Chalani odišli, ja som na lodi osirel. Peter a Marta Kincelovci spolu so Susan prídu 9. mája, mám teda šesť dní času. Je to naoko dlhá doba, ale ubehlo to rýchlo. Ako som povedal môjmu susedovi vedľa z lode, budem užitočne zabíjať čas. Ten som si rozvrhol na práce na lodi, poznávanie hlavého ostrova, jeho histórie a uvidím, čo prinesú nasledujúce dni

Už v Inverness som si vravel, že by som mohol vymeniť aj olej v motore. Nebol tam síce ešte ani rok a nemal najazdených dvesto päťdesiat motoohodín, ale aj tak… Proste nedalo mi.

Namonoval som aj veterné kormidlo. Naposledy, v októbri minuléhé roku, som ho dôkladne ošetril a pobyt v čiernej diere na lodi mu hádam neublížil.

Táto práca sa nedá zabudnúť, je to ako jazda na bicykli. Potrebujem akurát dve veľkosti imbusových kľúčov a trochu ladenia. Jediná novinka oproti minulým montážam bola strata jedného z imbusov, ktorý mi čľupol do vody.

A predsa čosi… Na kormidielku veterného pilota som si všimol vôľu v mieste spojenia, kde ukazuje môj prst.

Píšem mail konštruktérovi Windpilota, Petrovi Forthmannovi, čo s tým. Na druhý deň mám odpoveď. Teraz do drží iba na tom kline, čo nie je dobré. Navrhuje vyraziť upínací kolík, kormidielko a jeho držiak vysušiť, následne zalepiť epoxidom a opäť kolík osadiť. Lepšie je nájsť nejakú dieľnu, aby tam kolík vybrali a osadlili. Tak to asi nebudem robiť. Namiesto toho beriem do ruky vŕtačku a výsledok je za chvíľu na svete… Kolík a skrutka hádam naraz neodídu, a budem to sledovať. Keby ma tak Peter Forthmann videl…

Dodnes nezabudnem na návštevu u neho. Po plavbe okolo sveta sme u neho s Violkou prespali. Doniesol som svoj Windpilot, nech ho kukne, či je v poriadku. Ešte večer mi porozprával, ako legenda jachtingu, Jimmy Cornel mu raz priniesol Windpilot, lebo sa zasekával. Ukázalo sa, že bol totálne  zasolený. Peter vraj čosi podobné ešte nevidel. Po demontáži treba veterný autopilot dôkladne prepláchnuť sladkou vodou. To som už tušil, že sa zmráka. A naozaj, na druhý deň ráno, som bol vyznamenaný, keď mi Peter oznámil, že môj Windpilot je rovnako, keď nie horšie zasolený a je zázrak, že fungoval. Som teda aspoň v niečom lepší, ako Jimmy Cornel a pochvalu som utrpel od samotného konštruktéra slávneho veterného stroja.

Nadišiel čas venovať sa zlomenému pachoľaťu.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa v útrobách lode dostal ku skrutkám, ktoré ho držali a demontoval ho.

Nech som ale rozmýšľal akokoľvek, nevedel som si nové pachoľa predstaviť na palube samostatne, Lišty na boku trupu by ho takmer schovali. Po rôznych zamysleniach sa a úpravách som nakoniec stvoril tento hybrid.

Skrutky na prednú časť aj s podložkami mám pripravené, urobím to s Peťovou pomocou keď príde. Jeden musí zospodu držať a druhý zhora priťahovať. Prvé dve skrutky mi pomohol utiahnuť môj sused Alan, ktorého už nechcem obťažovať. Podložky sú zatiaľ provizórne, v Bratislave sa vyrábajú na mieru, len sa to akosi nestihlo, aby mi to Peťo vedel doniesť.

Nesvietila mi zadná pozička. Keby len to, ona sa pri snahe vymeniť žiarovku rozpadla na cucky. Hore na sťažni mám trojsektorové pozičné svetlo, tak žiadna tragédia. Ešte v Inverness som kúpil celé zadné pozičné svetlo, a tak ho idem namontovať. Na moje prekvapenie, kúpil som biele sťažňové, kotevné svetlo. Kde som zas mal tie moje oči, keď som to vyberal z regálu…

No čo už, ideme improvizovať. Elektrikárska upínacia páska na pripevnenie, elektrická páska na obalenie kontaktov a šedá páska na výrobu zadného, navigačného, bieleho sektorového svetla a voalá. Možno to nie je 120°, možno čosi viac, alebo menej. Ale funkciu splní. Tým prosím ale nechcem byť mojím šlendrianskym a nezodpovedným prístupom príkladom pre iných…

Ranné behy boli studené a vietor, ktorý je neoddeliteľný od ostrovov to umocňoval. Ale aj tak to bola paráda.

Jedno ráno som sadol na bike vyskúšať dron. Kokso… Neviem čo sa dialo, počas letu som stratil signál. Dron nevidím, signál nemám, ale chytám GPS a vidím bod na mape. No kým som sa dopracoval k tomu, aby som toho nezbedníka dostal domov podľa polohy, dochádzala mu šťava a on sa sám rozhodol pre núdzový návrat. Tak mi pristál pri nose bez toho, aby sa ma na niečo spýtal. Nejaké tie fotky som ale urobil… Civetta je na bližšom móle druhá vľavo.

A tie bicykle… Jedna nádhera. Tri krátke, tak po hodinke na kopec nad marínou a po okolí

a dva niekoľko hodinové. Pri prvom z nich som sa chcel dostať do Kirkwall za jedným jachtárom, ale o tom v ďalšom príspevku. Dážď ma zavrátil päť kilometrov pred mestom a dvadsať kilometrov som sa trápil lodi proti vetru tak silnému, že som pedáloval aj dole kopcom. To som si veru neužil, iba som zatínal zuby a počítal pedálovanie. Po návrate na loď som sa išiel vydýchať do miestnej kaviarničky na koláč a kávu pri tomto námorníkovi…

Ten druhý bike, v sobotu 7. mája ale stál za to. Pravda, po päťdesiatom piatom kilometri som sa prestal kochať a opäť došlo k tým zubom a počítaniu pedálovania…

História ostrovov je bohatá. To nehovorím iba o prvej a druhej svetovej vojne. Z maríny sa za hodinku dá dobicyklovať na miesto zvané Skara Brae. Je to asi sen archeológov. V miestnom sídle sa pri pri zemných úpravách narazilo na najlepšie zachované neolitické osídlenie staré až 5000 rokov. Osídlenia mali aj kamenný nábytok, čo dalo predstavu o živote v domácnosti.

Dalších pár kilometrov ďalej Ring of Brodgar a Standing Stones, posvätné miesto neolitických ľudí, ako aj z doby bronzovej.

Deň pred príchodom Susan, Marty a Petra som bol autobusom v Kirkwalle. Chcel som si ešte raz pozrieť katedrálu s cintorínom a ruiny grófskeho paláca.

Palác kedysi vyzeral takto…

Bol postavený v rokoch 1601 – 1606 grófom Patrikom Stewartom. Bol to nelegitímny bratranec Škótskeho kráľa Jakuba VI, známeho ako aj anglického kráľa Jakuba I. Nelegitímny preto, lebo Patrikov otec, gróf Robert bol nelegitímnym synom kráľa Jakuba V. Patrik bol známy ako ambiciózny, ale arogantný a nezodpovedný človek. Mal reputáciu krutého a násilného človeka s veľkou chuťou po luxuse. Upadol do dlhov, ktoré nevedel vyrovnať ešte skôr, ako sa palác dokončil a musel ho odovzdať miestnemu biskupovi. Patrik skončil v roku 1609 v Edinburghu vo väzení kvôli jeho dlhom a zločinom. Ani jeho príbuznosť ku kráľovi ho nezachránila v roku 1615 pred sťatím. Zopár kresieb ako sa varilo a hodovalo v paláci…

Motal som sa po starom cintoríne, uprostred ktorého je katedrála. Pomníky sú datované od rokov 1820 a na mnohých sa podpísal čas.

Proste také tiché miesto, kde človek nájde kľud a cíti rešpekt ku pominuteľnosti. Hroby a pomníky si väčšinou nefotím, ale dva ma upútali.

Stolár Thompson z lode jeho veličenstva HMS Blake, ktorý zomrel v roku 1910. Začal som gúgliť a dostal som sa až do archívu admirality, kde som sa dočítal, že 49 ročný John Thompsom zomrel po niekoľko dňovej ťažkej chorobe na zlyhanie srdca. Vystrojili mu námorný pohreb na suchu, kedy jeho telo doniesli na cintorín na kanóne.

Pri druhom hrobe mi google nepomohol. Je to ale svedectvo, že britská ríša sa podieľala na dejinách po celom svete.

Traja bratia, z ktorých prvý zomrel, nie je napísané ako, v roku 1910, druhý bol stratený v čínskom mori v roku 2014 a tretí zahynul v prvej svetovej vojne v bitke i Vimmy Ridge v roku 1917. Ich otec, obchodník z uhlím zomrel na dôchodku v roku 1921 a matka sa dožila požehnaného veku a skonala 94 ročná v roku 1953. Koľko radosti, nádeje, smútku, sĺz, nešťastia a spomienok muselo byť v tejto rodine? A koľko podobných osudov je na celom cintoríne? Radšej už nebudem ďalej polemizovať. S rešpektom opúšťam toto krásne, ale smutné miesto.

Dnes,keď píšem tento článok, je pondelok, 9. mája 2022. O pár hodín je tu nová posádka, ktorá príde týmto trajektom.

Ráno som si v daždi zabehal a poriadne pri tom zmokol, počasie otočilo. Prší a fičí solídny západný vietor. Periem si prádlo a ešte tu musím upratať a pozametať, nech dámy vidia, že som úplne nespustol. Peťo si aj tak nič nevšimne. A vlastne ani Susan s Martou asi nie. Skôr ich zrejme napadne, že sa tu nikdy neupratovalo. Tak načo sa vlastne snažím?