Moorea leží 25 míľ plavby západne od Tahiti.

Tri dni, ktoré sme strávili na kotve na severnej strane ostrova, pod ochranou koralovej bariéry neďaleko dovolenkového rezortu,

sme vyplnili ranným behom, bicyklovaním sa s Janom okolo ostrova, oddychom a míňaním proviantu. Ostrov je turistickým rajom plným rezortov a penziónov všetkých kategórií.

Okrem bielych piesočnatých pláží a rozsiahlych koralových útesov, ktoré tvoria prírodnú ochranu kotvíšť, je možné vidieť aj ananásové plantáže. Pri jednej potulke sme trochu zablúdili a narazili na jednu z nich. Pestovatelia nás obdarili čerstvo odtrhnutým šťavnatým plodom a upresnili nám cestu.

      Po 24-hodinovej plavbe sme 31. apríla ráno vošli do spoločnej koralovej bariéry ostrovov Tahaa a Raiatea. Plavba s tridsaťuzlovým vetrom zo zadoboku nám ubehla rýchlo. Kymácanie lode na vlnách a občasné nárazy vĺn do trupu už ani nevnímame.  Prieplav v koralovej bariére bol dostatočne široký a neboli tu ani prúdy.

Bariéra je na úrovni hladiny alebo pod ňou a príliv má zanedbateľný vplyv na navigáciu. Uviazali sme sa na bójke neďaleko osady Apooity a v miestnej marinke sme zaplatili poplatok na sedem dní.

Opäť to boli dni pohody, bezpečia, ranných behov a bicyklovania. S Janom sme to dali opäť okolo ostrova a nechýbali ani kopce. Slušných pár hodín námahy, okolo päťdesiat kilometrov, veľa potu a krásne výhľady.

Nevynechali sme ani varenie všelijakých dobrôt. Varenie na lodi považujem za akýsi obrad, objavujem v ňom záľubu. Rád experimentujem a radostne zisťujem, že činnosť okolo sporáka mi zamestnáva hlavu. Je spojená s nakupovaním a plánovaním, pretože v obchode  pri vyberaní potravín plánujem jedlo aj na niekoľko dní. K tomu nejaké prílohy, korenia, rôzne prísady a máme logistiku jedna báseň.      

Samozrejme, ani na chvíľu nezabúdame na údržbu všeličoho na lodi, keď na to nastane čas. A tak som znova na sťažni, kontrolujem kladky a laná, preväzujem uzly na topenante a výťahu hlavnej plachty. Oplet lana sa bude o kladku drať na inom mieste. Kladka výťahu parasailora je na jednej strane dosť zodratá, derie sa o jednu skrutku. Problém som zaregistroval už dávnejšie, raz darmo, na päte sťažňa je málo miesta. Vždy sa tam čosi o čosi šúcha a prejaví sa to najmä pri množstve míľ, ktoré naplávame. Najjednoduchšie sa mi vidí kladku kontrolovať a keď je jej stena odretá do polovice, jednoducho vyvlečiem lano, pretočím kladku a lano navlečiem naspäť. Kladka mi vydrží pri tomto tempe približne rok. Táto strana ešte vydrží podľa toho, ako často použijeme genaker či parasailor,  potom to pretočím na druhú stranu. Spúšťame diver a pod vodou čistím trup od nechcených organizmov

Popoludní, 7. mája, sme už pod ochranou koralovej bariéry ostrova Bora Bora. Prieplav široký, prúdy žiadne, ani vietor. Tridsať míľ sme prešli na motore, bolo bezvetrie.

Ale aj tak sme radi, deň predtým fúkala tridsiatka oproti. Prehnala sa nad nami tlaková níž a tá na chvíľu prepla pravidelné vetry na spiatočku. Sme uviazaní na móle pri dome šéfa prístavu a mariny. Marina je obsadená a kvôli ďalšiemu zásobovaniu je pohodlnejšie mať priamy prístup na breh. Zažívame pravú domácu atmosféru, vo dvore šteká pes, pani domu kočíkuje a vidíme deti s taškami ísť do školy. Večer v obývačke, ktorá je vlastne záhradkou, svieti televízor a my počujeme správy vo francúzštine. V trávniku, namiesto krtkov, majú svoje diery kraby.

      Bora Bora je posledný ostrov vo Francúzskej Polynézii, ktorý spoznávame. V roku 1769 ho objavil kapitán James Cook a od roku 1842 je to francúzska kolónia. Počas druhej svetovej vojny tu malo námorníctvo USA veľký sklad zbraní. Ešte dnes vidíme zvyšky opustenej bojovej techniky. Američania tu postavili aj lietadlovú dráhu, letisko ešte v šesťdesiatych rokoch spájalo vonkajší svet so Spoločenskými ostrovmi, kým na Tahiti nebolo vybudované nové medzinárodné letisko.

      Je tu naozaj krásne, ale ako to už býva, každé miesto je niečím nebezpečné. Tentoraz to nie sú nástrahy prírody, ale ľudská ruka. Už na Tahiti nás varovali pred gangom vykrádačov lodí, 8. mája skoro ráno zaznelo vo vysielačke varovanie z lode Hebe, že tam mali takúto návštevu. Našťastie, skôr než mohli z paluby niečo odcudziť, zlodeji boli vyrušení a utiekli. Náš hostiteľ okamžite sadol do člna a snažil sa ich dohoniť, ale neúspešne. Potom nám vysvetľoval, že sa všeobecne vie, kto to robí, ale kým zlodeja priamo nechytia pri čine, nedá sa nič robiť. Rodinné putá na ostrove sú rozvetvené a polícia len tak nezakročí. Vraj sú to mladí ľudia, kríza a nezamestnanosť prišla až sem, tak sa niet čo diviť. No… ostatné ostrovy v Polynézii sa ničím mimoriadnym neodlišovali od tohto, a tam sa nekradlo. Je to veľká škoda, domáci nám vravel, že v posledných rokoch na Bora Bora chodieva výrazne menej jachtárov. Zlé správy sa šíria rýchlo.    

      Ešte pred naším odchodom, Jano s Jožkom, a na druhý deň aj ja s Marcom, sme vyšli na druhý najvyšší vrch na ostrove, na horu Pa´ hai. Pohľad na ostrov, obkolesený koralovou bariérou z nadmorskej výšky 600 metrov, bol prekrásnou odmenou za predieranie sa takmer neviditeľným chodníkom, cez húštinu, v blate, horúčave a vlhku.

O deň neskôr nás priatelia z worldcruisingu informovali o nasledujúcich destináciách. Jano odletel domov, ostali sme v trojici s Jožkom a Markom. Posledný voľný deň som ešte stihol super bicykel okolo ostrova.

Po doplnení zásob a nabratí vody sme pripravení 11. mája odplávať z Bora Bora na 700 míľ vzdialený atol Suwarrow na Cookových ostrovoch. Predpoveď je dobrá, má fúkať rovno do chrbta.