Airlie Beach

      Po dňoch a nociach strávených na kotve v Tichom oceáne je príjemné užívať si vymoženosti marín. Ráno beh, denne teplá sprcha, bicyklovanie na upravených cestách v peknom prostredí, výborne zásobované obchody, a nielen tie s potravinami. Polievky, rezne s ryžou, guláš, palacinky, čerstvý upečený chlieb, ranná kávička so smotanou, to všetko nám spríjemňuje pobyt. Priebežne doplňujem zásoby nealkoholického piva. Mišo sa začína vrtieť v kuchyni a často vyvára.

Ako inak, údržba a kontrola nechýba v dennom rozvrhu. Zašívali sme lazyback, zips sa odtrhol od látky. Máme problém aj so zipsami na bimini, slané prostredie sa prejavuje. Vyzerá to, že budeme potrebovať nové zipsy. 

      Nespornou výhodou miestnych marín sú plávajúce móla s boxami pre dve lode. Sme schopní pohodlne pristáť sami aj v silnom vetre. Ešte v Mackay sme si cez internet zarezervovali miesto v Airlie Beach. Krátko pred príchodom sme sa ozvali vysielačkou, aby nám ho pridelili. Takisto to plánujeme spraviť aj v ďalšej, a súčasne poslednej, marine v koralovej bariére pred Darwinom.

      Kúpať sa v mori nebudeme. Keď to práve nie sú žraloky, tak nás varujú pred krokodílmi. Vraj všade, kde vidíte mangrovníky, nájdete aj krokodíla. Aby to nebolo všetko, tabule pri pláži nás varujú aj pred prudko jedovatými medúzami.

Ich uštipnutie môže mať fatálne následky. Modernú marinu a prívetivé miesto v Airlie Beach opúšťame 5. augusta. Hlásia vietor až do tridsať uzlov, ale je to do chrbta, treba ho naplno využiť. Plavebný plán organizujeme s pomocou vynikajúceho jachtárskeho sprievodcu pre Veľkú koralovú bariéru. Chceme ísť bez prestávky 150 míľ, zakotviť, prenocovať, a potom ešte dva dni po 40  míľ s nocľahom na vopred naplánovaných ostrovoch. Deviateho augusta sme si zarezervovali štyri dni v marine Marlin v Cairnse (turistické prístavné mesto pri Veľkej koralovej bariére).

Cairns

      Po jeden a pol dni, keď sme prešli 170 míľ, sme boli príjemne prekvapení niekoľkými bójami v zátoke Little Pioneer Bay na ostrove Orpheus (Na obrázku hore spodná šípka).  Napriek bičujúcemu vetru v zátoke sme mohli stráviť pohodovú noc. Odkedy sme opustili Airlie Beach, slušne sa rozfúkalo. Vietor so silou 25 až 30 uzlov, ale veľké vlny nenarobí a v koralovej bariére nie je dosť priestoru, aby narástli. Navyše sú zozadu, a tak nám ešte aj pomáhajú. Podľa predpovede by mali mať dva až tri metre, ale mne sa to až toľko nezdá.

      Plávame v hĺbke asi 20 metrov. Počas plavby dôkladne sledujeme mapu, stále je čosi v ceste, stále čosi zavadzia. GPS navigácia je presná, plavba prekvapivo bez výkyvov. Nijako zvlášť nás nehojdá, surfujeme po vlnách. K dokonalosti nám chýba už len to, aby bolo teplejšie. Je 15 stupňov a studený vzduch nám fúka rovno do kokpitu. To umocňuje vlhké prostredie, preto sme dosť naobliekaní. Dokonca máme aj čapice.

      Nasledujúci deň, 8. augusta, sme plávali s prúdom a plánovanú zastávku na Dunk Island sme míňali o jednej popoludní. Bolo nám ľúto nevyužiť zostávajúce hodiny do tmy, keď sme tak dobre uháňali, preto sme pokračovali. Ďalšie dve kotvištia sa ukázali v silnom vetre nepoužiteľné. Čas začal byť kritický, slnko nám svietilo do nosa. Keď sme sa už zmierovali s prebdenou nocou na plachtách, pohľad do sprievodcu mi ukázal možnosť prenocovania v ústí rieky Mourilyan Harbour, kde je aj nakladací terminál cukru pre lode.

Za šera sme vplávali do ústia a vľavo, za prvým ohybom, boli betónové stĺpy, o ktoré sme sa uviazali spredu aj zozadu. Ticho, bezvetrie, pokojná hladina ostro kontrastovali s hlučným vetrom a vlnami, ktoré do nás búšili iba pred pár minútami. Spoza mrakov vykukol mesiac, bol takmer v splne. Navarili sme skvelú fazuľovú polievku a s plným žalúdkom, popíjajúc nealko pivo, som si na palube užíval okolie osvetlené mesiacom. To všetko spolu s pocitmi z nedávnej plavby ma napĺňalo neskutočným pokojom, takmer šťastím. Do Cairnsu nám chýbalo 20 míľ, nenastavili sme si ani budík a výdatne sme si pospali. Ráno som vyšiel na palubu, rozhliadal sa po mangrovníkoch a prvé, čo mi udrelo do očí, bol krokodíl, nehybne ležiaci na hladine, pár metrov od lode. Chvíľu som naňho nemo hľadel.

Deviateho augusta popoludní sme sa uviazali v marine Carlin v Cairnse.

      Neustále sa opakujúci kolotoč zásobovania, kontroly a údržby, je už pre nás samozrejmou rutinou. V knihe opráv a údržby mám presne zaevidované, čo a kedy sa kontrolovalo či opravovalo. Podľa manuálov, či už motora, generátora, elektrických zariadení, takeláže, lanovia a iných zariadení, máme rozškatuľkované jednotlivé termíny údržby. Keď sa priblíži dátum kontroly, údržby, výmeny oleja, výmeny zinkovej anódy, kontroly kormidla, kontroly batérií, čistenia kontaktov, konáme. Vždy je čo robiť a ani v Cairnse to nebolo inak. To nám nezabránilo požičať si auto, obzrieť sa po okolí a navštíviť krokodíliu farmu. Mohli sme si zblízka pozrieť pravekých predátorov, ktorí dokážu nehybne ležať celé hodiny, keď nie dni. Vedia si spomaliť tep na jeden úder za minútu a znížiť metabolizmus na minimum. Ich nehybnosť je však iba zdanlivá, dokážu veľmi rýchlo zaútočiť na korisť, ktorá podcenila nebezpečenstvo.

      Usilovne študujem prílivové prúdy v Torresovej úžine a pri Cape Yorku, čo je najsevernejší bod Austrálie a pomyselná hranica medzi Tichým a Indickým oceánom. Presne tam, medzi Cape Yorkom a ostrovom Prince of Wells Island, sa chceme prehupnúť do Indického oceána. Pod prehupnutím sa rozumie vyčkať v ústí rieky Escape River, dvadsať míľ od Cape Yorku. Prúdy na týchto miestach dosahujú až sedem uzlov, vbehnúť tam v nesprávnom čase, s vetrom dvadsať uzlov v chrbte a prúdom oproti, by bolo nerozumné. Plánujeme tu prenocovať a vyraziť krátko pred zastavením sa prúdu oproti. Potom by sme mali zrýchľovať spolu s vetrom a prúdom, pracujúcim v náš prospech. Kúpili sme si tabuľky prílivov a prúdov pre danú oblasť, máme sa podľa čoho orientovať, hádam to zvládneme. Predtým nás čaká ešte 400 míľ plavby z Cairnsu hore, na sever. Túto trasu tiež musím poriadne naštudovať a naplánovať. Krok po kroku.

      Marco si ešte v Mackay dal pichnúť poslednú vakcínu proti žltačke. Už týždeň má horúčky, ale teraz mu vystúpili nad 39 stupňov. Miesto vpichu má opuchnuté a silne zapálené. Vytláčam mu hnis a čistím mu ranu. Naordinoval som mu silné antibiotiká, na lodi ich mám niekoľko druhov. Marco sa nebránil a už po prvom dni, deň pred naším pokračovaním v plavbe, sa mu výrazne polepšilo. S úsmevom mu hrozím, že ak mu horúčky neklesnú, hodím ho krokodílom.

      V marine ma upútala hliníková pätnásťmetrová loď s holandskou vlajkou. Volá sa Necton a vyzerá ako pevnosť. Je to dvojsťažník a chýba mu rahno na prednom sťažni. Onedlho viem podrobnosti. Dvaja postarší páni, mená som zabudol, vystupujú z lode a informujú ma. Vyplávali z Holandska, chcú oboplávať americký kontinent. Cape Horn, kde sa im podarilo zlomiť rahno, už majú za sebou, priplávali do Austrálie, kde čakajú na nové. Potom budú pokračovať na severovýchod a oboplávajú Ameriku zo severu. Čaká ich Japonsko, Aljaška a plavba v ľadových vlnách Severozápadného prieplavu. Na záver, tvrdý severný Atlantik. Pri tomto pláne sa mi naša plavba javí ako nedeľný výlet.

      O ôsmej ráno, 12. augusta, sa odväzujeme v marine Marlin. Je to najlepší čas na odchod, voda je stojaca a prílivové prúdy ešte len naberajú dych. Dúfame, že o päť dní budeme pri Cape Yorku. Potom 750 míľ už v Indickom oceáne do Darwinu.

Rozlúčka s Pacifikom

      Po tridsiatich hodinách plavby, najprv v príjemných pätnástich uzloch, potom opäť športovou plavbou s tridsiatkou v chrbte, sme na obed zakotvili v zátoke ostrova Lizard Island.  Sme na skvelom, dobre chránenom kotvišti, kde tridsaťuzlový vietor neprekáža. Naopak, veterná elektráreň vyrába kopu elektriny. Užívame si chvíľu pokoja na kotve, varíme segedínsky guláš a dospávame noc.

Poznámka: Práve tu, na ostrove Lizzard Island, na kopci, čo vidno na fotke, stál pred dvestopäťdesiat rokmi kapitán James Cook. Po oprave lodi, po tom, čo narazili na útes, z vrcholu ostrova zameral a určil cestu von z koralovej bariéry.

Marco si ošetruje ranu, ktorá, aj keď stále hnisá, vyzerá oveľa lepšie. Antibiotiká zabrali a horúčky mu klesli. Nasledujúci deň, 14. augusta, pokračujeme. Rýchlo napredujeme na sever, približne každých osem míľ prehadzujeme kosatku z jednej strany na druhú. Plavebná dráha je niekde dosť úzka a sú v nej prekážky v podobe koralových útesov a malých ostrovčekov, alebo sú to veľké nákladné lode, ktoré si to ženú v oboch smeroch v úzkej dráhe a majú pod kýlom iba  päť metrov. Tie nikomu neuhnú, nemajú kam. Preto, keď ich vidíme blížiť sa, praceme sa na okraj plavebnej dráhy. Náročnosť plavby nespočíva v jej technike alebo nepohode. Prehodiť plachtu zo strany na stranu nie je problém. S vlnami a vetrom zozadu sa loď veľmi nekníše, máme pohodlie. Čo mi robí starosti je vedomie, že ľudská chyba môže mať fatálne následky. Tak som stále v strehu, aj v noci, keď práve nemám službu. Dávam si budík každých dvadsať minút, dupľujem službu a som pri každom manévri. Po dvoch dňoch plávame cez koralovú lavicu, s metrovou hĺbkou pod kýlom, do ústia rieky Escape River.

Sme dvadsať míľ pod Cape Yorkom, okolo ktorého chceme na ďalší deň preplávať do Indického oceána. Kotviaci manéver bol úspešný, obzeráme sa okolo. Sme tu jediní, iba na brehu, ďalej od nás, je perlová farma. Voda je pokojná a kalná, pod nami je sedem metrov vody. Neďaleko od nás pláva kus polena. Spozornieme, keď vidíme, ako sa poleno otáča a pláva opačným smerom. Pohľad ďalekohľadom nás iba uistil v tom, čo  dávno tušíme.

Kúpať sa nebudeme, okolo nás sú krokodíly. Na pieskových plážach brehu rieky tiež vidíme niekoľko riadnych kusov. Ďalekohľadom zbadám operenca, ako si čistí perie kúsok pred krokodílou tlamou. Zrazu sa krokodíl mrštne vrhne na vtáka, ale nie je mu to nič platné. Stihol uletieť a sadá si za chvost krokodíla. Ten iba otočí hlavu, otvorí papuľu a v tejto póze skamenie.

Poznámka: Pred dvestotridsať rokmi tu pristál kapitán Blight s osemnásťimi členmi posádky, ktorí sa odmietli podriadiť vzbúrencom na lodi Bounty. Mali za sebou tritisíc míľ pacifickým oceánom na deväť metrovom záchrannom člne.. Úžasný príbeh prežitia.

Pred spaním ešte rozoberáme elektrického autopilota. Predošlú noc prestal pracovať. Chyba sa dá ľahko opraviť, ale potrebujeme na to špecifickú súčiastku. Samozrejme, nedúfame, že by sme niečo také mohli zohnať v Darwine, ale v nejakej strojárskej dielni by to mohli vyrobiť. Zatiaľ budeme používať veterného pilota, aj keď manipulácia s ním pri častých zmenách kurzu je o čosi pracnejšia. Vďaka za tento zázrak.

      V noci som sa zobudil na silnú ranu. Plný obáv som vybehol na palubu zistiť, čo sa deje. Našťastie, nič sa nestalo. To iba Marco mal zlý sen. Snívalo sa mu, že bojuje s krokodílmi a do jedného kopal. Mohutné kopnutie do trupu ho zobudilo z jeho nočnej mory. Teraz sedí na posteli a drží si krvácajúci palec. Vraví, že takéto sny má raz, dva razy do roka, ale teraz prvýkrát bojoval s krokodílom. Pýtam sa sám seba, do čoho asi kope inokedy. Je rozvedený a nenávidí daňových úradníkov.

      Ráno pri dvíhaní kotvy sme riešili dilemu, kto odhákuje reťaz. Kotevná reťaz je na háku s oceľovým lanom, upevneným o predok lode, aby ťah reťaze nebol na elektrický kotevný vrátok. Hák visí na reťazi, ja som pri kormidle, zostáva Marco alebo Mišo. Čo keď tam dole číha stádo krvilačných krokodílov, čakajúcich iba na ruku nad hladinou? Nakoniec som povedal Marcovi, nech to odhákne on. Predsa len má už nejaké tie skúsenosti s bojom s krokodílmi.

      Plavba na sever bola na motore, so slabým vetríkom. Z tabuliek sa nám podarilo uhádnuť správne prúdy. Trasu ku Cape Yorku sme si skrátili cez Albany Passage, úžinu medzi pevninou a päť míľ dlhým ostrovom Albany.

Prúd tu naberá rýchlosť a v jeho dýze sme cez úžinu preplávali s deviatimi uzlami, skrátiac si tak cestu o osem míľ. Pred nami sa črtajú ostrovy v Torresovej úžine. Prúdy sú také silné, že sú na hladine zreteľne viditeľné okom. Zato v úžine, aj keď bol prúd, voda bola pokojná. Windpilota nepoužívame, striedame sa pri kormidle.

      Onedlho sa na ľavoboku črtá osamelý cíp s dlhým jazykom, vytŕčajúcim do mora: Cape York, najsevernejší bod Austrálie. Medzi ním a ostrovom Prince of Wells Island je kanál Endeavour Passage, pomenovaný opäť po Cookovej lodi. Opúšťame vody pohostinného Pacifiku, v ktorom sme strávili šesť a pol mesiaca. Je 17. august 2014. Pred nami leží šesťtisíc míľ po Indickom oceáne.