Plavba do Panamy

10. januára smesa odviazali z móla v Rodney Bay marina a pridali sa ku klbku ostatných lodí pred rovnomennou zátokou.

      Výstrelom z dela bola odštartovaná veľkolepá šou. Svoje plachty rozvinulo 43 lodí a valia si to s vetrom vpred. My sme niekde uprostred, Fero za kormidlom. Vyzná sa v tlačenici, štartoval na mnohých regatách. Míňame štartovaciu líniu. Obkľúčení plachetnicami, križovaní rôznymi motorovými člnmi nás fotia zo všetkých strán a každý nám máva. Je to krásne divadlo, ale na Ferovej tvári vidno sústredenie. Pevne drží kormidlo, hlava mu lieta na všetky strany, kontroluje situáciu okolo, snaží sa držať čo najbezpečnejšiu vzdialenosť od ostatných lodí.

Som rád, že tu je. Je to môj prvý spoločný štart a zdá sa mi to tu prehustené. Všetko má však svoj koniec. Po desiatich míľach míňame bójku pri Castries, hlavnom meste Svätej Lucie, za ktorou meníme kurz na západ, na otvorené more. Lode sa rozptyľujú, máme viac priestoru.

      Je večer, prvá večera, prvý západ slnka. Plachtíme s vlnami na kosatke, utešených šesť uzlov. Sedíme všetci na palube, Fero Lindner, Marco Zonca, Jožko Novotný a ja. Sledujeme slnko miznúce za horizontom, oblaky postupne menia farbu z bielej cez tmavočervenú a šedú, až kým celkom nestmavnú. Nikto nerozpráva, každý je ponorený do vlastných myšlienok. Náhle si uvedomujem, že aj keď som už tri a pol mesiaca mimo domova, mám za sebou Stredozemné more a Atlantický oceán, všetko sa len začína, som stále na začiatku plavby.

      Aké to bude? Zvládnem to?  Zvládne to loď? Koľko opráv nás čaká? Chýba mi domov, rodina, priatelia. Pomaly si začínam uvedomovať novú konštantu na plavbe, odlúčenosť od domova. Pozerám sa na Jožka Novotného. Hlavou mu zrejme prebiehajú tie isté myšlienky. Aj on sa cíti byť ďaleko, aj preňho je koniec v nedohľadne.

      No… teraz nie je čas zaoberať sa pocitmi, treba sa sústrediť na plavbu.

San Blas – Panama

      Jimmy Cornell o plavbe z Karibiku do Panamy píše, že môže byť extrémne náročná a  aj nebezpečná. Dôvodov je viac. Smerom k Paname sa dno Karibského mora dvíha z niekoľko tisíc na niekoľko desiatok metrov. Silný vietor v spolupráci s prúdmi vytvára vysoké strmé vlny idúce krátko po sebe. Ak je vietor veľmi silný, hrozí zaliatie zadnou vlnou a je známych viac prípadov, keď došlo k prevrhnutiu lode, jej strate a aj strate na životoch. Niektorí moreplavci, ktorí oboplávali svet, dokonca považujú túto etapu za najťažšiu. V tejto oblasti sa nevyskytujú hurikány, takže teoreticky sa tu dá plávať celoročne, ale neodporúča sa to. Pasátový vietor fúka najsilnejšie v januári a februári a možnosť výskytu nebezpečných vĺn je vyššia. V lete, aj keď sem hurikány neprídu, predsa len cítiť ich vplyv. Najlepšie podmienky sú v novembri a v decembri, keď vietor ešte nefúka v plnej sile alebo v apríli a v máji, keď pasát slabne. My sme tu na začiatku januára, tak dúfame, že vietor ešte nebude duť v plnej sile.

      Ďalšia nástraha číha pri kolumbijskom pobreží. Smerom k brehu dno prudko stúpa a opäť je tu nebezpečenstvo strmých vysokých vĺn. Treba sa držať na tisícmetrovej línii hĺbky, potom nebezpečenstvo nehrozí. Lenže my míňame Kolumbiu vo väčšej hĺbke, vo vzdialenosti 60 míľ od brehu. Dôvodom je výskyt pašerákov a obchodníkov s drogami v týchto vodách, ako aj občasné pirátske útoky. Napriek našim obavám sa nič z toho nestalo. Vietor fúkal celý čas v priemere 25 uzlov, úplne zozadu. Dažďa bolo pomenej ako v Atlantiku, vietor bol stabilný. Starosti mi robila absencia kosatkového pňa, čo som stratil pred Kanárskymi ostrovmi. Pri zadnom vetre sa pláva na motýľa. Keďže sme mali iba malý peň na búrkovú plachtu, používali sme ju v kombinácii s hlavnou plachtou. Napriek pevnému uchyteniu rahna preventerom, sa hlavná plachta pri občasnom silnom rozkývaní lode na strany vydula proti vetru a vrátila sa späť. To bolo sprevádzané hlasným buchotom, ktorý vyvolával pocit, že materiál plachty sa musí každú chvíľu roztrhať alebo prinajmenšom poškodiť. Aj keď som vedel, že to vydrží oveľa viac, bolo mi jasné, že tento spôsob plavby po vetre plachtám a takeláži neprospieva a v Paname sa pokúsim zohnať nový peň kosatky. Sedem dní po odchode zo Svätej Lucie sme zakotvili na ostrove Cayos Holandes v panamskom súostroví San Blas.

Máme za sebou Karibské more, sme pri Paname, preplávali sme 1 130 námorných míľ z celkových predpokladaných 25 tisíc.

      To, čo vidím, ma prekvapilo. Oku lahodiaci západ slnka v závetrí ostrova v peknej lagúne, v spoločnosti ďalších dvoch lodí, čo sem priplávali pred nami. Pevne držiaca kotva v pieskovom dne. Palmy a biele pláže. Krátky výlet na breh pred západom slnka, prechádzka po bielom piesku a pohľad na azúrovú vodu pripomínali scénu z romantického filmu.

      San Blas je súostrovie približne 400 ostrovov pred pobrežím Panamy. Je tu nádherne, okrem modrej vody a bieleho piesku na palmových ostrovoch je možné šnorchlovať na koralových útesoch a bezpečne kotviť v lagúnach. Ostrovy obývajú ich pôvodní obyvatelia, indiánsky kmeň Kuna. Žijú rovnako ako kedysi, teda takmer. Sú slušní a nevtieraví. Rastom sú malí a majú prekrásne deti. Spávajú v rovnakých chatrčiach, len strechu z palmových listov nahradil plech. Plavia sa v rovnakých kanoe, vydlabaných z kmeňov stromov, akurát veslá nahradili Tohatsu, Honda, Yamaha a iné závesné motory. Takmer všade, kde kotvíme, k nám príde kanoe, v ktorom sedí celá rodina a ponúka nám ich umelecké výrobky, náhrdelníky a náramky. Niečo sme kúpili, tak ďalších už odmietame. Nie sú nahnevaní, iba sklamaní. Skúsia ešte pýtať benzín, mávajú prázdnym kanistrom. Skončí sa to tak, že im dáme do člna vrece smetí a dolárovú bankovku. Spokojní sú oni, aj my. Smeti tu pália, ale s poriadkom si hlavu veľmi netrápia. Okolo chatrčí je čisto, vidíme však miesta, pri pohľade na ne je nám takmer do plaču. Domorodci poznajú čarovnú moc peňazí. Zbierajú a predávajú kokosové orechy, ktoré sa vyvážajú do Venezuely, kde sa textilne spracovávajú. Keď chceme odfotiť domorodca, dieťa, či čokoľvek v dedine, hneď si pýtajú peniaze. A nie málo, zakaždým päť dolárov. Ignorujeme to a nenápadne pokračujeme vo fotení. Jedna nemecká posádka zle priviazala svoj čln k lodi a ten v noci odplával. Na druhý deň s ním prišiel domorodec a ponúkal ho aj s motorom za 500 dolárov. Nemci nemohli namietať, podľa miestnych zákonov čln patril Indiánovi, veď ho našiel. Zjednávanie nepomohlo, cena bola pevne stanovená. Nemci zaplatili, a ešte boli radi. Nový čln s motorom by ich vyšiel trikrát viac.

      Na ostrove Porvenir sme na policajnej stanici oficiálne vstúpili na panamské teritórium. Každý deň si ráno idem zabehať, potom deň uplynie kontrolou, údržbou, výletom na ostrov, rozoberaním rôznych tém a končí sa varením. Po siedmich dňoch strávených na pramálo civilizovaných krásnych ostrovoch San Blas sa 25. januára 2014 uväzujeme v marine Shelter Bay pri meste Cristobal-Colon, v preklade Krištof Kolumbus, ktoré je na atlantickej strane panamského kanála. Vstúpili sme suchou nohou na americký kontinent.