Začalo sa to nevinne pre dvadsiatimi rokmi. Nebol cieľ, ani ambícia. Iba chuť spoznať čosi nové. Najprv bol windsurf. Nebola to ale technika a rýchlosť ktorú surf dosiahol, keď sa dostal do sklzu. Bola to vzdialenosť, čo ma lákala. Nasledovala malá plachetnička, šesť a pol metrová prvá kajutová plachetnica, po nej deväť, jedenásť metrov a skončil som pri tej, čo mám dnes, štrnásť metrovej Civette II.

Nebola to iba túžba, ktorá ma hnala mať stále väčšiu loď. Bol to hlavne pocit potreby mať čosi väčšie, ktorý sa prejavoval úmerne s narastajúcim rádiusom a logistikou s tým spojenou. Aj keď musím priznať, že plaviť sa na lodi na Jadrane a cez telefón a internet riadiť firmu bol taktiež jeden z počiatočných motívov a bolo to veľmi príjemné. Ale časom prevážila túžba dostať sa ďalej a začal som nevedomky stúpať po stupňoch rebríka výziev, ktoré sa vynárali vždy po splnení tej poslednej. Krížom cez Jadranské more, Iónske more, Atény, Sicília, Malta, Gibraltár, Atlantik, plavba okolo sveta a zavŕšilo sa to účasťou v posádke na plachetnici z Grónska na Aljašku, cez Severozápadný prieplav.

No dobre. Ale čo teraz? Nemôžem predsa tvrdiť, že nová výzva prišla tak ako doteraz, sama od seba. Neprišla. Tentokrát je to už ambícia, cieľ. Vopred stanovený. Aj keď aj to nie je celkom pravda, pretože ponuka plávať do Grónska prišla od horolezcov. Ale aj keby neprišla, plávať by som išiel, pravdepodobne druhýkrát okolo sveta. Tak čo to je okrem uspokojovania vlastného ega na úkor pohodlia so strasťami spojenými s plavbou tohoto druhu?

Spomínam si na rok 1983, keď som s Jožkom Novotným a Tónom Krížom liezol tisíc metrov vysokú, severozápadnú stenu Civetty v talianskych Dolomitoch. Vlastne to bol môj najväčší horolezecký výkon. Bolo to v zime a v stene sme viseli sedem dlhých dní. Možno to trochu s odstupom času preženiem, ale vtedy som si nebol istý, či prežijem nasledujúci deň, tak som to cítil. Po prelezení steny, dosiahnutia vrcholu a dvoch dňoch zostupu, sme sa stratili v lese. Kvôli obave pred lavínami sme sa nechceli vracať popod južným svahom masívu Civetta k horskej chate, odkiaľ sme vyrazili. Zvolili sme radšej neznámu cestu dole lesom. Po bivaku v lese, kedy sme už druhý deň držali hladovku a predtým sme tiež toho veľa nepojedli, sme došli do údolia, kde končila jedna z tratí lyžiarskeho strediska. Nikdy nezabudnem na pocit, kedy sme sa ocitli v objatí lyžiarov, ktorí nás vôbec nepoznali, ale vedeli, že sa tu niekde túlajú traja československí horolezci. Nedá sa mi zabudnúť na nezištnú pomoc, kedy sa nás, vyhladovelých, na smrť uťahaných chalaňov, ujali traja chlapi, ktorí vyzerali akoby odjakživa žili iba v horách. Keď si dnes spomeniem, ako som sedel na sedačke s batohom vedľa seba a uvedomil som si, že dnes sa nezabijem, stále sa mi tisnú slzy do očí. Pocit, kedy ten kameň spadne zo srdca a pred nami sú iba zelené semafóry sa nedá opísať. Horali nás vzali do krčmy a kŕmili nás. Na otázku, čo si dáme sme odpovedali špagety. Odmietli, lebo podľa nich to bolo ťažké a dlho sme nejedli. Nasledovala polievka minestrone a dusené mäso. Fantázia. Pivo, Grappa. Keď sa opýtali, či nám stačí, chceli sme tie špagety. To sa im stále zdalo pre nás ťažké a tak som prvýkrát v živote videl mikrovlnku, ako v nej zohrievajú pečivo, ktoré sme jedli so salámou a syrom roztápajúcim sa na jazyku. Pivo, Grappa. Keď sme si ale aj potom vypýtali špagety, vzdali to. Pivo Grappa. Keď nás potom doviezli do Alleghe, dediny, kde sme mali základňu u našich talianskych priateľov Tulii a Olinda de Biassio, na váhe som zistil, že som zhodil jedenásť kíl. Mal som dvadsať dva rokov.
Prečo o tom píšem, keď sa bavíme o jachtingu?

Keď sme s Lubo Soltísom a Marcom Zoncom v novembri 2014 preplávali z môjho pohľadu najťažšiu etapu plavby okolo sveta, z Reunionu do Richards Bay v Južnej Afrike, mal som jachtingu plné zuby. Zažili sme víchricu o sile vetra 55 uzlov vyše tridsať hodín. Hnalo nás to na pobrežie Madagaskaru, ktoré je neslávne známe kvôli strmo stúpajúcemu dnu a vysokými, nebezpečnými vlnami. Pravda vedel som zo stiahnutej predpovede, že vietor sa otočí a bude nás tlačiť do plánovanej destinácie. Preto som nerobil opatrenia a plával som poslušne s vetrom, kladúc loďou ten najmenší odpor. Napriek tomu toho bolo na moju hlavu dosť. Po tejto víchrici nasledovali dve ďalšie. Aj keď nie s takou silou, neisté pocity zabezpečili blesky jednej z nich neďaleko nás. Keď sme to všetko bez následkov zvládli, zlyhal motor. Práve vo chvíli, keď sme v bezvetrí prechádzali obávaný Agulhasov prúd a vedeli sme o blížiacej búrke, ktorá v ňom zrodí nebezpečné vysoké vlny. Našťastie, bolo to iba špinavé palivo a výmena palivového filtra situáciu vyriešila. Ale ten buchot srdca neprajem nikomu. Keď sme pristáli, po privítaní som musel byť sám. Do očí sa mi tlačili slzy a prežíval som nanovo pocit spred tridsiatich rokov. Aj keď nakrátko, predo mnou boli opäť zelené semafory.

Spomínam na marec 2015. Opäť to bolo s Lubom Šoltisom a bol s nami aj Jack Darville z USA, Kentucky, môj dobrý priateľ. Odchádzali sme z prístavu Recife v Brazílii. V tej krajine to tiež nebolo med lízať. Nie kvôli moru, či počasiu. Bolo to nebezpečie, ktorému nevieme čeliť. Násilie a vysoká kriminalita v krajine, kde sme svoj pohyb mimo marín obmedzili na minimum, naľahko a so všetkou obozretnosťou. Lubo s Jackom uvoľnovali loď zo zarastenej bóje a ja som držal držal plavidlo aby uväzovacie lano nebolo napnuté. Zrazu mi zvonil telefón a moja dcéra Janka mi oznámila, že budem znovu dedo. To ma paralyzovalo. Nebol som schopný niečo robiť, telefón mi spadol ku kormidlu a ja som usedavo plakal. Dlhá odlúčenosť od domova a neustále vypätie stačilo, že takáto správa z domova ma zložila.

Aj keď počas plavby okolo sveta sa udialo neskutočné množstvo udalostí, s odstupom času vnímam tieto dve ako najviac emotívne. Je to oceánsky jachting so všetkými atribútmi, čo ma dostal na dno fyzických a duševných síl. Vyzliekol ma donaha a ukázal mi, aký v skutočnosti som. Dovolil mi znovu v plnej intenzite prežiť pocity spred tridsiatich rokov. Cesta k k týmto pocitom je zložitá a dlhá, ale pocítiť ich nanovo stojí za to. Je čosi ako droga. Ale pozor, nie chemické šťastie! Je to život naplno v reálnom svete, kde musíme rešpektovať prírodné živly. Nie je to virtuálna realita. Myslím si, že toto je hlavný motív, prečo chcem pokračovať v tejto nesmierne náročnej, ale neuveriteľne krásnej disciplíne, ktorá je životnou cestou.