď riad umýva Marco alebo aj Eric, keď bol v posádke. Je síce oveľa dôkladnejší ako ja, ale minie viac vody. Ja to riešim papierovými utierkami, keď doličný predmet vytriem od špiny do sucha, kým sa neleskne. Chce to síce viac utierok na rolkách, ale šetrí sa voda. Keď sme boli s Igorom Kollerom a Stenlym Zelenským prvýkrát v Yosemitoch, dohodli sme sa, že Igor bude umývať riady a my so Stenlym variť. Igor si nakúpil saponát, hubky a handry, my sme pridali obrúsky, využívajúc naše skúsenosti z plavieb. Po dvoch dňoch údivu Igor náš systém prevzal. Pri odchode sme nepoužitý, neotvorený saponát aj s hubkami vyhodili. Je pravda, že občas zostane na umytom, vyleštenom kuse riadu nejaká tá drobulinká špinka, ale nikto nie je dokonalý.

      Raňajky. Eric aj Marco každé ráno, ako hodinky, zasadnú za stôl a s neprítomným pohľadom raňajkujú chlieb s maslom a džemom, nutelou či medom. Ja si zacvičím, dám si rannú kávičku a o hodinku neskôr raňajkujem, čo zostalo z večere. Keď nezostalo nič, pripravím si chlieb s masťou a cibuľou, hrianky s cesnakom alebo praženicu. Eric nemohol pochopiť môj postup, dokonca mi raz tvrdil, že to nie je zdravé. Ale čo chcete od Francúza? No a keď je trávenie sprevádzané plynmi, ich pohľady mohli zabíjať.

      Hygiena. Eric aj Marco sa na slanú sprchu v kokpite dôkladne pripravili v kajute. Omotaní uterákom vypochodovali na palubu so svojou toaletnou taštičkou. Po starostlivej očiste v slanej vode vliezli, opäť opásaní uterákom, do kajuty a obliekli sa. Ja dodržiavam ten istý postup, ale bez uteráka a toaletnej tašky. Uterák mám zrolovaný pod pazuchou, v ruke nesiem šampón. Asi sa aj neporiadne utriem, v salóne je po mojej hygiene trošička vody. Chlapci to prešli mlčaním.

      Nočná služba. Francúzsko-talianska časť posádky pristupovala k nočným službám zodpovedne. Obaja riadne oblečení a vystrojení, v záchranných vestách, priviazaní o palubu, strážili až do vystriedania. Ja to robím takisto, akurát bez vesty a v pyžame. Nemyslím si, že je to nesprávne. Som uviazaný na krátkom lane a nepohodlia mám dosť, aby som si ho ešte pridával. Búrkové oblečenie mám hneď poruke.

      Raz, po jednej Ericovej otázke, prečo niečo robím inak, ako sa podľa neho má, som odpovedal: Tebe sa ľahko hovorí. Ty si Francúz žijúci v Nemecku a všetko vieš najlepšie. Ale čo ja? Ty si odídeš a ja musím so sebou žiť. Nemyslím si, že pochopil. Alebo keď sa išiel Eric umyť, povedal som mu, nech sa umyje aj za mňa. Nedošlo mu to, vysvetľoval mi, prečo sa to nedá.

      Eric s Marcom sú skvelí ľudia, výborní spoločníci a skvelí jachtári. Mali sme mnoho zaujímavých rozhovorov a veľa sme sa nasmiali. Vedeli sme sa jeden na druhého spoľahnúť. Ale chýba im ten náš priamy a neviazaný  humor.  Taký nesnobský, postsocialistický. Napriek pocitu, že oni sú normálni a ja vybočujem z hraníc, som rád, že som, aký som. Že moji priatelia zo Slovenska sú podobní mne a nie im. Myslím si, že neviazaný ich zábranami v konaní a správaní sa, som slobodnejší. Chýbajú mi horolezci. Chýba mi ten nádherný spôsob ironickej komunikácie, kde napriek prednesu dokážem rozoznať skutočný význam. Kde sa môžem vyjadrovať bez obáv, aby moje slová boli zle interpretované. Keď aj oslovenie priateľa blízke vulgarizmu je chápané ako prejav náklonnosti, blízkosti. Veľmi mi chýba domov, každodenné stretnutia s priateľmi, posedenia v krčme pri nealko pive. Teším sa, že sa blíži dôchodkový vek viacerých z nás a zoznam adeptov na členov posádky sa rozšíri. Spomínam na Lopyho, Laca Bočkora. Aj keď je obmedzený invalidným vozíkom, čo som nazýval galuskový handicap, bol to vynikajúci spoločník počas šesť a pol mesačnej druhej atlantickej plavby.

Najťažšia časť

      Nielen informácie, ktoré máme od Paula a Susan z worldcruisingu, ale aj poznatky z jachtárskych sprievodcov od Roda Heikela a Jimmyho Cornella nás upevňujú v presvedčení, že etapa z Réunionu do Južnej Afriky bude skutočne výzvou. Pravdepodobne tou najťažšou na našej plavbe okolo sveta. Na tejto etape, dlhej tisíc štyristo námorných míľ, na nás čaká hneď niekoľko výziev.

      Prvých sedemsto míľ by nemalo byť ničím mimoriadnym. Všetko sa začína pod Madagaskarom. Mieša sa tu teplý Indický oceán so studeným Atlantickým. Vznikajúce prúdy s rýchlosťou až dva uzly sa vrtia v serpentínach, ktoré sa pohybujú, ako sa im zapáči. Tie nás môžu spomaliť, alebo znepríjemniť plavbu, ak prúdy budú pôsobiť proti vetru. Ďalší problém je sedemstomíľová oblasť  medzi Madagaskarom a Mysom dobrej nádeje. Počasiu vládnu frontálne systémy, ktoré vznikajú ako  dôsledok antarktických oblastí nízkeho tlaku, postupujúcich na východ. Zmeny počasia možno veľmi dobre identifikovať, od západu tiahnucou sa riasovitou oblačnosťou, ktorú zakrátko strieda kopovitá oblačnosť a búrkové oblaky. Vietor sa začne meniť z juhovýchodného na severozápadný. Po krátkom čase udrie víchrica z juhozápadu, ktorej sila a trvanie závisia od veľkosti frontu. Frekvencia opakovania prechodu frontu je tri až päť dní, v závislosti od ročného obdobia. Najlepší čas na preplavbu je začiatok novembra. Na južnej pologuli je jar a búrky strácajú na frekvencii a intenzite. Nebezpečenstvo skorého cyklónu je malé. Odporúča sa plávať vo vzdialenosti stopäťdesiat míľ južne od Madagaskaru, lebo aj tam býva počasie mimoriadne nestále.

      Našou úlohou je nebyť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Na serveri počasia sledujeme súčasný stav hadiacich sa prúdov pod Madagaskarom.  Chceme ich oboplávať z juhu, stanovujeme si súradnice bodu, kam namierime náš kurz. Sedemsto míľ z Madagaskaru do Richardsu Bay v Južnej Afrike bude trvať niekoľko dní. Vedomí si vysokej pravdepodobnosti výskytu búrok sa psychicky pripravujeme na nepohodu. Keď sa nám podarí prekonať tieto nástrahy, pri pobreží Afriky nás čaká záverečná výzva v podobe Agulhaského prúdu. Je to doslova rieka tečúca na juhozápad rýchlosťou päť uzlov v oceáne. Prúd popri pobreží dosahuje na niektorých miestach šírku dvadsať míľ. Prechádzajúce frontálne systémy sprevádza silný vietor, keď sto kilometrov za hodinu nie je výnimka. Budeme musieť dôsledne sledovať oblačnosť a ručičku barometra. Ak začne klesať, máme deväťdesiat minút, aby sme vyšli z prúdu. Inak sa dostaneme do riadneho kolotoča. Nie je to málo, čo nás čaká. Mám toho plnú hlavu. Chcem už byť preč z Réunionu, byť v akcii a bližšie k Afrike. Z ostrova sme sa odhlásili a natankovali 30. októbra. Zásobení sme, predpokladáme desať až dvanásť dní na vode. Všetko je pripravené, aj keď nemáme windmeter, rýchlosť a smer vetra vieme určiť.

      Ešte jedna príhoda obohatila večer pred odchodom. V bazéne prístavu som videl plávať psa. Neviem, ako sa tam dostal, ale nevedel sa vymotať von. Všade okolo sú betónové móla. Vedomí si možného výskytu žralokov,   okamžite sme spustili záchrannú akciu. Psa sa mi podarilo privolať k rebríku na móle, kde som ho za kožu na krku schmatol a podal ďalším rukám nado mnou. Zachránený pouličný tulák sa nám odvďačil otrepaním sa, takže sme boli celí mokrí. Potom sa pobral za nočným životom.

      Deň na to, 31. októbra, sme opäť na vode. Do Richardsu Bay v Juhoafrickej republike máme tisícštyristo námorných míľ.