Plavba

Odchod z Fidži bol veľmi rýchly. Po obvyklom doplnení zásob sme 4. júla vyplávali. Boli sme v napätom očakávaní, či sa nám podarí utiecť pred zlým počasím. Dva dni neboli ničím mimoriadne, vietor pekne fúkal a my sme solídne napredovali.

Šiesty deň večer som pre istotu zavolal satelitným telefónom Olegovi do Dallasu. Oleg občas býva mojou rosničkou. Keď som ešte počas prvej plavby Atlantikom nemal možnosť sťahovať komprimované súbory počasia, Oleg mi každý deň podával info. Teraz som chcel hlavne vedieť pravdepodobnosť búrok s bleskami. Toho sa naozaj bojím. S vetrom sa dá, vlny sa dajú prežiť, ak plávame s nimi. Veď prečkáme a príde lepšie. Ale keď sa začne blýskať, ste naozaj hračkou všetkých bohov počasia. Na zasiahnutie bleskom pri prvej plavbe do Karibiku, ešte pri talianskom pobreží, nikdy nezabudnem. Vtedy problém s vyhorenými prístrojmi za pár dní vyriešili chalani z Avaryachtu. Nechcem hádať, čo by som robil teraz. Olulo pozrel predpoveď a zhrozene nám odporučil okamžite plávať na juh. Dole to nie je také silné a pod 20. rovnobežkou by sme mali byť relatívne o. k. Vraj mierime rovno do oka cyklónu, brázdy nízkeho tlaku.

Ráno, 7. júla, sme boli takmer na 20. rovnobežke južnej šírky. Bolo pod mrakom, ale pokoj. S dvadsiatimi uzlíkmi v chrbte sme sme si gratulovali, že sme tomu ušli. Vytiahli sme krásneho päťkilového tuniaka a tešili sa na steaky.

Večer to prišlo bez výstrahy. V priebehu piatich minút vietor narástol z 20 na 50 uzlov. Zaobišlo sa to bez bleskov, preto sme to s vyveseným uterákom, teda čiastočne zrefovanou búrkovou plachtou, valili celú noc.

Variť sa veľmi nedalo, z polotovarov som upiekol koláč s lekvárom, ktorý nám nahradil večeru. Nadránom, 8. júla, sa vietor utíšil na príjemných 25 uzlov, vtedy sme sa už priblížili na dohľad k zátoke Resolution Bay na ostrove Tanna-Vanuatu.

Tým sa však plavba nekončila. Vietor fúkal zo severovýchodu, teda priamo tam, kde bol vchod do zátoky.

Na dôvažok som zakotvil blízko francúzskej plachetnice, ktorej majitelia, manželský pár, boli už pekne naštvaní na celú našu flotilu. V priebehu dňa tam zakotvilo vyše dvadsať lodí a v zátoke bolo riadne husto. Jedna z nich im predtým kotvou zachytila reťaz, a tak nečudo, že keď videli trup našej lode pár metrov od nich, boli na hranici zúfalstva. Ja som síce okamžite pochopil, že musím prekotviť, ale džin už bol z fľaše von. Po počiatočnom hysterickom záchvate sa potom, chvalabohu, trochu upokojili. Nafúkli sme čln a ja som sa išiel ospravedlniť. Francúzov zasa mrzela ich  neprimeraná agresívna reakcia. Podali sme si ruky a konflikt bol zažehnaný.

V podstate ich chápem. Človek je v neustálom strese a pod tlakom, či už na kotve alebo počas plavby. Keď je kotvenie nepokojné, vietor fúka do zátoky a za vami sú útesy, nie ste v pohode. Niekedy stačí malý spúšťač, akým je zakotvenie lode tesne vedľa vás. To nespomínam zachytenú reťaz predtým a preplnenú zátoku v silnom vetre. Po celodennom oddychu a dospávaní, keďže sme s Marcom celú noc nespali, sme sa všetci zvítali večer na brehu. Ráno, 9. júla, som si išiel zabehať na pláž. Okolo mňa pobehovali usmiate deti a okoloidúci mi mávali. Do očí mi udrela čistá biela pláž. Žiadne plasty, konzervy či iné smeti.

Poznámka: V tom čase boli majstrovstvá sveta vo futbale a nemci boli vo finále. Tak som sa sfotil s fanúšikmi Nemeckého mužstva.

Vanuatu je mladý štát v súostroví Nové Hebridy, ktorý iba nedávno, pred tridsiatimi rokmi, získal nezávislosť. Je to naša posledná zastávka pred Austráliou, od ktorej nás delí 1 100 míľ. Prvýkrát zastavujeme na ostrove Tanna, odkiaľ pôjdeme na sever, na ostrov Efatu, s hlavným mestom Port Vila.

Keď som si ráno, 9. júla, bol zabehať, myslel som si, že to bude deň ako každý iný. Netušil som, že to bude deň nabitý programom a atmosférou, jeden z najlepších, aký som mal počas plavby. Pri behu som si všimol kajaky so stabilizačnou lyžou, také, aké som mohol vidieť v Polynézii. Na rozdiel od nich, tieto sú vydlabané z kmeňov stromov. Síce nie sú zviazané dokopy kôrou z kokosových stromov, ako sme to mohli vidieť vo filme Stroskotanec s Tomom Hanksom, ale nylonovým lanom. Predsa len nevidím žiadne závesné motory, iba veslá opracované rovnakou metódou ako samotné plavidlo.

Domorodí rybári chodia na lov tak, ako ich predkovia pred niekoľko sto rokmi. Ľudia sa usmievajú, zdravia nás a toľko detí som nikde nevidel. Všetci majú oblečené poriadne obnosené nohavice a rôzne tričká. Chodia bosí. Takmer s každým sa vieme dohodnúť anglicky. Opäť vidíme veľa psov, ale na rozdiel od Tongy, tieto vyzerajú zdravo.

Na ostrove je činná sopka Mount Yasur. Jej nadmorská výška je 361 metrov a neustále chrlí lávu ako Stromboli pri Sicílii. Po lejaku, krátko pred obedom, už máme na palube čierny sopečný prach. Za pieskovou plážou na konci zátoky sú skaly, z ktorých vyviera horúci prameň. Jeden dedinčan si v ňom varil plantain, rastlinu podobnú banánom. Dal nám ochutnať, pripomínalo to varené zemiaky.

Tri banány sme od neho odkúpili a dali sme si ich do gulášovej polievky, čo sme si na obed navarili. Obdivovali sme bujnú vegetáciu a najmä mohutné stromy, ktorých korene rastú z koruny ako vo filme Princezná Fantaghiro.

Popoludní sme sa všetci z flotily stretli v miestnom jachtárskom klube, čo je vlastne domček z bambusu. Tam po nás prišli terénne vozidlá, na korbe ktorých nás odviezli do miestnej osady.

Obyvatelia ostrova, odetí v šatách z listov stromov, nám zatancovali a zaspievali. Bolo to úžasné, mali sme pocit, že sme niekoľko storočí naspäť v minulosti.

Videli sme aj ako sa zapáli oheň…

Ako sa asi musel cítiť kapitán Cook pred 250 rokmi, keď videl to, čo my? To on pomenoval zátoku, v ktorej kotvíme tu na ostrove, podľa svojej lode Resolution. 

Pri západe slnka sme sa išli pozrieť do krátera sopky Yasur. Stáli sme na okraji a v nemom úžase sledovali hlučnú sopku, ktorá pri každej erupcii vychrlila lávu a veľké kamene do výšky niekoľko desiatok metrov. 

Jano sa hral so zábermi. To on veľmi dobre vie.

Ďalší deň sme všetci dali na kopu rôzne darčeky pre domorodcov. Niečo sme kúpili na Fidži, niečo bolo z vecí, ktoré nám nebudú veľmi chýbať. Mali sme kempingové stoličky, staršie šaty, hrnce, nože, laná, perá, nožnice a všeličo iné. Odovzdaniu darov predchádzala bohoslužba. Miestny duchovný, v čistých, aj keď obnosených nohaviciach a v modrej košeli s logom Air Italia, sa pomodlil za našu šťastnú plavbu. Na znak vďaky nám detský zbor zaspieval. Bola to nádhera sledovať štyridsať detí spievať v sprievode gitary.

Večer sme mali hostinu a ráno, 11. júla, sme si to namierili na ostrov Eromango, aby sme tam prenocovali a pokračovali do Porta Vila, hlavného mesta Vanuatu na ostrove Efate.

Nedá mi nespomenúť súvislosť medzi charitou a flotilou, organizovanou worldcruisingom. Viac lodí sa dokáže poskladať na viac užitočných vecí pre miestnych obyvateľov. Oni nám zas ukážu niečo z ich života, kultúry a my máme skvelý zážitok. Za normálnych okolností by sme museli vyvinúť veľké úsilie, aby sme to všetko videli. Worldcruising má už na ostrove meno a tradíciu, ktorú sme my utužili a umožnili tým, čo prídu po nás, zažiť to, čo my.

Poznámka: Po čase som sa opäť dostal k fotkám obydlí obyvateľov ostrova. Jednoduché, ale prenádherné. Posúďte sami…

Po dozásobení sa naftou, vodou a proviantom, sme pripravení odísť z Porta Vila, mesta plného austrálskych turistov, kde prekvitá doprava a nájdu sa tu aj plne zásobené supermarkety. Na ostrove záhad Erromango sme ešte čistili spodok lode, chceme čo najlepšie obstáť pred austrálskou biosecurity. Jožko Novotný, ktorý sa plaví na Civette II od prvého dňa, sa s nami rozlúči v Austrálii. Letenku má na 27. júla, a tak sa 15. júla opäť vydávame na oceán. Dúfame, že plavba do Mackay, mesta na východnom pobreží Austrálie, potrvá desať dní. Jožka tam má vystriedať synovec Mišo, syn môjho brata Jána. Nebude chýbať ani Tibor Jánoš, priateľ z mladých horolezeckých čias, ktorý už 25 rokov žije v Austrálii. Teším sa naňho, máme sa o čom rozprávať, a je na čo spomínať.