Vlastne by sa dalo povedať jarný jachting. A to doslova. V čase keď som začal príspevok písať, sme v marine Gouvia, Korfu. Vonku je slniečko, osemnásť stupňov a vo vzduchu je cítiť jar. Marina žije prípravami na sezónu, ktorá sa o týždeň začína.

V noci je to ešte tesne nad nulou a tak si prikurujeme radiatorom, ale to budenie sa s pohľadom do okna na modrú oblohu je veľmi príjemné.

Ale poďme poporiadku.

Po návrate z Korfu, kedy sme sem Lubovu Elenu priplavili z chorvátskeho Pirovacu začiatkom februára sa udiala kopa vecí. Práca, kvôli počasiu trochu predĺžený pobyt na Civette v Škótsku a jarné prázdniny s Violkou v Rakúsku u dcéry so zaťom a klonmi. A bol to zážitok. Tí štuplíci nemali jedinú chybu.

Práve na bežkách som si ublížil a to hovorím o šťastí. Išiel som z kopca a aby som bol rýchlejší, vliezol som do stopy. Celkom slušne sa to rozbehlo, ale na konci bola zákruta. Keď spätne nad tým rozmýšľam, mal som absenciu akýchkoľvek ochraných inštinktov. Vôbec mi netrklo, že to môže byť nebezpečné. Myslel som si, ze stopa, v ktorej frčím, za mňa zákrutu vyberie. Nestalo sa tak, odstredivá sila zvíťazila. Mal som hádam aj tridsať kilometrovú rýchlosť, v ktorej som sa vyrúbal na zmrznutú bežkársku trať. Hneď som vedel, že čosi nie je v poriadku. Myslel som, že mám zlomnú pravú ruku. Bola akási divná, akoby nejako nepatrila k telu. No a tá bolesť k tomu. Zlomenina to nebola, ale rameno sa vykĺbilo. Čuduj sa svete, po chvíli trápenia a krútenia som cítil, ako to zacvaklo nazad. Fajn, bolesť aj brucha ustúpila, studený pot na čele začal vysýchať. Kým to je ešte teplé, pridám zopár kilometrov. Ešte som si na chvíľu aj zapol Mattyho za seba. Ok, dve hodiny, samozrejme už bez vnúčika som ešte makal. Večer horúčka, bolesť, zimnica a tak…. Ako vravím, mal som obrovské šťastie, že vzhľadom na svoju hlúposť a vypnutie ochranných inštinktov som nedopadol horšie. Rameno cítim občas bolestivo ešte aj dnes, ale po mesiaci je to už hádam v poriadku. Viac menej.

10. marca sme s Lubom Šoltísom na letisku Vo Viedni a cez Atény poobede pristávame na Korfu.

Ďalši deň preberáme u Wernera, čo je miestny chlapík cez Safety, rakety, EPIRB, Nový už namontovaný ploter Raymarine Axiom. Kontrolujeme elektronickú mapu, všetko v poriadku. Bohužiaľ, nemáme ešte AIS, nedošlo. Rovnako ani nový záchranný ostrovček. Nevadí, o dva týždne sme nazad, dovtedy to tu hádam bude. Opäť raz veľké nakupovanie a lovenie nákupného vozíka z hlbín vôd mariny Gouvia, keď ho miestna upratovacia čata šuchla z móla.

V deň odchodu, 12. marca sme boli svedkom milej udalosti.

Navrhol som svadobčanom, aby sa sfotili na lodi, každý za jedným kormidlom. Symbolicky bude každý mať v ruke jedno kormidlo, ale budú kormidlovať spoločnú loď. Nevesta si intuitívne (?) vybrala stranu, kde sú navigačné prístroje…

Náš čosi viac ako dvojtýždňový trip z Korfu na Levkas, Zakyntos, Itaku, Levkas, Sivota a Korfu vyzeral takto:

Červená línia tam, čierna nazad, na sever.

V sobotu 12. marca sme sa lúčili s Corfu, Paxosom a Antipaxosom pri západe slnka

a kotvili sme na juhu Levkasu, kam sme prišli po velmi veternom a mrazivom nočnom jachtingu popri západnom pobreží Levkasu. Zakotvili sme v zátoke Vasiliki o druhej ráno a o ôsmej sme už pokračovali v slabom vetríku s pomocou motora na juh. A že teda bola zima…

Na kopcoch Kefalonie bol ešte stále sneh, na lodi sme boli celý čas naobliekaní. Ale… na tej vode sme boli samučkí, sami, okrem nejakého toho nákladiaku, veľmi zriedkavo.

A tá romantika pri čerstvom chlebíku a jogurte…

13. marca už za tmy sme sa uviazali zátoke Aggios Nikolaos na severovýchode ostrova.

Pohľad na zátoku z vyšších “poschodí”…

Ráno som na pumpe dohodol cisternu a už o hodinu sme mali plnú nádrž. No a potom sme dali prekrásny, ale náročný bicykel v okolitých kopcoch a nevynechali sme ani známu zátoku s vrakom, “Wreck Bay”.

Agios Nikolaos na severozápade Zakyntosu je krásna zátoka s mólom, ktorá ale prestáva byť krásnou, keď začne do nej fúkať. Priviazaní pravobokom, v noci stúpame a klesáme za škrípotu fendrov, ktoré sa derú o drsný múr. Mali sme sa asi radšej uviazať zadom a vpredu byť na kotve. Ale to treba byť od móla aspoň dva metre, tie vlny by tlačili loď na mólo. A ak by kotva povolila, bolo by to tvrdé prebudenie sa . Nekecám, tak to píšu aj v sprievodcovi. Na Civette 1 som som tu bol v roku 2006 a svedectvo o tom môžem podať z prvej ruky. Boli sme na kotve a uviazaní zadkom dobré tri metre od móla. Na breh sme prerúčkovali po lanách stojac na gumáku. Nemci vedľa nás mali zadok pol metra od móla. Vlny z trajektu, čo prešiel neďaleko ich zopárkrát narazili do móla asi tak, ako keď v stredoveku pri dobíjaní hradu, dobyvatelia rozrážali hradné vráta taranom. Bol to naozaj solídny treskot. Bolo popoludnie a zaujímavý pohľad bol na vyliezajúcu rozospatú posádku s tmavočervenými tvárami a neistými pohybmi. Loď to prežila, ale ten zadok mal zopár poriadnych “modrín”, ktoré sa určite museli hojiť v nejakom servise.

Po pár minútach sa, kedy sa loď myká na uväzovacích lanách a fendre vŕzgajú, sa odväzujeme, a sto metrov od móla spúšťame kotvu. Drží, stíhame sa vyspať a ráno už naberáme kurz na juh, do mestea Zakyntos, na rovnomennom ostrove.

Po dvoch nociach, bicyklovaní po okolí a varení dobrôt sa odväzujeme.

Ideme na sever a kotvíme na ostrove Itaka, v zátoke východne od mestečka Vathi. Je čas prať, a popri tom sa aj okúpem. Stihnem dať zopár záberov ale už sa tlačím na loď. Je to ešte studené…

Po rannej kávičke

pokračujeme dvadsať míľ na Levkas, jeho východnú stranu a kotvíme v zátoke Vlikho. Je to veľká zátoka, v lete plná bóji, tak si pripravujem po domácky urobený hák na prichytenie sa k bóji.

Bóje sú preč, spúšťame kotvu. Hk nechám pripravený pre budúcnosť. Veď v Chorvátsku si to vyskúšam.

Ráno, 19. marca plávame Levkaským kanálom. Fúka od pevniny a to poriadne. Čítam 35-40 uzlov. Dokelu, musíme stihnúť celú hodinu, nakoľko otáčací most spájajúci pevninu s ostrovom sa otvára každú celú hodinu. Stíhame a ja už z diaľky volám cez kanál 12 obsluhu mosta. Tá nás už vidí a otvára most iba pre nás tak, že nemusíme zastavovať a ani nijak inak manévrovať. Ono by to v tom vetre a úzkom kanáli bolo dosť ťažké. Sme vonku, kameň nám padá zo srdca. Vietor síce neklesá, ale blízko pri brehu nemáme vlny a s vetrom mierne z pravého zadoboku na prednej plachte krásne frčíme a k večeru sme v malej marínke v mestečku Sivota, oproti Korfu.

Ráno sa kocháme sa pohľadom domestikované plachetničky. Vraví sa, že po čase sa pán(i) začne podobať na svojho psa. To isté by sa asi dalo povedať o niektorých lodiach. Majiteľa tohoto prekrásneho plavidla nevidíme, ale určite vyzerá ako spustnutý morský vlk s rozumom pretkaným skúsenosťami a múdrosťou.

Deň venujeme opäť výhľadom z kopcov, kam sa dostaneme na bicykloch. Ja na mojej horskej skladačke a Lubo na elektrobajku. Večer poriadne uťahaní, ale tá spokojnosť z pobytu v prírode sa nedá opísať.

V pondelok, 21. marca večer sme sa opäť uviazali v marine Gouvia na Korfu. Nasledujúce dva dni sú v znamení montáže AIS, nového kontrolného prístroja v salóne, do lode ukladáme nový záchranný ostrovček. K tomu ešte návšteva Giatras sails, kde dávame dorobiť drobné úpravy na bimini. Štvrtok a piatok fúka oproti nášmu nasledovnému kurzu a čas využívame na objavovania okolia a dobrôt. Užívame si ozajstný jarný slnečný deň.

V sobotu, 26. marca 2022 so odväzujeme a opúšťame marinu Gouvia. Máme namierené na chorvátsky ostrov Lastovo, vzdialený 240 míľ. Zatiaľ je bezvetrie, v noci má začať fúkať južný vietor.

Po dvoch plných dňoch plavby sme pristáli v pondelok, 28. marca 2022 na colnom móle v mestečku Ubľa, na ostrove Lastovo. 240 míľ sme prešli s použitím motora, čo okrem nákladov na palivo je aj škoda pre jachtára, lebo je okradnutý o zážitok spojenia pohybu s vetrom. Na druhej strane je to pohodlné. Jemné knísanie, písanie blogu a iných somarín, príjemné vegetenie, debata o všelijakých dôležitých veciach, ktoré by neboli, keby sme si ich nevymysleli… a varenie.

A ešte čosi…

Krásneho troj-štvor kilového tuniaka sme vytiahli druhý večer, asi 70 míľ od Lastova. Vlastne, toto miesto ma nikdy nesklamalo. Prvého tuniaka sme niekde tu s Pištom Porvazníkom a Stenlym Zelenským vytiahli v roku 2003 na našej prvej plavbe do Grécka v roku 2003 na deväť metrovej JAMISONE.

Odvtedy takmer vždy, keď som bol v týchto miestach, sme čosi ulovili, tu ma to takmer nikdy nesklamalo. Raz to bola dokonca aj korytnačka…

Tá nám samozrejme iba zapózovala a pustili sme ju späť do jej rodnej hrudy.

Pre Luba to bol prvý úlovok na jeho lodi, teda jej rybársky krst a to muselo byť riadne zadokumentované.

Bol už najvyšší čas, rýchlo sa stmievalo a supy sa zbiehali…

tento zložitý prístroj na uchytenie sa k bóji pozostáva z rúčky na metlu, 7 cm šedej pásky, 2,7 m lana a dvoch karabíniek, v mojom prípade spojených slučkou.

Nedalo mi okúsiť vodu, ale bolo to len namočenie. Studenšie ako v Grécku… Nevadí, aj tak je všetko super!!!

Večer 29. marca 2022 sme sa uviazali v domovskej marine plachetnice ELENA, v Pirovaci. Ráno, sme rýchlo vyrazili na bicykle a stihli sme sa vrátiť tesne pred príchodom Juga, silného južného vetra. Pracovníci mariny upevňujú lode, ktoré sú na rane vetra, naozaj sa starajú. My sedíme vo vykúrenom plavidle pri raňajko-obede. Večer príde Karol a zajtra vyrážame domov. Dlho sa neohrejem, 15. apríla idem s Pepom do Škótska.