Súostrovie Tuamotu

Súostrovie Tuamotu je najväčším zoskupením atolov na svete. Na ploche veľkej ako Európa, roztiahnutej do vzdialenosti 1 000 míľ sa rozprestiera 78 atolov, teda koralových ostrovov. (V Kruhu sú Markézy, v obdĺžniku Tuamotu)

Atol tvorí množstvo ostrovčekov, ktoré od seba delia úžiny, väčšinou neprieplavné. Ostrovy atolu spolu tvoria kruh alebo elipsu rôzneho tvaru a veľkosti. Vnútri tohto geometrického útvaru je lagúna, teda akési prírodné morské jazero plné  života, ale aj koralových útesov. Niektoré atoly sú menšie, niektoré majú po obvode viac ako sto míľ. Majú málo zelene, ale požehnane veľa paliem. 

Kedysi, nie tak dávno, jachtári veľmi zriedka navštevovali atoly Tuamotu. Už samotný vstup do lagún môže byť veľmi náročný a niekde takmer alebo vôbec nie možný. Navigácia vnútri bývala veľmi komplikovaná a nebezpečná. Koralové hlavy, trčiace kúsok pod hladinou, sa dali identifikovať iba takzvanou očnou navigáciou. Tá je možná len vtedy, keď svieti slnko a je vysoko na oblohe, teda v intervale dve až tri hodiny predpoludním a po ňom. Navyše, slnečné lúče musia smerovať v smere plavby, za hlavou pozorovateľa, ktorý potom vie podľa farby vody rozoznať hĺbku vody a prekážku pred loďou. Kvôli malej nadmorskej výške sú atoly viditeľné z ôsmich míľ a v noci sa pozorovaním  nedajú identifikovať. Preto sa v minulosti dôrazne neodporúčalo  plaviť sa  bez radaru v tejto oblasti inokedy ako cez deň.

Satelitná navigácia všetko zmenila. Na obrazovke je s presnosťou, na akú sme zvyknutí v Stredomorí, vidieť všetky prekážky v smere plavby a okolo nás. Pohyb v lagúne je bezpečný, pokiaľ sa držíme odporúčaného kurzu vyznačeného na elektronickej mape. Napriek tomu vplávanie do lagúny cez prieplav medzi ostrovmi dokáže zdvihnúť hladinu adrenalínu a napätie v posádke opadne, až keď sa vzduchom prenesie výkrik: Kotva drží! Potom je už všetko v poriadku, v lagúne je kotviaca loď vynikajúco chránená pred oceánom.

Po preštudovaní brožúrky miestneho sprievodcu a porade s inými posádkami, sme sa rozhodli cestou na Tahiti navštíviť atoly Ahe a Rangiroa.

Obidva ciele sú od seba vzdialené 90 míľ, približne v dvoch tretinách 850 míľovej vzdialenosti medzi Markézami a Tahiti. Štyri dni sme prekonávali 550 míľ. Plavba bola pokojná, spestrovali nám ju dva tuniaky.

Je ráno, 10. apríla, a my driftujeme pred jediným možným vstupným prielivom do atolu Ahe.

Spodná šípka je miesto kotvenia

Čakáme na obed, kým príliv bude vrcholiť. Podľa informácií, ktoré máme, v strede Tichého oceánu, kde práve sme, nemá príťažlivosť Mesiaca na príliv a odliv prakticky žiaden vplyv. Prevláda tu príťažlivosť Slnka, a teda príliv by mal vrcholiť na obed. Aj keď rozdiel medzi prílivom a odlivom je v priemere iba 40 centimetrov, prílivové prúdy môžu za určitých okolností dosahovať rýchlosť až deväť uzlov. Preto je dôležité vchádzať a vychádzať z lagúny počas slack water, teda stojacej vody, keď prestáva prúdiť, nevteká, ani nevyteká z lagúny.

To sa ľahko povie. Samozrejme, ako inak, pred obedom sa zhoršila viditeľnosť. Začala fúkať tridsiatka, sprevádzaná vlnami. Pohľad do úžiny pri priblížení sa pripomínal riavu v tatranských Studenovodských vodopádoch. Tak sme sa motali v závetrí atolu, čakali na jednu hodinu popoludní, kedy by sa, podľa tabuliek v elektronickej mape, malo dať vojsť do lagúny.  Počasie sa ustálilo a k prieplavu prišli ďalšie dve lode z flotily. Po krátkej porade cez vysielačku sme všetci traja o jednej vyštartovali. Prvý išiel Skylark, za ním Cadecious a my. Prieliv je na začiatku 76 metrov široký. Postupne sa zužuje na 27 metrov, so štvormetrovou hĺbkou. Žiadna stojaca voda na nás nečakala a prúd tri uzly proti nám ovplyvňuje náš pohyb v plavebnej dráhe. Vďaka systému AIS (automatický identifikačný systém) presne vidím na obrazovke svojho plotra líniu plavby dvoch plachetníc predo mnou. Robil som si značky a teraz, v prieplave, sledujem ich kýlovú stopu. Vlastne, iné sa ani robiť nedá, lebo práve sa prehnala ďalšia smršť a viditeľnosť bola pár metrov. Vôbec som nepočul Marca, ktorý sa na čeleni (vodorovný sťažeň na prove lode) pokúšal o očnú navigáciu, iba som vnímal koralové útesy, ktoré sme míňali hrozivo blízko. Všetko dobre dopadlo. Vnútri v lagúne sa počasie opäť upokojilo a po štyroch míľach plavby v odporúčanom kurze s Marcom vpredu, ktorý sa aj napriek zlej viditeľnosti snažil zarezávať pohľad pod hladinu pred nami, sme zakotvili pri malej osade s približne 200 obyvateľmi. V mojej kariére to bol môj prvý vstup do atolu a poriadny adrenalínový zážitok.

      Štyri dni na Ahe sme strávili v spoločnosti ďalších troch lodí z našej flotily. Príležitostne sme sa rozprávali a posedeli spolu na pláži aj v spoločnosti domácich.

Jedna z lodí, Festina Lente, pláva pod talianskou vlajkou. Silvano a Vittorio reprezentovali starú školu talianskej galantnosti. Využil som možnosť a konverzoval som v taliančine, kedykoľvek to bolo možné.  V osade bol malý obchod a mohli sme si všeličo nakúpiť, najmä pitie, ktorého nikdy nebolo dosť. Čiastočne sme to vyriešili vodou z kokosových orechov, ktorá po vychladení chutila vynikajúco. Ľubo s Marcom chytali ryby, dokonca sa im podarilo voľačo chytiť na harpúnu.

Morského jedla som mal akurát dosť, uprednostnil som mrazené kuracie mäso. Upečené v rúre so zemiakmi alebo s ryžou mi pripomínalo domov. A keď som k tomu upiekol chlieb, to už bol hotový sviatok. V pečení chleba som sa zdokonalil, všetkým nám chutil. Zvyčajne sme z neho zjedli polovicu ešte skôr, než stihol vychladnúť. Kým chlapci rybárčili, ja som šnorchloval.

      Trochu nám robil neplechu závesný motor, rozobrali sme ho a vyčistili karburátor. Pri tej príležitosti sme mu vymenili olej a nevynechali ani ten v prevodovke.

Jeden večer som išiel na breh fotiť západ slnka a všetko, čo mi padne do oka.

S nafukovacím člnom sa nedá ísť na breh, koraly by ho prederavili. Nechal som ho na kotve neďaleko brehu a vo vode po pás, s fotoaparátom v ruke som sa brodil k brehu. Zrazu, vari tri metre odo mňa, preplával žralok. Mohol mať jeden a pol metra. Plutva s čiernym pásom prezrádzala, že to bol koralový žralok. Zaútočí, iba ak by si moje nohy pomýlil s menšou korisťou, nie je nebezpečný. Ale žralok je žralok, mal som strach a po nafotení západu slnka mi cesta späť k člnu pripadala strašne dlhá a na zátylku ma svrbelo.

      Po štyroch dňoch sme boli znova v úzkom prieplave atolu Ahe, tentokrát smerom von, na oceán. Opäť sme nemali stojacu vodu, prúd oproti bol veľmi silný. Na malom priestore pred úžinou sme manévrovali hodinu, až kým sme usúdili, že sa dá prejsť. Prúd bol znova oproti, tri uzly, ale prialo nám počasie a celé to prebehlo hladko. Ráno, 15. apríla, sme boli pred vstupom do našej ďalšej destinácie, do Rangiroy.

Je to najväčší atol súostrovia, po obvode má vyše sto míľ, tvorí ho 240 ostrovov, a teda aj toľko úžin, ale vplávať sa dá iba dvoma prieplavmi. Ten, ktorým ideme dnu, je široký dvesto metrov, a tak nemáme problém, aj keď sme mali prúd štyri uzly oproti.

Ešte jedno obídenie koralovej hlavy, ktorú vidím v elektronickej mape a tiež aj Marcovo ukazovanie prstom pri jej míňaní… o chvíľu kotvíme v závetrí ostrova Avator, najväčšieho v atole Rangiroa.

      Pri kontrole kotvy som neďaleko od nás, na dne, v osemmetrovej hĺbke, videl koralovú hlavu, okolo ktorej bola omotaná stará reťaz. Ponoril som sa a cez oko reťaze prevliekol lano s bójkou. Vytiahli sme kotvu a uviazali sa o bójku. Sme radi, máme postarané o dobrý spánok, bez obáv a zapnutých kotvových alarmov. Môžeme úplne vypnúť prístroje a minúť menej elektriny, ktorú by sme museli vyrobiť. Nevraviac o probléme, ktorý mala každá loď vrátane nás na Ahe. Hĺbka na kotvišti bola dvadsať metrov, nevideli sme na kotvu. Na dne boli koralové hlavy, o ktoré sa zasekávala kotevná reťaz. Pri dvíhaní kotvy to vyzeralo, ako keby loď poskakovala na mieste. To všetko sprevádzala obava, či to nakoniec vytiahneme, alebo tam tú kotvu aj s kusom reťaze budeme musieť nechať.

      Ďalší deň, 16. apríla, sme menili zinkovú anódu na propeleri. V slanej vode prebieha medzi jednotlivými kovovými časťami pod hladinou elektrolýza. Tá spôsobuje ich opotrebenie, niekedy až rozklad. Zinok na týchto častiach preberá úlohu opotrebenia. Je však nutné pravidelne to kontrolovať a vymieňať, pretože ak miera poškodenia zinkovej anódy je nad odporúčanú úroveň, prestáva pôsobiť. V praxi to znamená, že jej objem sa zmenšil na polovicu. Tento problém nie je taký akútny v Stredozemnom mori, voda je tam relatívne studená a stačí anódy vymieňať raz do roka, keď sa loď vytiahne z vody a robí sa ochranný náter. V trópoch je voda na hladine omnoho teplejšia a elektrolýza pôsobí agresívnejšie. Zinkové anódy sa na laminátových lodiach, a teda aj na mojej, osádzajú na kýl, propeler a kormidlo. Iné, a komplikovanejšie, je to na železných a hliníkových plachetniciach, ale do tejto témy sa radšej púštať nebudem. Je to veda sama o sebe a ja nie som odborník. Anóda je vlastne kus zinku, špeciálne upraveného pre miesta, kde sa aplikuje.

      Pravdepodobne preto, že mám skladací propeler z bronzu, zinková anóda na ňom je najviac zjedená. Po piatich mesiacoch, odkedy sme vyplávali z Talianska, z nej zostala menej ako polovica.

Pre porovnanie nová anóda:

Problém je, že kým na kormidle a kýle je to vec troch skrutiek, my musíme celý skladací propeler rozobrať, kým sa dostaneme k anóde. To znamená desať skrutiek, tri čapy aj s poistnými skrutkami, držiace tri sklápacie listy z telesa propeleru. Potom demontáž telesa a rezača lán z hriadeľa a sme pri zinkovej anóde, už len štyri skrutky, vybrať anódu a diviť sa, ako to tam ešte stále mohlo držať. Všetko sa deje pod hladinou. Na palube sme všetky časti propeleru vyleštili a nastal opačný proces. Na prácu pod vodou som vyzbrojený diverom.

Je to kompresor na 12 voltov, tlačiaci vzduch desaťmetrovou hadicou, na konci ktorej je dýchací aparát. Je pripevnený k opasku s prsným úväzom. Prístroj mám vo výbave už od prvej plavby po Atlantiku. Je vynikajúci a umožňuje mi zostať pod vodou pri čistení spodku lode, alebo akejkoľvek inej práci, takmer hodinu.

Radosť z práce…

      Vzniká prvá otázka, prečo máme skladací propeler. Prečo nie jednoduchý, pevný, ktorý  vieme dať dole po demontovaní poistnej a hlavnej skrutky. Hej, je to jednoduchšie. Pri plavbe sa však s prúdom vody otáča s hriadeľom a na lodi  to počas plavby na plachtách dosť počuť. Neviem, ako je to s opotrebovaním ložísk hriadeľa, ale určite im neustály pohyb vrtule naprázdno neprospieva. Dá sa zaradiť spiatočka, a je pokoj. Ale… Listy vrtule pôsobia vo vode ako brzda a spomaľujú loď. Aj keď mám na lodi náhradný, pevný propeler, mám ho odložený pre prípad, keby sa niečo stalo. Sklápací sa pod prúdom vody poskladá, nebrzdí loď a neotáča sa.

      Druhá otázka je, či je komplikovaný systém sklápacej vrtule bezpečný, keď je tam toľko súčiastok. Odpoveď znie, áno. Celý modul je tak skonštruovaný, že by najprv museli vypadnúť skrutky držiace poistné skrutky, ktoré držia skrutky čapov, držiacich listy vrtule, sklápajúcich sa v spojenom ozubení. Keďže sa vrtuľa točí v protipohybe závitu, skrutky sa vlastne samozaťahujú. Celý tento systém upevnený na telese propelera uzatvára hlavnú skrutku telesa vrtule, ktorá je tiež samozaťahovaná otáčavým pohybom.

Vynára sa tretia otázka, či nie je jednoduchšie predsa len mať jeden kus, ktorý demontujeme, vymeníme anódu a namontujeme späť. Celá výmena sklápacieho propelera nám zaberie iba dve hodiny vrátane čistenia na palube. Jediný problém je, keď nám niečo vo vode spadne na dno. Preto výmena zinkovej anódy je možná iba v plytkej vode, kde je dno pieskové a nemáme problém vidieť, kam nám to spadlo a ísť po to. Samozrejme, to nie je možné všade a od rozhodnutia, že nastal čas na výmenu, až po samotný proces, môže uplynúť i jeden mesiac.

Poznámka: Medzičasom som svoj názor korigoval. Po tom, čo som stratil skladací propeler v Grónsku a tej odysee, čo nasledovala, som na chvíľu na tento systém zanevrel. Časom som ale vychladol. Niečo muselo byť zlé, keď to spadlo. Veď na tom skladacom propeleri som plával päť a pol tisíc moto-hodín. Čo presne sa tam stalo, to už nezistím. Predbežne som ale rozhodnutý mať tam dole pevnú lodnú skrutku. Stojí desaťkrát menej a aj pri výmene zinkovej anódy je práce pod vodou iba zlomok. Pri plavbe zaradím spiatočku a nech ma to trochu brzdí. Čo tam po tom, veď nie som na regate. Možno ešte niekedy prehodnotím, ale to je vecou budúcnosti. Navyše mám aj náhradný propeler, vymeniť nie je problém. (teraz som už bohovsky múdry…)

Keď už to máme rozbalené. Lubo sa púšťa do čistenia trupu.

      Ako tak debatujeme s ostatnými posádkami, dozvedáme sa, že nie sme jediní, ktorí majú problémy. Prasknutá vodná nádrž počas preplavby z Galapágov a vytečená pitná voda na spodku lode, nefunkčný odsoľovač, priesak morskej vody cez chladiaci systém v generátore, roztrhnutý genaker, rozbité kladky na sťažni alebo deravý gumák… More a náročné podmienky umocnené pôsobením času si vyberajú svoju daň všade a nevyhne sa im nikto. My len dúfame, že akýkoľvek problém, ktorý určite onedlho nastane, budeme vedieť rýchlo a bezbolestne vyriešiť.

      Marco našiel na palube malý čierny pórovitý kamienok. Všetci sme mudrovali, čo to môže byť. Marco tvrdil, že by to mohol byť kúsok z meteoritu, ktorý videl padať minulú noc veľmi blízko nás.  Mne sa to veľmi nezdalo, ale Marco má knihu o mineralógii, občas ju študuje, tak má asi pravdu. Kamienok chcel odložiť, že ho odnesie priateľovi, čo robí vo hvezdárni. Predtým vzal lupu a neznámy predmet pozorne skúmal. Objavil tam nejaké chlpy, a tak sme prehodnotili náš predpoklad. Asi to nebude meteorit, ale vtáči trus. Marco si to nakoniec neodložil.

      Jeden večer mali Marco s Ľubom šťastný deň pri chytaní rýb. Vytiahli sedem menších kúskov a pripravili večeru.

Vôbec ma to nelákalo, malo to priveľa kostí. Po večeri ich prepadol lovecký ošiaľ, rozhodli sa chytiť pravekého predátora. Okolo lode stále plávajú koralové žraloky. Nič mimoriadne, tie najväčšie sú metrové. Ako návnadu použili rybie hlavy, čo zostali po čistení.

Trvalo im to takmer tri hodiny, ale krátko pred polnocou to dokázali. Boli ako v tranze, keď hlavu metrového žraloka dostali nad hladinu.

Na loď ho však nevedeli vytiahnuť a rozhodli sa použiť hák. Lovecká horúčka sa blížila k vrcholu a mne začalo byť jasné, že ak ich nezastavím, žralok bude o chvíľu na palube. Spýtal som sa ich, či sú si istí, že ho chcú tým hákom zabiť. Marco okamžite zareagoval, že nie, iba sa s Ľubom trochu hecovali. Tak ho vrátili do života a ja som si konečne mohol ľahnúť. Zaspávam totiž na palube. Keď sa zotmie, vzduch sa príjemne ochladí, ale vnútri je ešte dlho horúco, loď je prehriata. Zaspávam so slúchadlami na ušiach, počúvam hudbu. V noci, keď sa prebudím, presťahujem sa do kajuty, loď už vychladla.

      Po piatich krásnych dňoch strávených v lagúne atola Rangiroa

Aj do tohoto raja už prišla komerčná turistika…

sme pripravení 20. apríla 2014 nabrať kurz na Tahiti.