Lubo Šoltís, ktorý sa na Civette neraz plavil si v lete kúpil loď, Sun Odysey 41. O tom som už písal a niekoľkokrát som sa na jeho plachetnici aj plavil. Nedávno prišiel s nápadom plaviť sa v zime do Grécka, povedzme na Peloponéz, nechať tam loď a o mesiac neskôr sa tam vrátiť a plaviť sa späť. No paráda. Civetta je zazimovaná, možnosť plachtiť v “medzi sezóne” je veľmi vítaná.

Tak sme sa Lubo, jeho priateľ Braňo a ja ocitli 23. januára 2022 v Pirovaci, v Chorvátsku, kde má lubo v miestnej marine loď uviazanú.

Lubova loď “Elena”, plaviaca sa pod chorvátskou vlajkou, má tri kajuty. V prednej je kapitán a majiteľ “luxusnej jachty” Lubo, v zadných Braňo a ja. Po vzornom uložení osobných vecí do komínkov,

sme v pondelok nakúpili, vymenili prázdnu plynovú fľašu za plnú a stavili sa na kapitanáte v meste Murter po informácie o opustení chorvátskych vôd. Potom sme sa za slabého severozápadného vetríka odviazali.

Celý trip sme naplánovali na dva týždne. Na ostrove Korfu v Iónskom mori sme mali vybavenú marinu Gouvia. Je to okolo 450 míľ, času teda dosť.

Potrebovali sme ale byť na Korfu aspoň dva pracovné dni, na loď bolo treba čosi kúpiť, doplniť a opraviť. Slnko nám vychádza pred siedmou a zapadá o piatej poobede. Veľa svetla teda cez deň nemáme. Napriek tomu, že v pondelok sme od rána slušne frčali, podarilo sa nám vyplávať po jednej hodine. Namierili sme si to na juhovýchod ostrova Žirje, do zátoky Stupice. Celkom to bolo 17 míľ. (prvá šípka zľava)

Slušne sa rozfúkalo a keď sme vošli do Murterského mora, na 5-6 uzlov nám stačila hlavná plachta, dvakrát zrefovaná. Vonkajšia teplota 6°Celzia umocnená vodnou plochou bola poriadne cítiť, nepomohlo ani osadenie sprayhoodu, vietor nám fúkal dovnútra.

Mali sme ale radosť, veď sme plávali.

Do zátoky sme priplávali za šera a kotvu sme spúšťali už za tmy. Vietor nepoľavil, práve naopak, mali sme tridsať uzlov od severu. Zátoka Stupice je dostatočne veľká na manévrovanie a orientácia podľa Navionics maps je presná. Kotva nám na prvýkrát nechytila, druhý pokus bol už úspešný. Po zapnutí kotvových a hĺbkových alarmov sme zapli prenosný generátor, aby sme naplnili baterky a zakúrili prenosným radiátorom. V salóne bolo za chvíľu útulne, vyšplhali sme teplotu na 16°. Ešte počas plavby som upiekol čerstvý chlebík a Lubo doniesol z domu zavarený segedín. Jedna báseň…

Generátor sme vypli a zaliezli do spacákov. Do mojej kajuty pribudla moja nová horská skladačka, ale miesta bolo aj tak bohate.

Na ostrov Palmižana, kde je rovnomenná marína je to zo Žirje štyridsať päť míľ. Ak tam chceme byť za svetla, máme budíťek na šiestu, ešte za tmy. V noci som bol na wecku a takmer ma začalo triasť. V hlave si plánujem kroky tak, aby som bol čo najrýchlejšie oblečený. Pohľad na teplomer mi zanedlho dáva za pravdu. V lodi máme šesť a vonku sú tri stupne. Dokelu, ani v Arktíde to nebolo také hrozné. Pravda, tam sme kúrili celý čas, mali sme Webasto. Musím ešte trochu váhajúceho Luba na to Webasto presvedčiť.

Cvičenie ma zohreje, kávička sa varí a to už za svitania dvíhame kotvu a vyrážame.

Cez deň je to vydržateľné, sme vonku aj vnútri, more okolo nás je prázdne, možno sme v diaľke minuli tri rybárske lode za celý deň.

Sfúklo rovnako, ako presošlý deň, na hlavnej, zrefovanej plachte sme rýchlo naberali vzdialenosť. Hodinu pred západom slnka sme sa uviazali v takmer opustenej, v zime neprevádzkovanej marine Palmižana. Prešli sme sa na druhu stranu ostrova, kde v zátoke boli nedemontované uväzovacie bóje v hojnom množstve. Stihol som aj nakopnúť dron.

Na ostrove som bol naposledy v roku 2012, keď som sa s Civettou vracal z Karibiku spolu s “Lopym”, Lacom Bočkorom. Veľa sa tu zmenilo. Tam, kde bola húština a vyšlapaný chodník, je betónová cestička a záhrady s domami.

Večer, noc a vstávanie prebehlo rovnako, ako predošlý deň. Tri míle od Palmižany je mesto Hvar, kde chceme natankovať a zastaviť sa na pokec so Zuzkou Balaschovou, ktorá teraz na ostrove žije. K pumpe sme došli v pohode, ale potom sme začali celkom slušne tragédiť. Vlastne to prišlo náhle, ako blesk z jasného neba.

Pumpa mala byť otvorená, ale nikde nikoho. To nič, veď sa uviažeme a uvidíme. Hĺbka na mape vraví dva metre, tak pohoda. Sme už pri móle, opierame sa o gumové fendre na pumpe, vyskakujem na breh s lanom. V tom prídu vlny a loď rozhádžu, koľko hore, toľko dole. Bum! Kýl práve chytil dno. Lubo v šoku vraví, že sme uviazli, ja mu vravím nech dá plnú spiatočku. Do toho počujem Braňa hrešiť. Šmykol a padá aj s uväzovacím lanom v “plnej poľnej” do vody. Nie je čas sa mu venovať, odtláčam loď od móla, kam ju nárazovo tlačia vlny. Lubo začína cúvať, ešte raz to ťukne o dno, ide dozadu a je v dostatočne hlbokej vode. Vlní sa to ale stále a mám čo robiť aby som držal bok lode od betónu.

Braňo sa rýchlo zorientoval, oboplával “na ťažko” pumpu a vedľa užasnutej babky s nákupom vyšiel po šikmej rampe na breh, akoby nič. Nastupuje na loď, ja naposledy odtláčam trup a dostávame sa do bezpečia. Fúúúúú….. to sme pekne zmätkovali. Vodník Braňo mizne v podpalubí a ja ukludňujem Luba, že to sa ani nedalo hádam predvídať. V duchu si ale vravím, že ma mohlo napadnúť, čo sa môže stať pri vlnách, veď pohyb člnov, čo robia vlny, tam bol dosť frekventovaný.

Všetko dobre dopadlo, za chvíľu sa uväzujem na mestskom móle a sedíme na kávičke so Zuzkou. (na mape hore tretia šípka)

na mestské mólo mám spomienky z roku 2003, kedy na seba neskutočne hrdý, som tu s Violkou pristál na našej šesť a pol metrovej “JANATE”.

Na hlavnej plachte sme pri západe slnka stíhali zátoku pri mestečku Ubli na ostrove Lastovo.

Opäť rovnaký proces, opäť večera s čerstvo upečeným chlebíkom, pokec a spánok. Predsa len je už o nejaký ten stupeň teplejšie, alebo sme si zvykli. Ráno sme v mestečku natankovali, ja som do obchodu vybehol kúpiť kávičku a smotanku.

Zanedlho sme naberali kurz na Dubrovník, vzdialený cez päťdesiat míľ.

Tento deň to už bolo s použitím motora. Severák už nefúkal pocitovo začalo byť teplejšie. Ešte jedna noc nás neminula, opäť na bójke v zátoke Saplunara na ostrove Mljet.

Poobede, 28. januára sme sa uviazali v novej marine “Frapa” v Dubrovníku. Rýchla obhliadka mesta, nejaký nákup a šupito do reštaurácie na biftek.

Braňo sa lúči, pozýva na rozlúčkovú večeru. Zajtra ráno ide autobusom do Pirovacu, kde berie Lubove auto a dopraví ho domov. V starom a vlastne v celom meste je takmer všetko zavreté, nájsť miesto, kde sa dá najesť je dosť ťažké. Nakoniec sa ale zadarí, som skvelo prejedený. V lodi máme teplo celú noc, radiátor kúri na elektrike z móla.

Ráno 29. januára Braňo odchádza a my sa presúvame na colné mólo. Odhlasovanie ide prekvapivo rýchlo. Kapitanát a polícia je v jednej budove, dokopy to trvá štvrť hodinu. Predpoveď, vietor a slniečko praje, len by mohlo byť trochu teplejšie. Ale veď máme ten február, tak čo čakáme. Sami sme si to vybrali, nikto nás nenútil.

Do mariny Gouvia na ostrove Korfu máme dvesto desať míľ. Tridsať míľ bližšie je ostrov Erikousa, kde sa dá prespať na kotve. To by sme mali za deň a pol stihnúť.

Čím sme ďalej od brehu, tým viac pribúda vetra. Ustaľuje sa to na tridsiatich uzloch. Sťahujeme iba pred chvíľkou vytiahnutú hlavnú a vyrolujeme kosatku. Máme cez päť uzlíkov, kopu času a more iba pre seba. Zdržujeme sa hlavne vnútri a keďže fúka dozadu a studený vietor rovno do salóna, zatvárame sa. Služby si delíme po dve hodiny a kto práve hrdlačí, každých pätnásť minút vykukne von a skontroluje okolie. Pečiem chlebík, vyvárame a okrem jarného tepla nám nič nechýba. Ale sme naobliekaní, tak poohoda.

V tomto režime sme fungovali až na ostrov Erikousa, kam sme sčasti na plachtách, sčasti s použitím motora došli v pondelok, posledný januárový deň o jednej ráno.

Zakotvenie v závetrí v zátoke na ostrove Erikousa bolo trochu adrenalínové. Mali sme vytiahnutú hlavnú plachtu na dva refy. Chcel som to zhodiť v závetrí, keď nebudú ani vlny. Neviem prečo, keď má ta plachta vozíky, dám ju proti vetri a vyhodím výťah plachty, to “plátno” nespadne. Niekde to drhne a musím ísť ku sťažňu to ručne sťahovať. Vo vlnách sa mi to robiť nechcelo, žakali sme na to závetrie. Čuduj sa svetle, pri ostrove fúkala takmer štyridsiatka a keď sme tu loď s plachtou dávali proti vetru, čo aj v kľudnejšej vode, trochu to s nami tancovalo a nejakému tomu sťahovaniu, v nejakých tých vlnách, som sa nevyhol.

Zakotvenie prebehlo v pohode, aj keď sme nič nevideli. Elektronická mapa a GPS nám presne povedali, kde sme a keď pod kýlom bolo päť metrov, zhodili sme kotvu. V tom piesku na dne som nemal ano chvíľu pochybnosti, či to chytí. Ihneď sme zaľahli do spacákov.

Ráno už bol kľud a dokonca som sa aj okúpal.

Pri kontrole plachty som objavil problém, prečo hlavná plachta nešla dole, ako má. Dva jazdce majú časť, ktorá sa pohybuje v vnútri drážky sťažna ulomenú. No…. na Civette so tiež mal tento problém. Akurát ja viem u seba jazdce vymeniť bez párania a šitia, u mňa sa to ku plachte skrutkuje. U Luba musí ísť plachta dole a treba našiť nové jazdce. Najlepšie všetky, lebo tieto majú asi čosi za sebou.

Raňajky, umytie riadov a o šesť hodín sme pred vstupom do marina Gouvia na Korfu a uväzujeme sa na móle. Lubovi gratulujem k prvej medzištátnej preplavbe jeho lode. Zaslúži si to.

Domov sme leteli v piatok, 4.februára. Tri celé dni medzi pondelkoma piatkom sme využili na objednanie nového vybavenia na loď a opráv. Objednali sme nový Raymarine plotter “Aktion pro”, AIS, záchranný ostrovček na oceán, naftové kúrenie Webasto. Hneď pri marine šijú plachty, tak mse tú našu hlavnú dali dole a priniesli im, ako aj na opravu sprayhood, kde vymenia plastové okná, bimini a lazybag. Nechhali sme do rezervy ušiť sprayhood navyše.

No a trochu s Lubom, trochu sám som i parádne každý deň zabicykloval v kopcoch a aj pri mori.

Pokračovanie plavby bude v polovici marca, kedy sa sem opäť chystáme. Medzitým ma čaká cesta do Škótska, kam idem teraz, v piatok, 11 februára. Autom do Amsterdam, trajektom do Newcastle a odtiaľ to mám cca päťsto kilometrov do Inverness. Niečo tam donesiem, čosi odnesiem a nejaký ten servis. To spresním, keď budem o tom písať. No a cestou tam a späť spím v Jene v Ralfa. ž som mu povedal, nech nájde nejakú krčmu, kde majú pečené kolená.