Shelter Bay marina

      Marina Shelter Bay ešte donedávna slúžila ako základňa vojenských síl USA. Od roku 1999, keď kontrolu nad kanálom definitívne prevzala panamská vláda, je základňa opustená. Po vojakoch a ich rodinách tu zostali opustené vilové domy a ubytovne. Pozerali sme sa na ne spoza plota, pozemok je oplotený.

Bývalá námorná základňa na brehu severoamerického kontinentu je prebudovaná na modernú marinu. Severoamerický kontinent preto, lebo Panamský kanál umelo rozdeľuje americký kontinent na severný a južný. Nachádzame tu všetko, čo k modernej marine patrí. Čisté toalety, sprchy s teplou vodou, práčovňu, bazén a reštauráciu. Je tu aj malý obchod s potravinami, vedľa neho jachtársky shop. Moje prvé kroky na súši mieria práve tam, hovorím predavačovi, ktorý je zároveň majiteľom, že potrebujem päťmetrovú nerezovú rúru s priemerom desať centimetrov, že som stratil spinakrový peň, ale koncovky mi zostali. Chlapík sa ma pýta na miesto pri móle a nakoniec povie, že sa mi ozve. Plný nedôvery odchádzam. Nasleduje nákup v obchodnom centre, kam ideme taxíkom. Potraviny sú veľké ako naše nákupné centrá, hladní a maškrtní blúdime medzi regálmi a virtuálne varíme. Cestou späť ideme popri malej riečke, zdá sa mi, že sa v nej čosi hmýri. Taxikár vraví, že krokodíly, je ich tu veľa, nekúpte sa tu. Keď sa pýtam, či sú aj v marine, spustí španielsky a skončí po pol minúte. Nerozumiem ani slovo, ale zmysel mi je jasný. Kontrola spodku lode a jeho prípadné čistenie musí počkať.

      Na druhý deň nám Paul Tetlow z World Cruising Clubu oznamuje, že Panamský kanál bude flotila prechádzať na trikrát. My sme v poslednej skupine, ideme 30. januára. Máme štyri dni voľna. Čas využívame na pranie, moje krátke rifle to už potrebovali. Dá sa s nimi mlátiť po hlave. Opäť nákup potravín. Je tu na naše pomery lacno, tak sa mohutne zásobujeme. Jednou z výhod spolupráce s worldcruisingom sú informácie, ktoré nám šetria čas a peniaze. Dozvedáme sa, že na Galapágoch a vo Francúzskej Polynézii je draho, odporúčajú nám štedro sa zásobiť potravinami, ktoré nepodliehajú skaze, práve tu. Navyše, široký výber potravín bude najbližšie na Tahiti. Túto informáciu sme oceňovali počas celého nášho pobytu vo východnej časti Tichého oceána.

      Dvadsiateho šiesteho januára som si bol zabicyklovať v miestnom národnom parku, hneď za marinou. Je to vlastne džungľa, cez ktorú ide asfaltka. Pohľad na zelených hadov na ceste a rôzne zvuky okolo mňa mi dávajú pocit, že meter mimo tejto cesty mi pôjde o život. O deň neskôr mierim bicyklom ku Gatúnskym vrátam, vzdialeným od mariny 15 kilometrov.

Sú to tri plavebné komory, ktoré z hladiny Atlantického oceána zdvihnú lode na úroveň umelého Gatúnskeho jazera. Veľké nákladné lode a tankery tadiaľto prechádzajú z Atlantického do Tichého oceána a naopak. Naskytá sa mi úchvatný pohľad. V komore je práve obrovská výletná loď. Čítam názov Queen Elizabeth. Je to moderná anglická pasažierska loď, ktorou môžete komfortne plávať okolo sveta, samozrejme, ak na to máte. Na predných palubách stoja ľudia a sledujú prechod kanálom. Z mojej perspektívy, pri tej veľkosti lode, mi to pripadá ako pohľad na mravenisko.

No nič, bolo by sa na čo pozerať, ale musím sa vrátiť. Popoludní má totiž prísť inšpektor z prevádzky kanála zistiť, či sú naše lode spôsobilé plávať kanálom. On rozhodne, či môžeme pokračovať v našom smere, alebo musíme niečo upraviť.

      Opäť si pochvaľujem, že som vo  Worldcruisingu. Za normálnych okolností by som na atlantickej strane strávil niekoľko dní, možno aj týždňov. Oficiálna procedúra transferu cez kanál je veľmi komplikovaná. Všetko treba vybavovať s agentom, cez ktorého zaplatíme poplatky a on vybaví inšpekciu a termín. Malé plavidlá nemôžu plávať v komore samé, ani s veľkými loďami. Čas je príliš drahý, aby sa strácal s jednou alebo dvoma plachetnicami v komorách. Veľká nákladná loď pri spustení propeleru spôsobí taký silný vír, že by nás to oplieskalo o steny plavebnej komory. Treba čakať, kým sa nenazbiera dosť malých lodí, ktoré idú spolu naraz cez komory a na vhodný termín, keď nie je v kanáli veľký frmol. Ale ten je prakticky stále. S worldcruisingom to máme jednoduché. Prišli sme, dostaneme kontrolu a po štyroch dňoch v marine ideme cez kanál. Je to veľmi komfortné. Šetrí nám to nielen čas, ale aj peniaze, ktoré by sme museli platiť za pobyt v marine čakajúc na termín. K tomu ešte náklady na stravu. 

      Inšpektora zaujímala rýchlosť, akou vieme plávať, vyplnili sme formulár, kde boli najdôležiťejšie technické údaje motora a záchranné prostriedky. Chlapík ešte nakukol do nášho záchodu, na naše prekvapenie poznamenal, že je veľmi čistý. Ešte sme dostali identifikačné číslo, ktorým sa budeme preukazovať vždy,  keď budeme plávať cez Panamský kanál.

      Deň pred odchodom sme sa boli pozrieť na Gatúnske vráta. Zaplatili sme vstupné a dostali sa na tribúnu, z ktorej sme mali nádherný výhľad na všetkých šesť komôr, na každej strane plavby po tri. Veľké nákladné lode vchádzali jedna za druhou z komory do komory na obidvoch stranách. Keď sú už v komore, vypínajú motory a sú ťahané a brzdené oceľovými ťažnými lanami, ktoré ťahajú malé elektrické lokomotívy po koľajniciach paralelne s komorami. Logistika a veľkosť tohto obrovského projektu ma fascinovala.

Na dvoch nasledujúcich fotkách vidieť, ako loď v komore klesá.

      Večer ma zaskočila návšteva malého usmievavého chlapíka pri mojej lodi. Predstavil sa ako Emilio, že má pre mňa nerezovú rúru na peň. Keďže nebol čas doniesť ju pred naším odchodom, dal som mu telefónne číslo a dohodli sme sa, že si ma vyhľadá na druhej strane Panamy. Blahorečím majiteľovi jachtárskeho obchodu. Dodržal slovo. Pravda, hlavne na takejto plavbe platí, že čo je doma, to sa ráta. Veci sa však hýbu správnym smerom. Ideme spať, lebo na druhý deň, 30. januára 2014, sa presúvame do Tichého oceána.

Panamský kanál

      Po úspešnom ukončení projektu Suezského prieplavu, ktorý spojil Stredozemné more s Červeným morom a skrátil námornú cestu pre lode plaviace sa medzi Európou a Áziou, vznikla myšlienka podobného projektu, ktorý by prepojil Tichý oceán s Atlantickým oceánom. V roku 1876 bola založená medzinárodná spoločnosť oceánskeho kanála. O rok neskôr spoločnosť dostala povolenie stavať na dnešnom území Panamy, ktoré vtedy patrilo pod Kolumbiu. Projekt navrhol a práce viedol Ferdinand de Lesseps, ktorý sa stal slávnym pri stavbe Suezského prieplavu. Od špekulatívnych investorov získal peniaze a stavba sa začala.

      Kým v Sueze sa kopalo v piesku takmer na úrovni hladiny mora a horský hrebeň v najnižšej časti bol v nadmorskej výške 110 metrov v skalnatom teréne,  plánovaná trasa kanála viedla naprieč riekou Chagres, ktorej tok bol veľmi silný. To bola veľká prekážka. Najväčším problémom však boli tropické choroby, malária a žltá horúčka. Aj keď sa práce začali, v roku 1885 sa ukázalo, že kanál na úrovni mora nie je realizovateľný. Najlepšie riešenie sa ponúkalo vybudovaním kanála na povrchu, s plavebnými komorami po oboch jeho stranách. Po administratívnych problémoch, keď medzinárodná spoločnosť riadiaca stavbu skrachovala a práce prevzala novovzniknutá Spoločnosť Panamského kanála, práce, na ktorých sa zúčastňovalo vyše 3 600 robotníkov, v roku 1894 pokračovali.

      V roku 1901 bol nový prezident USA Theodore Roosevelt presvedčený, že kontrolovaný kanál cez strednú Ameriku je strategickým záujmom USA. Výsledkom jeho snahy bolo odčlenenie Panamy ako samostatného štátu od Kolumbie a následné prevzatie kontroly nad kanálom v roku 1904. Kľúčovým sa nakoniec ukázalo rozhodnutie vybudovať dve umelé jazerá ako súčasť kanála. Štyri priehrady vytvorili jazerá Gatun a Miraflores.

Na atlantickej strane boli postavené Gatun Locks,

tri plavebné komory každým smerom a na pacifickej strane tiež tri komory v obidvoch smeroch, Miraflores Locks.

      V auguste 1915 kanálom prešla prvá loď. Samotná stavba bola v tom čase technologickým zázrakom. Plavba loďou zo San Francisca do New Yorku sa skrátila o 7 800 míľ. Lode už nemuseli plávať nebezbečnými vodami okolo Južnej Ameriky cez Mys Horn. Vojenský význam kanála sa ukázal počas druhej svetovej vojny, keď atlantická flotila USA prešla cez Panamu do Tichého oceána posilniť zdecimované jednotky na Havaji po japonskom útoku na Pearl Harbour. Na projekte sa zúčastnilo dovedna 75 tisíc mužov a žien, 5 609 pracovníkov zomrelo pri nehodách a na choroby.

      Kanál bol od svojho otvorenia pod administratívou USA. V roku 1977 bola podpísaná Torrijos, carterová zmluva, na základe ktorej sa začal dvadsaťročný proces prevzatia správy nad kanálom vládou Panamy. Američania odišli definitívne 31. decembra 1999 a správu nad kanálom prevzala panamská vláda. V roku 2006 bol príjem z tranzitu 1,4 bilióna dolárov za prepravený náklad 300 miliónov ton.

      Je ráno, 30. januára 2014. Stíham ešte ranný beh, strihanie a začínajú sa prípravy.

Paul a Joel z worldcruisingu doniesli pre každé tri lode štyri laná dlhé 40 metrov. V komorách budeme k sebe priviazaní traja, v strede katamarán, po okrajoch plachetnice. Takto vzniknuté plavidlo bude uviazané na požičaných, dostatočne dlhých lanách, aby sme sa mohli udržať v strede komory, keď budeme na jej najnižšej úrovni hladiny. Napúšťanie komory, ktoré nás vynesie o 12 metrov vyššie, sa udeje pomerne rýchlo. Silné prúdy v komore pri napúšťaní môžu s nami pekne zakývať, a ak nebudeme pevne uviazaní, mohlo by nás oprieť o stenu. Pri stúpaní musíme skracovať laná rovnako všetky štyri, dve na pravoboku vpredu a vzadu, rovnako na ľavoboku našej zostavy, aby laná medzi nami a komorami boli stále napnuté.

      Pred obedom trinásť našich lodí zakotvilo pred vstupom do privádzacieho kanála do gatúnskych komôr. Tam sme počkali na čln, ktorý na každú našu loď vyložil inštruktora.

Naši inštruktori sú povolaním piloti remorkérov, ktorí fyzicky kontrolujú plavbu a usmerňujú nadrozmerné plavidlá. Poznajú kanál, nie prvýkrát asistujú plachetniciam a budú nás koordinovať tak, aby všetko prebehlo hladko a v čase vymedzenom pre nás. Dvíhame kotvu a vyrážame. Pred vstupom do Gatúnskych vrát nespomaľujeme, s odrážačmi po bokoch, katamarán v strede, my vpravo a ďalšia plachetnica z ľavej strany, približujeme sa k sebe na dotyk a zväzujeme sa dokopy.

Manéver, ktorý sa zdal byť náročný, pri pokynoch inštruktorov prebehol hladko. Fero s Jožkom a Marcom plnia príkazy Elvira, nášho inštruktora. Je s nami aj starší pán Navrátil z Avaryachtu. Je so ženou a priateľmi v Paname na dovolenke a cez tranzit sa pridal k nám. Zastavujeme sa v komore, kde nám zhora hádžu tenké laná, na ne uväzujeme tie naše. Všetko ide rýchlo, je nás 13 lodí v zoskupeniach uviazaných v prvej komore.

Tá sa zatvára a napúšťa. Otvárajú sa dvere do ďalšej komory a proces sa opakuje. Okrem manévrovania a obsluhy lán naše oči zamestnáva pohľad na obrovské monštrá po ľavej strane, vysoko nad našimi hlavami, klesajúcimi v komorách.

Zanedlho sme hore, v tretej komore. Rozväzujeme sa a za šera kotvíme pri brehu za Gatúnskymi vrátami. Tu strávime noc a ráno pokračujeme. Predtým, ako čln prišiel po inštruktorov, toho nášho chlapci trochu opili. Ešte než odišiel, neodporúčal nám kúpať sa, pri brehu sú krokodíly. Skoro ráno prišli inštruktori a pokračovali sme najprv jazerom, potom vodnou cestou v džungli. Každú chvíľu oproti nám prešla nákladná loď.

Pohľad na tie plávajúce obludy bol úchvatný. Za pár hodín sme už pri komorách Miraflores a spúšťajú nás dole. Rozväzujeme naše zostavy, lúčime sa s Elvirom a plávame ešte pár míľ na kotvište pri marine La Playita, neďaleko Panama City. Je 31. január 2014. Sme v Tichom oceáne.